Sudkyňa Dana Jelinková Dudzíková, ktorá má s touto otázkou aj osobnú skúsenosť, v rozhovore pre Hlavné správy tvrdí, že slovenský mediálny priestor trpí hlbokým dvojitým metrom. Dokladá to konkrétnymi príkladmi – napríklad prípadom Tódovej a Záleskej, či vlastným sporom so SME. Rozhovor sa dotýka aj právneho statusu občianskej žurnalistiky, pandémie a slobody prejavu, fungovaniu médií aj politikov v zmysle zosmiešňovania oponentov, a v závere aj stavu samotnej Súdnej rady rok pred voľbami.

Nie každý bez novinárskeho diplomu je dezinformátor

Na Slovensku sa pojem dezinformátor používa ako častá nálepka. Dudzíková upozorňuje, že štrasburský súd – a opiera sa o judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, nie o vlastné názory – vníma občiansku žurnalistiku ako legitímny jav s konkrétnou históriou. „Občianska žurnalistika vznikla s rozvojom internetu a z nedostatku pokrytia niektorých tém zo strany tradičných médií. Ľudia mali dopyt po diskusiách a informáciách, ktoré mainstream nedokázal uspokojiť. Neboli kladené správne otázky, opakovali sa tí istí hostia.” Blogeri, youtuberi, influenceri – to sú podľa ESĽP legitímni aktéri verejného priestoru, nie automaticky dezinformátori.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Kľúčový právny rozdiel medzi občianskym žurnalistom a redaktorom veľkého denníka pritom nie je v etických kódexoch, ale v zodpovednosti. Kým redaktora pri súdnom spore kryje a zastupuje vydavateľstvo, youtuber ide s kožou na trh sám. „Keď fyzická osoba, nejaký youtuber, poruší zákon a zasiahne do niečieho práva na ochranu osobnosti, bude znášať žalobu a dôsledky – civilné, trestné – on sám.” Vydavateľstvá tento ochranný plášť pritom niekedy vnímajú ako výhodu slobodnej žurnalistiky. Dudzíková s tým nesúhlasí: „Ten plášťik ochrany by sa nemal zneužívať.” A dezinformácia má presnú definíciu: „Je to niečo, keď niekto úmyselne s cieľom poškodiť povie nepravdu. To sa môže pokojne stať aj v tradičných médiách.”

Najväčší škandál bez následkov: Tódová a Záleská

Za najväčší mediálno-justičný škandál, ktorý na Slovensku zostal bez akýchkoľvek dôsledkov, považuje Dudzíková prípad novinárky Denníka N Moniky Tódovej a sudkyne Špecializovaného trestného súdu Pamely Záleskej. Tódová dlhodobo písala o kauzách, v ktorých rozhodovala jej blízka osoba, ale čitateľov o tejto skutočnosti neinformovala. Aj Najvyšší súd neskôr potvrdil, že takýto postup nebol v poriadku. A reakcia dotknutých, aj novinárskej obce? „Tódová napísala tri riadky, že áno, vznikol problém. Porozprávala sa so šéfredaktorom, uzavreli to a ideme ďalej. Vybavené.”

Nikto ju nepozval na kritický rozhovor, nikto ju nepostavil pred reflektory s podkožnými otázkami. Pritom Etický kódex novinárov hovorí jasne: ak píšete o témach, ktoré sa týkajú vašej blízkej osoby, máte o tom informovať nielen šéfredaktora, ale primerane aj verejnosť. „Nemusela ani konkretizovať druh vzťahu, to nikoho nezaujíma. Stačilo napísať – súdi ho mne blízka osoba, posúďte sami, či mám od témy odstup.”

Dudzíková sa zamýšľa aj nad otázkou, či novinárska komunita o vzťahu skutočne nevedela. „Nechce sa mi veriť, že interná novinárska bublina o tom naozaj nevedela. My, sudcovia, napríklad vieme, s kým kolega žije, či je rozvedený, s kým sa stýka. Jednoducho sme komunita.” Obhajoba, že vzťah bol verejne známy, ale „nerozprávajme o ňom, lebo nejde o heterosexuálny vzťah”, ju nepresviedča. „Mne je úplne jedno, aký je to vzťah. Také odstrašenia vôbec neberiem.”

Pri samotnej otázke, či Tódová mala výhody od Záleskej, je Dudzíková opatrná: „Únik informácií od Záleskej nebol preukázaný. Zdroj nepoznáme, špekulovať nemôžeme.” Absencia akejkoľvek sebareflexie novinárskej obce však zostáva faktom. „Z môjho pohľadu mechanizmus poučenia sa nenastal.”

SME: veľký článok, malá oprava, žiadne ospravedlnenie

Dudzíková to, ako funguje redakcia, ktorá si pravidlá volí podľa potreby, zažila aj na vlastnej koži. Redaktor denníka SME Peter Kováč o nej napísal jednostranný, účelový článok. Priložil jej fotografiu, meno, priezvisko, pracovisko, a dal mu nadpis: Zaujatá sudkyňa. „Keď je sudca zaujatý, to je koniec. Ja som tým pádom skončila.” Redakcia ju pred publikovaním nekontaktovala, neumožnili jej vyjadriť sa. Po mesiaci uverejnili opravu, avšak nie v rovnakom priestore a rozsahu, ale niekde v rohu dvojstranového článku. Napísali: „Uviedli sme nepravdivé informácie, ale neospravedlňujeme sa.”

Keď sa pýtala na dôvod, dostala od právneho zástupcu redakcie jasnú odpoveď – nemusia, je to ich slobodná voľba. „Tak potom nechápem, na čo sú tie pravidlá. A na čo sa odvolávajú, keď v jednotlivých prípadoch dodržiavané nie sú.” Dnes je Dudzíková podľa vlastných slov číslo päťdesiatjeden v zozname aktívnych súdnych sporov SME. Len za minulý rok mal tento denník päťdesiat živých prípadov, kde redaktori podľa jej slov prekročili hranicu, porušili zákon a mali by sa zodpovedať.

Pandémia a sloboda prejavu: ústavný zákon hovoril jedno, realita druhé

Otázka slobody médií a dvojitého metra priamo súvisí aj s pandémiou. Dudzíková upozorňuje na právny paradox, ktorý si málokto všimol. „V ústavnom zákone o bezpečnosti štátu je explicitne napísané, že počas pandémie nemôžete zasiahnuť do slobody prejavu a šírenia informácií. Je tam uvedená sloboda pohybu, sloboda zhromažďovania, aj združovania, ale sloboda prejavu tam chýba.” Napriek tomu sa počas pandémie obmedzovala. „Hoci na ústavnej úrovni to povolené nebolo, v realite sa to celkom pekne dialo. A to je smutné. Aj preto, že nikde nie je napísané, že o rok to tu nebude znova.”

Zhodou okolností, práve v rokoch 2021 a 2022 tradičné médiá odmietali dávať priestor aj kritickým sudcovským hlasom k reforme, novej Súdnej mape,  ministerky spravodlivosti Márie Kolíkovej. „Reforma mala mať devastačné účinky, upozorňovali sme na to. Konania sa nezrýchlili, práve naopak. Priestor nám nedali. My sme chceli vstúpiť do verejného priestoru s odbornými protiargumentmi, ale dostali sme ho len na alternatívnych platformách.” Justícia pritom nerozdeľuje ľudí na správnych a nesprávnych: „Keď príde niekto do pojednávacej miestnosti, nepýtame sa ho, aké médium počúva, či je slniečkár alebo dezolát, za Izrael alebo proti. To si nemôžeme dovoliť.”

Kovačič Hanzelová: komentáre vypla, kritiku nezniesla

V tejto súvislosti hovorí Dudzíková aj o Zuzane Kovačič Hanzelovej. Nie ako o protagonistke najnovšej „kauzy“ okolo Mimi Šramovej, ale ako o príklade mediálneho správania sa s dlhšou históriou. Kovačič-Hanzelovú sledovala pred troma rokmi v rozhovore s Marcelou Košovou, ktorá vtedy ešte nebola predsedníčkou Súdnej rady. „Kovačič-Hanzelová na ten rozhovor nebola poriadne pripravená. Snažila sa Kosovú dostať do úzkych, ale nedarilo sa jej. Keď jej Kosová povedala, že nerozumie otázke, ona ju ani nevedela zopakovať z hlavy, musela znova prečítať celé súvetie z čítačky.” Keď rozhovor uverejnila v denníku SME, pod článkom sa objavilo sedemsto až osemsto komentárov s kritikou na adresu novinárky. Diskusiu vypli do dvadsiatich štyroch hodín. Kovačič-Hanzelová si potom našla inú platformu, kde tých, čo ju kritizovali, označila za ľudí s nedostatočnou intelektuálnou úrovňou. „Tomu sa hovorí nezvládnuť kritiku.”

Aj v súvislosti s kauzou Šramovej je tento detail obzvlášť zvlášť výrečný. Pod článkom ostali komentáre s urážkami, útokmi a zverejnenou adresou pustené. Dudzíková Kovačič-Hanzelovú už po predchádzajúcej skúsenosti takmer prestala sledovať. No keď ju nedávno počúvala v rozhovore u Mareka Vagoviča, videla istý posun dokonca smerom k zosmiešňovaniu. Kovačič-Hanzelová napríklad nazvala ľudí z InfoVojny „duo Yamaha”. „Rada by som ju videla v rozhovore s niekým, kto jej nebude pritakávať. Vagovič jej kritické otázky nekládol. Marcela Kosová jej to zrkadlo nastavila.”

Podnet na Pružinec Eren: defraudácia ako obvinenie z trestného činu

Najnovší spor, do ktorého je Dudzíková aj osobne zainteresovaná, priamo vyrastá z mediálnej marginalizácie sudcov po roku 2021. Vtedy si skupina sudcov, ktorým tradičné médiá nedávali priestor, založila platformu sudnamoc.sk. Stránka funguje výlučne z dobrovoľných príspevkov. Raz za dva roky prebehne výzva, a kto chce prispieť, prispeje, kto nechce, neprispeje. Žiadne externé financovanie, žiadni darcovia. Dudzíková má na starosti finančnú stránku aj zabezpečenie administrátora, zodpovedného za dodržiavanie autorských práv.

Podpredsedníčka súdnej rady Ayše Pružinec Eren však pred celým zborom sudcov spochybnila transparentnosť nakladania s týmito prostriedkami. „Vnútorne som si to preložila tak, že to, čo sa kládlo za vinu Šimečkovej matke, sa podsúvalo ako obvinenie voči mne.” Dudzíková podala podnet na odvolanie Pružinec Eren zo Súdnej rady, aj keď s vedomím, že k tomu pravdepodobne nedôjde. „Chcela som poukázať na to, že bežný občan nemôže povedať o inom občanovi, že defraudoval peniaze. Hovorí tým, že spáchal trestný čin. Sudcovia by mali ísť príkladom. O to viac funkcionári súdnej rady.”

Súdna rada: záujmy pred voľbami, Kosová zvládla rozbúrené časy

Dudzíková už nie je členkou Súdnej rady a hovorí o nej otvorene, ako pozorovateľ zvonku. A špekulácie o mocenskom boji pred budúcoročnými voľbami, sudcovskými aj parlamentnými, nepovažuje za úplne nepodložené: „Myslím si, že to tak skutočne je, že môžu tam byť záujmy, ktoré súvisia s týmito voľbami.” Zároveň dodáva, že Súdna rada si svoje povinnosti plní, a predsedníčku Marcelu Kosovú hodnotí jednoznačne kladne. „Absolútne ju rešpektujem a obdivujem, ako to zvláda. Prevzala inštitúciu v čase, keď prvá otázka v relácii znela – dokážte, že neberiete úplatok.” V tých turbulentných časoch Kosová podľa Dudzíkovej kormidlo uchopila dobre. „Počas jej predsedníctva sa súdna rada stala rešpektovaným partnerom, aj pre Európsku komisiu, keď sme komentovali správu o právnom štáte, aj vo vzťahu k mediálnemu prostrediu. Čo bude ďalej, uvidíme o rok.”

Viac sa dozviete vo videorozhovore s JUDr. Danou Jelínkovou Dudzíkovou, LL.M.

• Štrasburský súd používa pojem občianska žurnalistika. Na Slovensku ju nazývame dezinfo scéna. Dezinformácia je, keď niekto úmyselne, s cieľom poškodiť, povie nepravdu. Ale to sa môže stať aj v tradičných médiách.

• Občianska žurnalistika nevznikla z ničoho. Ľudia chceli témy, ktorým sa mainstream neveno­val. Štrasburský súd hovorí jasne – tradičná žurnalistika nedostatočne pokrývala niektoré témy. Internet a zvyšok zariadil dopyt.

• Youtuber ide na trh s vlastnou kožou. Denník SME za svojho redaktora zaplatí zo svojho. Občiansky žurnalista nesie osobnú zodpovednosť – trestnoprávnu, civilnú, akúkoľvek. Nedá sa povedať, že kto nemá diplom z novinárskej školy, je automaticky neregulovaný dezinformátor.

• SME o mne napísalo, že som zaujatá sudkyňa. Nekontaktovali ma, neopravili sa, neospravedlnili sa. Mali veľký článok na dve A4 a niekde do rohu napísali – uviedli sme nepravdivé informácie, ale neospravedlňujeme sa. Sloboda médií neznamená slobodu klamať bez následkov.

• Prípad Tódovej a Záleskej bol konflikt záujmov ako bič. Najvyšší súd to potvrdil, ale médiá mlčali. Bola to facka dôveryhodnosti. Neviem, či to má obdobu z hľadiska justičného, aj mediálneho. Etický kódex novinárov hovorí jasne – ak píšeš o blízkej osobe, informuj o tom verejnosť.

• Tódová ako vysvetlenie svojho konfliktu v prípade vzťahu so Záleskou napísala tri riadky, porozprávala sa so šéfredaktorom a prípad považovala za vybavený. Nikto ju nezavolal do Aktualít, nikto ju nepostavil pred reflektory s podkožnými otázkami. Mechanizmus sebareflexie nenastal.

• Počas pandémie sa obmedzovala sloboda prejavu. Ústavný zákon o bezpečnosti štátu to pritom zakazuje. V ústavnom zákone je napísané, že počas pandémie nemôžete zasiahnuť do slobody šírenia informácií. Napriek tomu sa to dialo.

• Kovačič Hanzelová rozhovor s Kosovou nezvládla a sedemsto ľudí jej to v komentároch povedalo. Vypli ich. Tí, ktorí ju kritizovali, mali podľa nej nedostatočnú intelektuálnu úroveň. Tomu sa hovorí nezvládnuť kritiku. V rozhovore u Vagoviča zosmiešňovala InfoVojnu. Rada by som ju videla v rozhovore s niekým, kto jej nebude pritakávať.

• Podala som podnet na odvolanie Pružinec Eren zo Súdnej rady. Dôvodom sú výroky o netransparentnom financovaní pri správe webu sudnamoc.sk na moju adresu. To, čo sa kládlo za vinu Šimečkovej matke, sa podsúvalo ako obvinenie voči mne. Funkcionár súdnej rady nemôže bez dôkazu verejne tvrdiť, že niekto defraudoval. Je to obvinenie z trestného činu.

• Politici opozície zamenili argumenty za humor. Vtipnejší vyhráva, aj keď nemá pravdu. Zdá sa, že zrelé osobnosti vo verejnom živote došli. Alebo si myslia, že ľudí baví reality show.