-Prikázal mi to šéfredaktor, ktorý usúdil, že kozmonautika bude mať veľký význam a preto by sa jej mal niekto v redakcii venovať.-

-V ktorom roku mal túto víziu?-

-V roku 1959. Veľmi sa mi do toho nechcelo. Potom som išiel na vojnu a po návrate som sa usiloval venovať sa inej tematike ako vede. To sa mi nepodarilo a tak ma to napokon aj začalo baviť.-

-Pozitívne však zrejme bolo, že ste sa kozmonautike začali venovať v dobe, keď sa začínal jej zlatý vek a búrlivý rozvoj. Vtedy by aj malé dieťa poznalo mená kozmonautov, v súčasnosti o tom pochybujem. Kde vidíte dôvod odlišného vnímania a záujmu?-

-Musíte si uvedomiť, že v súčasnosti poznáme okolo päťsto kozmonautov. V 60-tych rokoch, v období, keď vzlietol Jurij Gagarin, German Titov alebo John Glenn, išlo väčšinou o jednotlivcov alebo len malé posádky. Zmenilo sa to od roku 1981 po štarte prvého raketoplánu, ktorý mal až sedemčlennú posádku a počet kozmonautov začal výrazne narastať.-

-Keď však porovnáte obdobie prvých letov do kozmu a vtedajšie očakávania, literatúru science fiction, ktorá očakávala po roku 2000 búrlivý rozvoj kozmonautiky, nemali by sme byť predsa len z tohto hľadiska vývojovo ďalej ako pri orbitálnych staniciach a letoch maximálne na Mesiac?-

-Možno povedať, že je to osud všetkých priekopníkov. Vždy, keď spravia prvý, dôležitý krok, už plánujú budúcnosť a očakávajú, že všetko pôjde rýchlo a ľahko. Vtedy si neuvedomujú, že s každým ďalším krokom pred nimi vyvstávajú nové a nové problémy. Kozmonautika nebola výnimkou. Už v 60-tych rokoch minulého storočia sa pripravovali seriózne projekty letov na Mars ako v Moskve, tak aj v USA. Pracovali na nich stovky ľudí tak, aby prví ľudia mohli letieť na červenú planétu v roku 1984. Doteraz sa tak však nestalo. Mám aj iný príklad. V polovici 50-tych rokoch sa zišli fyzici v Ženeve, aby posúdili možnosti využitia energie na báze termojadrovej fúzie. Vtedy sa vyjadrili, že prvé elektrárne tohto typu by sa mohli objaviť o 30 až 50 rokov. To isté hovoria doteraz. No vidíte a podobne je to aj s letmi do vesmíru.-

-S kozmonautikou ste sa začali zaoberať v roku 1959. Aká bola vaša prvá väčšia téma, ktorú ste písali?-

-Kontinuálna kultivácia mikroorganizmov. Išlo o využitie ich rôznych druhov. V Mikrobiologickom ústave Československej akadémie vied pod vedením akademika Ivana Málka vyvinuli metódu, ktorá umožňovala väčšiu produkciu mikróbov a tým aj ich využitie. O tom bola moja prvá väčšia reportáž.-

-V roku 1961 vyletel prvý človek do kozmu. Čo vyplýva z vašich výskumov? Bol Gagarin naozaj prvý?-

-Keby nebol, iste by Neil Armstrong, prvý človek na Mesiaci, nenapísal do pamätnej knihy v Hviezdnom Mestečku vetu, „Jurij Gagarin nás všetkých pozval do vesmíru“. Obaja veľkí súperi, Američania i Sovieti, sa navzájom veľmi pozorne sledovali a strážili. Američania vytvorili sieť odpočúvacích staníc pozdĺž sovietskych hraníc. Keď štartoval Gagarin, jedna z odpočúvacích staníc v Turecku zachytila štart veľkej rakety, ktorú Sovieti označili ako R7. Následne 20 minút po štarte zaznamenala stanica na Aleutských ostrovoch ruský hlas. Potom sa táto informácia dostala do Pentagonu a Bieleho domu. Necelú hodinu po štarte ju mali poradcovia prezidenta J. F. Kennedyho. Mimochodom, CIA vedela, že v tú noc odštartuje sovietska raketa s človekom na palube, no Kennedy im na to povedal, že kvôli tomu ho nemajú budiť.-

-Ako sa podarilo Sovietskemu zväzu získať takýto náskok?-

-Američania mali rozsiahle strategické letectvo, čím boli pripravení v prípade konfliktu bombardovať Sovietsky zväz zo všetkých možných základní. Sovietske diaľkové bombardéry by naopak vedeli doletieť do USA, ale nemali by po útoku už palivo na spiatočnú cestu. Preto začali vyvíjať rakety, ktoré mali niesť atómové bomby. Američania nepotrebovali takéto nosiče a tak vývoj rakiet zanedbali. Až neskôr si uvedomili, aký majú morálny, politický a strategický význam a začali sa im intenzívne venovať. Ich význam rozpoznal prezident D. Eisenhower, ktorý síce verejne tvrdil, že prvá družica je len kus železa v kozme, ktorý ho nezaujíma, no podnikol dôležité praktické kroky, aby zmazal náskok Sovietov. Ustanovil vedeckého poradcu prezidenta, ktorým bol rektor Massachusettskej technickej univerzity. Vymenoval tieňovú vládu, ak by zbombardovali a vyradili z činnosti Washington a nariadil urýchlený vývoj rakiet a špionážnych družíc.-

-V posledných týždňoch Rusi zverejnili informácie o smrti prvého kozmonauta Gagarina v roku 1968. Ukončili tak rôzne dohady s tým, že dôvodom bola havária po strete s inou stíhačkou. Dá sa tomu veriť?-

-Nejde o novú verziu. S touto teóriou, že Gagarinova stíhačka sa dostala do vývrtky po prelete nadzvukového lietadla, ktoré tam nemalo čo robiť, vyrukoval bývalý kozmonaut Alexej Leonov už pred rokmi. Teraz sa len objavujú nové skutočnosti, ktoré dopĺňajú chýbajúce údaje, čo sa vtedy stalo v blízkosti Moskvy. V tom čase tam vládol veľký chaos a generáli, ktorí mali na starosti vzdušný priestor sa báli, že po incidente prídu o miesto. Preto v spolupráci s KGB sfalšovali a utajili výsledky vyšetrovania Gagarinovej smrti. Pravda tak vychádza najavo až teraz.-

-Po Gagarinovom lete do kozmu na seba americká reakcia nenechala dlho čakať. Prezident Kennedy vyhlásil, že do konca dekády budú Američania stáť na Mesiaci, čo sa aj naplnilo. V čom to bolo, že Američania predstihli Sovietov?-

-Pre Spojené štáty to bola národná priorita. Navyše sovietska kozmonautika mala obmedzenú základňu, ktorá pozostávala z utajených vojenských výskumných ústavov a tovární. Vládli v nich veľmi prísne predpisy a výmena informácii medzi nimi bola nízka. V Sovietskom zväzu neexistovala prirodzená konkurencia, ktorá by vyselektovala najlepšie projekty, aby sa následne realizovali. Naopak medzi konštruktérmi vládlo veľké napätie. Hlavný konštruktér raketových motorov Valentin Gluško nedokázal vytvoriť taký silný raketový motor ako Nemec Werner von Braun v službách Američanov. Preto navrhol, že postaví menší, ale efektívnejší motor. Ten mal však obsahovať jedovaté látky, čo by v prípade havárie bola pre kozmonautov a obsluhujúci personál istá smrť. S tým nesúhlasil slávny konštruktér Sergej Koroľov. Sovieti vtedy stratili mnoho času a nedokázali už americký náskok dohnať. Navyše americká výskumná a priemyselná základňa bola omnoho širšia a akcieschopnejšia. Na projekt letu na Mesiac nasadili až 400 tisíc ľudí a investovali 25 miliárd dolárov. Naopak Sovieti mohli na lunárny projekt vyčleniť omnoho nižšiu sumu, asi 2,5 miliardy dolárov, čo bola v porovnaní s Američanmi len desatina. Takže v neprospech Sovietov pri ceste na Mesiac rozhodla nielen slabšia priemyselná a výskumná základňa, ale aj chýbajúca zdravá konkurencia medzi odborníkmi a sloboda v rozhodovaní.-

-Paradoxom dejín je však, že v pozadí úspešného dobytia Mesiaca je konštruktér Werner von Braun, privilegovaný vedec nacistického Nemecka, ktoré porazili vo vojne Rusi aj Američania…-

-Američania mu to nikdy nezabudli. Bol som v USA počas štartu Apolla 11 v júli 1969 a v novinách písali o nemecko-americkom vedcovi Von Braunovi. Novinári mu nikdy nezabudli pripomenúť jeho pôvod.-

-Americký mesačný program sa skončil pred takmer 40 rokmi. Odvtedy nebol žiadny človek na obežnici Zeme. Prečo?-

-Američania sú ako veľké deti. Stačí im jedno dobré divadlo a potom strácajú záujem. Keď bolo na obežnej dráhe Apollo 13, tak tlačovú konferenciu z jeho paluby neprenášala žiadna americká televízna stanica. Táto kozmická loď však začala zaujímať verejnosť a médiá až v momente, keď mala haváriu. A to platí aj v prípade lunárneho programu. Američania sa po určitej dobe nasýtili obrázkov svojich kozmonautov na Mesiaci. Treba však povedať aj to, že začiatkom 70-tych rokov sa objavili v americkej ekonomike väčšie problémy. Ropný šok spôsobil krízu vo viacerých odvetviach, prišlo prepúšťanie, nezamestnanosť, zhoršovalo sa aj životné prostredie vo veľkých mestách. Toto boli témy, ktoré trápili občanov-voličov a politici im načúvali. Americký Kongres preto rozhodol o škrtoch v programe Apollo a posledné tri plánované lety na Mesiac sa neuskutočnili. Okrem toho čoraz viac finančných zdrojov si vyžadoval iný projekt, vývoj raketoplánu.-

-V tomto roku je 35. výročie letu prvého československého kozmonauta Vladimíra Remeka. Zaujímavé je, že po prvý raz letel do kozmu občan iného štátu ako USA alebo Sovietsky zväz. Čím to bolo?-

-Začnem trochu zoširoka. V roku 1975 sa na obežnej dráhe stretli posádky amerického Apolla a sovietskeho Sojuzu. Sovieti chceli pokračovať v spoločných projektoch, no Američania zistili, že sa pri prípravách objavuje príliš veľa citlivých informácii, ktoré vzbudzovali sovietsky záujem. Okrem toho červenú týmto spoločným aktivitám dalo aj zhoršovanie medzinárodnej situácie v druhej polovici 70-rokov, ktoré vyvrcholilo sovietskou inváziou do Afganistanu. Sovieti preto potrebovali ďalší propagandistický cieľ, ktorý by zlepšil ich obraz vo svete. Preto sa rozhodli, že do vesmíru budú posielať aj zástupcov krajín zo socialistického bloku, ktorí absolvujú menej náročný výcvik. V rámci projektu Interkozmos sa ako prvé krajiny mali dostať na rad Československo, Nemecká demokratická republika a Poľsko. A prečo napokon letel ako prvý občan Československa? Hovorilo sa, že to bola malá náplasť za okupáciu v roku 1968.-

-A bolo to tak naozaj?-

-Boli také šumy. Na druhej strane Československo malo najväčší podiel na nepilotovanej časti programu Interkozmos, čo zahŕňalo najviac prístrojov na družiciach a sondách, ktoré leteli k Venuši a k Marsu. Ja si myslím, že na rozhodnutí o lete československého kozmonauta najviac zavážil zámer kompenzovať udalosti roku 1968 a dal sa zdôvodniť podielom vedeckého výskumu.-

-V roku 2002 letel do kozmu aj prvý Slovák, Ivan Bella. Bol to však najmä spôsob deblokácie ruského dlhu. Očakávate, že sa v budúcnosti objaví v kozme opäť Čech alebo Slovák, nie ako turista, ale ako člen serióznej vedeckej expedície?-

-Je to možné, pretože obe krajiny spolupracujú s Európskou kozmickou agentúrou, ktorá má vlastný oddiel kozmonautov. Do neho robí výber každých štyri až päť rokov. Výber je veľmi tvrdý, vyžaduje sa vysokoškolské vzdelanie, bezchybný zdravotný stav, vedecká prax. Netrúfam si preto odhadnúť, či tieto podmienky splní v najbližšom období nejaký Slovák alebo Čech.-

-Kozmonautika pred 40-50 rokmi bola aj o veľkom súboji Američanov a Sovietov. Pre novinárov to muselo byť zaujímavé písanie. Myslíte si, že aj súčasnosť ponúka také silné témy z oblasti dobývania kozmu?-

Súboj o pristátie prvých ľudí na Mesiaci bol súčasťou studenej vojny. V súčasnosti nie je na obzore kozmonautický cieľ, ktorý by vybičoval niektorý štát k tomu, aby do toho investoval veľké prostriedky. Azda jedine, keby Čína vyhlásila, že do roku 2035 by chcela dosiahnuť Mars, tak by USA okamžite zdvihli hodenú rukavicu a dali si podobný cieľ.-

-Je to aj reálne?-

-Áno, v tomto období by mohol prvý človek stáť na Marse.

Rozhovor s Karlom Pacnerom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.

zf