Tvrdí o sebe, že sa nevenuje politike. Ako dátový analytik sa venuje číslam a dátam a tie čísla jednoducho nepustia. Všetky údaje získal z dostupných informácií z webových stránok Fondu na podporu umenia, kde sú uvedené všetky žiadosti na čerpanie dotácií z tohto fondu, od roku 2015 až do dnešného dňa je to 52 000 žiadostí.

Ako vraví, sám nechápal, prečo súčasnú ministerku kultúry neustále dehumanizujú, hlavne progresívne liberálne médiá. V septembri 2023 boli parlamentné voľby kde v demokratických voľbách vznikla vláda a Ministerstvo kultúry prešlo pod vedenie SNS. Mnohí však nevedia, že vzhľadom na to, ako je postavený Zákon o Fonde na podporu umenia – trvalo päťsto dní, kým ministerstvo tento Fond ovládlo … A tí žiadatelia – prijímatelia, ktorí desať rokov zobali z tohto Fondu na podporu umenia až sa tam zabetónovali, podpisovali tzv. trojročné zmluvy, ktoré im mali zabezpečiť, že aj v rokoch 2025 až 2027 budú dostávať peniaze z Fondu na podporu umenia bez ohľadu na to, kto bude vo vedení FPU. Chceli sa poistiť, aby ešte ďalšie tri roky mali garantovaný príjem.

Viac sa dozviete vo videorozhovore s Antonom Bittnerom – krízovým manažérom.

Ak hovoríte o neefektívnom hospodárení v FPU, ako presne by mal vyzerať ideálny kľúč na prerozdeľovanie dotácií, aby bol spravodlivý pre nezávislých umelcov, folklór, regióny?

Treba si položiť otázku, je tam nejaký kultúrny prínos? Ako boli prijaté prostriedky použité, čo za tie peniaze urobili? Splnili podmienky? Štát by mal byť ten, kto musí kontrolovať reálne použitie tých pridelených peňazí. Dá sa to urobiť napríklad cez štátnu pokladnicu, čiže ministerstvo vidí, či tie peniaze boli použité na ten účel na ktorý boli deklarované. Potom sa nemôže stať to, čo v prípade pani Šimečkovej. Alebo by sme vynechali štátnu pokladnicu aj FPU a riešilo by sa to priamo na úrovni Ministerstva kultúry. Tak to bolo pred rokom 2014, lenže to nevyhovovalo progresívno liberálnym. Takže vymysleli FPU.

Ak by ste mali ako krízový manažér okamžite okresať rozpočet Ministerstva kultúry o 10%, v ktorých oblastiach by ste škrtali ako v prvých a čoho by ste sa naopak, vôbec nedotkli?

Mal som tú česť byť aj generálnym riaditeľom Slovenskej národnej galérie aj Slovenského národného múzea, tak ja by som začal tým, že by som zlúčil SNM s SNG a vznikli by Slovenské národné múzeá a galérie. To je šesť inštitúcií/expozícií galérií a osemnásť múzeí. Ich spojením by sa ušetrilo na platoch generálnych riaditeľov, sekretariátoch, celého ekonomického oddelenia. Potom viete flexibilne presúvať odborníkov medzi jednotlivými expozíciami a múzeami podľa potreby. Ročná úspora by len z tohto samotného titulu zlúčenia bola na úrovni 10 miliónov.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Vo svete je taký trend, že múzeá a galérie už nemanažujú historici, kunsthistorici, umelci …, ale klasickí manažéri, ktorí majú ekonomické alebo právne vzdelanie a majú pri sebe umeleckého riaditeľa. Je to kolos, v ktorom umelecká, výtvarná, galerijná alebo múzejná činnosť tvorí len časť aktivít. Jedine zlúčenie vie zabezpečiť, že budú tieto inštitúcie na špičkovej úrovni a budú schopné konkurovať susediacim krajinám.

Často počúvame, že kultúra v Bratislave je predimenzovaná na úkor regiónov. Ako je vlastne potom tá kultúra financovaná? Ako by ste vyriešili túto diskrepanciu?

 Áno, dostávame sa k samotnej téme financovania kultúry. Je päť základných modelov.

1. Prvý model je tzv. „francúzsky model“ – to znamená, že štát financuje jednotlivé inštitúcie prostredníctvom Ministerstva kultúry.
2. Nemecký, švajčiarsky model – kde je kultúra financovaná cez župy, cez kantóny. Takýmto financovaním sa dajú lepšie podchytiť regióny.

Moja idea je zlúčiť Ministerstvo školstva, kultúry, cestovného ruchu a športu čím by sme vedeli ušetriť minimálne 15 miliónov.

3. Britský model – kde štát financuje kultúru cez nezávislú inštitúciu, ako je FPU, ale to sa na Slovensku neosvedčilo
4. „národnostné“ modely – napr. Holandsko, Belgicko, Švajčiarsko nemajú Ministerstvo kultúry ale majú národnostné agentúry, ktoré to spravujú
5. Americký model – áno, SŠA ako demokratická krajina, ale nemajú Ministerstvo kultúry. Majú dve agentúry s tým, že je tam veľká silná skupina grantových lobistov a múzeá sú financované od sponzorov. Potom je tu príklad Nového Zélandu, kde je paradoxné, že divadlá nedostávajú peniaze od štátu. Divadlo si musí na seba zarobiť. Tak je to ale aj v Čechách.

Vy s tým súhlasíte? Dotovali by ste napríklad slovenské národné divadlo? Je to nutné?

 Slovenské národné divadlo dostane ročne okolo dvadsaťpäť miliónov eur. To znamená, že denne dostanú sedemdesiat jedna tisíc eur na svoju prevádzku. Či hrajú, či nehrajú. Rozdelí sa to medzi tých osemsto, deväťsto zamestnancov. Ale zoberme si napríklad Štúdio L+S. V marci Štúdio L+S odohralo 25 dní a tri dni hrali mimo Bratislavy. To znamená, že z 31 dní 28 dní „makali“. Je pravda. Že je to také komornejšie divadlo. Majú však veľmi dobrý marketing, sú takmer stále vypredaný.

Moja idea je, že keby vznikol ten holding Slovenské národné múzeá a galérie, tak zo štátu by čerpal len šesťdesiat percent  a sám si musí zarobiť štyridsať percent.

V Čechách je divadelná veľmoc. V ČR je viac ako stopäťdesiat divadiel a polovica z nich nedostáva od štátu ani korunu. To znamená, že ten manažér – riaditeľ toho divadla, sa musí snažiť ponúknuť taký program, aby zaujal divákov.

Prečo má SND menej ako dvesto predstavení do roka? Načo? Správa budovy, energie, platy idú … či hrajú, či nehrajú. Zo štátu im príde 71 tisíc eur denne. Vo svete existuje taká kombinácia a štátny kultúrny holding pre divadlá, múzeá a galérie si viem predstaviť aj pre divadlá.

Kultúrna obec na Slovensku je momentálne hlboko rozdelená a paralyzovaná konfliktmi. Aké tri manažérske kroky by ste urobili na upokojenie situácie, aby inštitúcie mohli opäť normálne fungovať a tvorivo pracovať?

 V podstate tridsaťpäť rokov tento štát nejako funguje a ja ako ekonóm, manažér tvrdím, že funguje zle. V kultúre je peňazí dosť, lenže kým sa dostanú cez ministerstvo, fondy, všelijaké nadácie, komisie a výbory k tým, ktorí ich potrebujú, tak sa stratia.

Prvá vec, ktorú by som urobil – hromadne investoval do umeleckých škôl, nakoľko treba vychovať nových kultúrnych pracovníkov, ktorí tú kultúru budú robiť srdcom a nie kvôli peniazom.

Druhá vec – nastavil by som rozdeľovanie peňazí v kultúre tak, aby bolo spravodlivejšie. To znamená, ak dvakrát alebo trikrát za sebou dostanete peniaze z Fondu na podporu umenia alebo z iného fondu, tak nemôžete žiadať ďalšie dva roky. Aby sa ušlo aj iným.

Po tretie – zaviedol by som režim, že tak ako teraz dávajú veľké firmy dve percentá svojim nadáciám,  ak dajú napr. sto tisíc do štátneho FPU, tak o túto sumu si viete znížiť daňový základ – to je tzv. superodpočet. Momentálne to platí to pre výskum a vývoj, investície a na podporu športu.

Tak to robia banky, telekomunikačné spoločnosti, veľké firmy ktoré si založili vlastné nadácie a cez svoju skupinu ľudí tie peniaze točia. Toto by skončilo.

Najväčší problém tohto štátu je, že to čo spáchali s Fondom na podporu umenia pod vedením pani Jourovej a ďalších, nie je trestný čin. Je to len morálne pochybenie. Je to nečestné, nespravodlivé, neľudské – tým, že dávali len „vybraným“. Keď investujete len do jedného, všetci ostatní okolo chradnú. Preto je taká tá slovenská kultúra, lebo je jednostranne otočená. Predsa nemôžete dávať sedemdesiat päť – osemdesiat percent rozpočtu len tridsiatim – štyridsiatim subjektom a ostatným nezostane nič. Takže riešení je plno.