Banáš na úvod poznamenal, že Napoleon svojho času povedal, že armáda baranov, ktorých vedie lev, je silnejšia ako armáda levov, ktorých vedie baran. “Politika je podľa neho toto dôkazom. Banáš na sociálnej sieti publikoval niekoľko dávnejších vyjadrení z jeho knihy Idioti v politike a dodal, že “sa zdá, že v tejto oblasti sa toho veľa nezmenilo”.

Politikov s médiami podľa Jozefa Banáša oveľa viac vecí spája ako rozdeľuje. “Napriek tomu, že sa zdanlivo nemajú radi. Najväčšia podobnosť politikov a médií je v tom, že sa im nedá veriť. Médiá, rovnako ako politici, však vedia, že ľudia ich budú počúvať aj napriek tomu, že im neveria. Ľudia sú nepoučiteľní. Preto sa médiám a politikom darí.”

“Novinári majú oproti politikom výhodu – politici o nich nepíšu. Napriek tomu, že o mnohých vedia svoje. Novinári, na rozdiel od politikov, z peňazí daňových poplatníkov nežijú ani ich nerozdeľujú. Politici sa proti tomu, čo o nich novinári napíšu, nemôžu brániť. Teda môžu, ale neradím im to.”

Banáš si tiež všimol, že politici často chodia okolo novinárov po špičkách, novinárkam kupujú čokolády, rozprávajú im vtipy a vnucujú im svoje knižky. “Politici vedia, že keď vzbudia v novinárovi sympatie, je vyššia pravdepodobnosť, že o nich bude písať pekne. Väčšinou to tak býva. Okrem prípadov, keď politik leží v žalúdku novinárovmu nadriadenému. Vtedy novinár píše o politikovi, aj keby mu bol sympatický, nepekne, pretože ho neplatí politik, ale jeho šéfredaktor, presnejšie, majiteľ média. Písať o politikovi pekne je dôležité pre politika, pretože sa chce zapáčiť občanom. Písať o politikovi nepekne je dôležité pre novinára, pretože sa chce zapáčiť šéfredaktorovi alebo majiteľovi média.”

Dôležite je podľa neho to, že občania si názor o politikovi vytvárajú práve cez médiá. “Nemajú cez čo iné. Problém politika je v tom, že čím viac sa páči občanom, tým menej sa páči svojmu predsedovi. V podstate je jedno, či o politikovi píšu médiá pozitívne, alebo negatívne. Hlavne, že píšu, hovoria a ukazujú ho. Politik, ktorý sa neobjavuje v médiách, ako by neexistoval. Pre politika niet deprimujúcejšej situácie, ako keď príde na vrátnicu nejakej inštitúcie a vrátnik naňho gániac vyrukuje so strohám: meno a priezvisko.”

“Novinár – radový redaktor je pri práci značne nesvojprávny. V tom sa podobá politikovi. Viac svojprávny ako novinár je šéfredaktor, svojprávnejší je vydavateľ a najsvojprávnejší je majiteľ. V redakcii sa považuje za zvláštne vyznamenanie, ak šéfredaktor ponechá redaktorovi článok v pôvodnom znení. Zblázniť od šťastia sa redaktor môže vtedy, ak šéfredaktor ponechá aj titulok.”

Jozef Banáš uvádza, že článok v plnom znení aj s titulkom ponecháva šéfredaktor novinárovi vtedy, ak mu ho nadiktoval sám. “Šéfredaktor takýto postup ocení. Nepôsobí dobre, keď sa na diskreditácii politika zúčastňuje šéfredaktor osobne. Šéfredaktor takýto prístup ocení najmä vtedy, ak sa novinár podpíše pod článok, ktorý dostal šéfredaktor priamo od vydavateľa. Vydavatelia rovnako ako šéfredaktori vedia, že noviny a časopisy predávajú strany a titulky, hoci aj nepravdivé. Novinárom, ktorí majú v sebe aké-také zvyšky cti, sa takýto postup nepáči. Ľuďom, ktorí majú česť, radím, aby do žurnalistiky nešli. Ak tam idú, platí pre novinárov to isté, čo pre politikov.”

Dodáva, že najobľúbenejším televíznym programom politikov sú záznamy z ich vystúpení. K najvzrušujúcejším činnostiam politika údajne patrí popri sledovaní seba samého na televíznej obrazovke obrazovke vrhanie na noviny v nádeji, že sa tam uvidí. “Je jedno, či ide o noviny televízne, rozhlasové, alebo papierové. Papierové sú najobľúbenejšie, pretože politik si môže svoj obrázok vystrihnúť a dlho sa naň pozerať.”

“Politik je pripravený pre popularitu sa aj zosmiešniť – až za hranice svojej predstavivosti. Je ochotný robiť zo seba hlupáka, klauna, stavať sa na hlavu, zarezávať pred kamerou sliepky, veštiť zo sklenej i nesklenej gule, pomáhať chudobným, hrať futbal, navštevovať starobince, tancovať, spievať či variť, hoci predtým v živote sporák zblízka nevidel. Dokonca je ochotný zinscenovať scénu kúpeľa v ľadovej vode, kde ho akoby „náhodou“ pristihne redaktor bulvárneho denníka, ktorému predtým zatelefonoval. Fotografi i novinári sa tomu tešia, pretože dodávať denne témy, ktoré by noviny predávali, je na zbláznenie. Preto nepriateľstvu medzi novinármi a politikmi neverte.”