Nie nezabudneme, ako si dnešná “verchuška” pripomenula 30. výročie osamostatnenia sa Slovenska a vytvorenia samostatnej suverénnej Slovenskej republiky. Nebyť dunivých sálv na nábreží Dunaja 1. januára, tak by sme si mohli myslieť, že prebiehajúce podujatia nie sú oslavou 30 rokov slovenskej samostatnosti, ale panychídou za zaniknutú Českú a Slovenskú Federatívnu Republiku, alebo skôr za masarykovsko-benešovské “Československo”.

Veru tak, namiesto toho, aby sme hodnotili pozitíva i negatíva uplynulých tridsiatich rokov, stále len počúvame o tom, že sa stalo niečo proti “všeobecnému ľudskému pokroku”, proti “zmyslu ľudskej existencie”, teda, že bývalé “Československo”, hoci podľa Ústavy vtedy existovalo Česko-Slovensko, sa rozdelilo bez referenda. Ako keby len referendum bolo oprávnenou bránou do skutočnej a legitímnej samostatnosti.

Už je fakticky tradíciou, že vo všetkých verejných prostriedkoch komunikácie vykladajú minulosť chronickí čechoslovakisti a zarytí bojovníci proti slovenskej samostatnosti, ktorí sa ani po tridsiatich rokoch nedokázali zmieriť s existenciou samostatného Slovenska. Pred občanmi Slovenska namiesto toho, aby povzbudzovali ich sebavedomie, sústavne ich ubíjajú tvrdeniami o tom, že nie národy sa rozišli, ale že to len zlí politici, špeciálne Mečiar a Klaus rozhodli za nich. Však občania to ani nechceli. Som rád, že týchto kováčov a bútorov v svojom prejave na galakoncerte 7. januára zahriakol predseda NR SR, ktorý povedal, že z približne 15 radikálnych štátoprávnych zmien v našom priestore od roku 1848 vznik Slovenskej republiky 1. januára 1993 bola zmena s najväčšou legitimitou.

Len tak na okraj, štátoprávne pomery na našom území sa menili nástupom Františka Jozefa I. v decembri 1848, Stadionovou ústavou v marci 1849, Bachovým neoabsolutizmom roku 1851, Októbrovým diplomom z roku 1861, provizóriom po rozpustení uhorského snemu, rakúsko-maďarským vyrovnaním roku 1867, rozpadom Rakúsko-uhorskej monarchie roku 1918, prijatím Ústavy Republiky československej roku 1920, prijatím autonómie Slovenska po 6. októbri 1938, vznikom Slovenského štátu 14. marca 1939, obnovením “Československa” roku 1945, troma pražskými dohodami v rokoch 1945 a 1946. Ústavou 9. mája roku 1948, socialistickou Ústavou roku 1960, ústavným zákonom o česko-slovenskej federácii 143/1968 Zb., ústavným zákonom č. 175/1970 Zb. a tzv. haluškovým ústavným zákonom z decembra 1990. Potom už prišiel len zákon o zániku ČSFR č. 542/1992 Zb.

Ak sa pozrieme na tieto štátoprávne zmeny z čisto formálneho práva, tak ústavný zákon 542/1992 Zb. patril k najčistejším štátoprávnym riešením problémov na našom území. Ak sa pozrieme, ktoré zmeny boli z legislatívnej stránky najmenej čisté, nemali žiadnu legislatívnu oporu tak to bolo vyhlásenie Česko-Slovenska roku 1918 a obnovenie “Československa” roku 1945. Ani za jedným z týchto aktov neexistovala ani štipka formálnej ústavnosti. Aj prijatie ústavnej listiny Republiky československej, ktorá akože legitimizovala ČSR, sa udialo v zbore, ktorý nemal žiadnu priamu legitimitu od občanov. Ak by mal ústavu ČSR prijímať parlament zvolený vo všeobecných voľbách, nikdy by takú ústavu neprijal!

Takže dámy a páni, ak máte čo len štipku sebareflexie, tak prestaňte spochybňovať Slovenskú štátnosť. Aj vzhľadom na predchádzajúci vývin vznikla najlegitímnejšie a najlegálnejšie, ako vzniknúť mohla. Vážte si ju a nespochybňujte ju.

A ešte k tomu referendu. Prečo nebolo. Všetci aj na českej strane, aj na slovenskej strane si uvedomovali jednu zásadnú vec: Problémom nebolo to, čo si občania želali. Problémom bolo to, že medzi predstavami veľkej väčšiny Čechov a veľkej väčšiny Slovákov o tom, ako by malo “rovnoprávne spolužitie” Slovákov a Čechov vyzerať nebolo žiadneho prieniku. Tie predstavy sa nestretali. Politici tak mali možnosť zachovať štát, ktorý by existoval v permanentnej kríze vzťahov medzi konštitučnými národmi, alebo štát rozdeliť a snažiť sa zachovať bázu dobrej spolupráce pre budúcnosť. Dnes nikto nepochybuje, že rozdelenie bolo správne. Referendum by uvrhlo akýmkoľvek výsledkom spoločnosť do chaosu. A to si nikto neželal.
A ešte jedna vec, ktorá bola jasná najmä slovenským politikom. Česká strana, ktorá – povedzme si to úprimne – ovládala mocenské páky štátu, by mohla v prípade pozitívneho výsledka referenda svoju predstavu presadiť mocensky. Dokonca za potlesku svetovej verejnosti, veď by len realizovala vôľu väčšiny obyvateľov. Neviem, či by to bolo to najlepšie, čo by udržiavalo slovensko-české vzťahy v komfortnom stave.

Buďme radi, že máme svoj štát aj so všetkými jeho chybami. Nič v tomto svete nie je dokonalé, ale môže sa to k dokonalosti blížiť. Musíme sa len o to usilovať a predovšetkým vážiť si seba samých, byť na seba patrične hrdý a nepustiť hneď do gatí, keď niekto väčší dupne. Aj inde dupali a nie vždy to bolo úspešné. Spomeňme si na príbeh Kazisveta VI., hlavy pomazanej, keď prišiel do kráľovstva kráľa Radovana.