Bratislava 6. novembra (TASR/HSP/Foto:TASR)

Dubček skôr ako Charta kritizoval porušovanie ľudských práva v socialistickom  Československu

V roku 1974, teda tri roky pred vydaním Charty’77, Alexander Dubček v liste publikovanom v Ríme obvinil Husákov režim z porušovania ľudských práv. Samotnú Chartu nepodpísal, lebo o to v čase jej vydania jej autori neprejavili záujem a neskôr už k dohode medzi nimi a Dubčekom v tejto veci neprišlo, verejne však vyjadril podporu aktivitám chartistov. Týmito slovami reagoval Dubčekov dlhoročný spolupracovník, historik Ivan Laluha na poznámku českého expremiéra Miloša Zemana, podľa ktorého českí ponovembroví politici nevybrali Dubčeka za prvého demokratického prezidenta po roku 1989 aj preto, že nepodpísal Chartu’77.

“Pri týchto rozhovoroch som nebol. Môžem sa k tomu vyjadriť len ako vonkajší pozorovateľ. Alexander Dubček bol symbol Pražskej jari, jediný problém bol v tom, že sa do protestného hnutia proti Husákovmu normalizačnému režimu zapojil pomerne neskoro, nepodpísal Chartu’77 a podobne. Myslím si, že na českej strane zrejme prevážili tieto argumenty. Ja osobne by som Alexandra Dubčeka ako československého prezidenta veľmi rád privítal,” povedal pre TASR Zeman.

Podľa Laluhu však Dubček zaujal vo svojich listoch kritický postoj k normalizačnému režimu už v roku 1969, aj keď ich v tej dobe nikto nepublikoval. “Na verejnosti mu nedovolili vystupovať, listy neboli zverejnené, ale sú k dispozícii,” dodal. Dubčekovi sa podľa neho sporadicky darilo zverejňovať svoje kritické názory v zahraničí, najmä v Taliansku. Aj list z roku 1974 podľa neho vzbudil v zahraničných médiách širokú odozvu. “Husák reagoval tak, že ho (Dubčeka, pozn. TASR) verejne vyháňal do Švédska za Olofom Palmem, veď to bol veľký škandál,” pripomenul Laluha.

Dodal, že v čase normalizácie bol Dubček pod enormným tlakom a každý jeho krok bol sledovaný Štátnou bezpečnosťou. “Pracoval v lesnom závode, musel tam odrobiť a potom išiel večer domov,” spomína Laluha na Dubčekov monotónny rytmus života. Nesúhlasí však s názorom Miloša Zemana, že kontrola Václava Havla bola na rovnakej úrovni ako v prípade Dubčeka. “Aj Václav Havel mal byt prešpikovaný plošticami a na rozdiel od Alexandra Dubčeka skončil niekoľkokrát vo väzení. V tom (v kontrole zo strany ŠtB, pozn. TASR) by som zásadný rozdiel nevidel,” povedal Zeman.

Podľa Laluhu si režim mohol dovoliť zavrieť Havla, ale nie Dubčeka, lebo by tým spôsobil veľký medzinárodný škandál. O to viac sa však obával jeho osoby a rozpracovaniu Dubčeka, jeho rodiny a priateľov venoval enormnú pozornosť. “Nemal prostriedky a možnosti v tom sledovaní a tesnom kruhu tých goríl na to, aby rozvíjal nejaké väčšie akcie, ale napríklad v 70. rokoch vyhlásil, že podporuje každú akciu charty,” povedal Laluha. Samotní chartisti však podľa neho najprv urobili zoznam signatárov, do ktorého Dubčeka nezahrnuli, vydali Chartu’77, a až po čase oslovili Dubčeka, či by to ako občan nepodpísal. “Dali mu najavo, že s ním nerátajú,” komentoval tento prístup Laluha. Dubček sa podľa neho z tohto dôvodu rozhodol svoj podpis nepripojiť, hnutie chartistov však podporoval.

“Napriek tlaku a nátlaku Dubček nikdy nepodal sebakritiku a vždy obviňoval Husákov režim za inváziu v roku 1968, že vyšiel v ústrety Brežnevovi, aj za to, že doviedol režim do normalizačného štádia, že Československo naďalej zaostávalo za vývojom vo svete,” povedal Laluha. V čase ruskej prestavby, najmä po roku 1985, sa pomery uvoľnili a aj tlak na Dubčeka sa znížil. Mal možnosť cestovať do Prahy, kde sa v polovici 80. rokov stretol aj s Václavom Havlom.

V roku 1988 si bol dokonca v univerzite v Bologni prevziať čestný doktorát v odbore politických vied. “Mal ostrý, zásadový prejav. Prvýkrát z východných krajín použil termín spoločný európsky dom. Povedal, že keď sa odstránia nekalé praktiky, keď sa zmení režim v Československu, chceme byť súčasťou spoločného európskeho domu,” spomína Laluha. Dodáva, že Rudé Právo vtedy najstaršiu európsku univerzitu v Bologni označilo za provinčnú univerzitu. “Dubčeka vtedy prijal pápež Ján Pavol II., ohromne si porozumeli,” poznamenal.

Laluhu zaskočil aj nedávno publikovaný komentár, podľa ktorého bol Dubček osobnosťou vyvolávajúcou skôr rozpaky. “Hodnotiť nejakú osobnosť tak, že pinzetou vyberiete z jeho života niektoré veci, ktoré sa vám hodia, to nie je korektná metóda. Na základe toho, ako to autor podáva, čo vybral, mám rozpaky skôr z toho autora,” poznamenal. “Ja som Dubčeka nepoznal ako rozpačitého. Je rozpačitý politik, ktorý ide do kontroverzie s Novotným a spor vyhrá? Je rozpačitý politik, ktorý osem mesiacov vzdoruje Brežnevovi, aby dokázal, že máme pravdu, a nebojí sa toho, čo príde? Je rozpačitý politik, ktorý 20 rokov odmieta podať sebakritiku a ostáva v postavení, v ktorom bol?” opýtal sa Laluha. Dodal, že Dubčekovi najprv 20 rokov vyčítali, že zradil komunistickú stranu a potom ďalších 20, že bol komunistom. “Každý politik má právo na vývoj. Dubček nikdy nezradil hodnoty sociálnej spravodlivosti, pre ktoré išiel do politiky. Držal sa ich, keď bol vo funkcii, v disente, aj po roku 1989,” podčiarkol. Alexander Dubček podľa neho vedel byť váhavý, ale len dovtedy, kým si na danú vec nevytvoril názor.

Do Verejnosti proti násiliu podľa neho Dubček vstúpil preto, že ju pokladal za subjekt spájajúci všetky politické prúdy bojujúce za demokraciu. Keď sa neskôr rozpadla, výrazne pravicová časť Občianska demokratická únia – VPN už nezodpovedala Dubčekovým ľavicovým názorom a po krátkom čase dospel ku kritickému odstupu aj od druhej časti VPN, ktorá prijala názov HZDS.

Preto sa rozhodol pre vtedy málo významnú Sociálnodemokratickú stranu Slovenska, ktorá sa vďaka nemu prebojovala do Federálneho zhromaždenia. Podľa Laluhu mal pripravený projekt modernej sociálnodemokratickej strany, ktorý konzultoval s nemeckými a talianskymi sociálnymi demokratmi. “Bol som pri koncipovaní toho projektu, viem, ako to mohlo dopadnúť, ak by žil ešte niekoľko rokov a postavil by sociálnu demokraciu na nohy,” vyhlásil Laluha s tým, že tieto snahy zastavila Dubčekova autohavária, takže sa nikdy nerealizovali.