Intelektuáli by sa však nemali vyhýbať ani odsúdeniu toho, čo považujú za deštrukciu kultúry, hodnôt a pravdy, najmä ak sa takáto deštrukcia uskutočňuje v mene týchto “oblastí ducha”. Intelektuáli sa nemajú zdržiavať pozdravu slnku pred úsvitom, ale nemali by sa zdržiavať ani varovania pred mrakmi, ktoré sa zlovestne zbiehajú na oblohe pred súmrakom a bránia vychutnať si denné svetlo.

Európa je svedkom znepokojujúceho (opätovného) objavenia sa dvoch skutočností, ktoré sú deštruktívne pre “oblasti ducha”: deštrukcie demokracie, ktorú spôsobuje rast politických síl krajnej pravice, a deštrukcie mieru, ktorú spôsobuje naturalizácia vojny. Obe deštrukcie sú legitimizované tými istými hodnotami, ktoré sa každá z nich snaží zničiť: fašizmus je podporovaný v mene demokracie; vojna je podporovaná v mene mieru. Toto všetko sa stalo možným, pretože politická iniciatíva a prítomnosť v médiách sa prenecháva konzervatívnym silám pravice a krajnej pravice. Opatrenia sociálnej ochrany, ktorých cieľom je dať ľuďom do vrecka i do každodennej existencie pocit, že demokracia je lepšia ako diktatúra, sú čoraz zriedkavejšie práve kvôli nákladom na vojnu na Ukrajine a preto, že ekonomické sankcie proti “nepriateľovi”, ktoré by údajne mali ubližovať svojmu cieľu, v skutočnosti ubližujú predovšetkým európskym ľuďom, ktorých vlády sa spojili s USA. Na ničenie mieru a demokracie má najväčší vplyv nerovnaké a paralelné rysovanie dvoch okruhov zaručených slobôd, t. j, slobody prejavu a slobody konania, ktoré podporujú politické a mediálne sily. Kruh garantovaných slobôd v prípade progresívnych pozícií presadzujúcich spravodlivý a trvalý mier a inkluzívnejšiu demokraciu sa stále zmenšuje, zatiaľ čo kruh garantovaných slobôd v prípade konzervatívnych pozícií presadzujúcich vojnu a fašistickú polarizáciu spolu s neoliberálnou ekonomickou nerovnosťou neprestáva rásť. Progresívni komentátori v hlavných médiách čoraz viac absentujú, zatiaľ čo konzervatívni nám každý týždeň predkladajú stránku za stránkou ohromujúcej priemernosti.

Pozrime sa na niektoré hlavné symptómy tohto rozsiahleho procesu, ktorý v súčasnosti prebieha:

1. Informačná vojna o rusko-ukrajinskom konflikte ovládla publikované názory natoľko, že sa jej s odpornou podriadenosťou podriadili dokonca aj komentátori so štipkou konzervatívneho zdravého rozumu. Tu je jeden z mnohých príkladov z európskych korporátnych médií: Luís Marques Mendes, známy komentátor, ktorý je zvyčajne hlasom zdravého rozumu v konzervatívnom tábore, počas svojho týždenného vystúpenia v portugalskej televízii (SIC, 29. januára 2023) povedal niečo v tomto zmysle: “Ukrajina musí vyhrať vojnu, pretože ak ju nevyhrá, Rusko napadne ďalšie európske krajiny.” To je v podstate to, čo americkí televízni diváci denne počúvajú od Rachel Maddowovej z MSNBC. Odkiaľ sa berie takáto absurdná myšlienka, ak nie z predávkovania dezinformáciami? Zabudli, že postsovietske Rusko sa snažilo vstúpiť do NATO a EÚ, ale bolo odmietnuté, a že v rozpore s tým, čo bolo sľúbené bývalému vodcovi Sovietskeho zväzu Michailovi Gorbačovovi, môže rozširovanie NATO na ruských hraniciach predstavovať legitímnu obrannú obavu zo strany Ruska, aj keď invázia na Ukrajinu je skutočne nezákonná, čo som sám od prvého dňa opakovane odsudzoval? Nevedia, že to boli USA a Spojené kráľovstvo, ktoré bojkotovali prvé mierové rokovania krátko po vypuknutí vojny? Neuvažovali komentátori ani na chvíľu o tom, že jadrová mocnosť, ktorá sa ocitne pred možnosťou porážky v konvenčnom konflikte, sa môže uchýliť k použitiu svojich jadrových zbraní, čo by mohlo viesť k jadrovej katastrofe? Nevidia, že vo vojne na Ukrajine sa využívajú dva nacionalizmy, jeden ukrajinský a druhý ruský, s cieľom prinútiť Európu k úplnej závislosti od USA a zastaviť expanziu Číny, krajiny, s ktorou sú USA v skutočnosti vo vojne? Neuvedomujú si komentátori, že dnešná Ukrajina je zajtrajším Taiwanom? Zaujímavé je, že uprostred celej tejto propagandistickej horúčky sa nikdy neponúkajú žiadne podrobnosti o tom, čo bude porážka Ruska znamenať; povedie k zosadeniu ruského prezidenta Vladimira Putina alebo k balkanizácii Ruska?
2. Antikomunistická ideológia, ktorá dominovala západnému svetu do 90. rokov, sa skryto recykluje, aby sa podporila protiruská nenávisť až do hystérie, hoci je známe, že Putin je autokratický vodca, priateľ európskej pravice a krajnej pravice. Ruským umelcom, hudobníkom a športovcom sa zakazuje účasť na podujatiach, dokonca sa rušia kurzy ruskej kultúry a literatúry – ktoré nie sú o nič menej európske ako francúzska literatúra a kultúra. V dôsledku Versaillskej zmluvy z roku 1919 a jej stratégie ponížiť Nemecko po jeho prehre v prvej svetovej vojne bola nemeckým spisovateľom zakázaná účasť na prvom zasadnutí výročného kongresu PEN klubu, ktoré sa konalo v máji 1923. Jediným nesúhlasným hlasom bol Romain Rolland, ktorý v roku 1915 získal Nobelovu cenu za literatúru. Napriek všetkému, čo napísal proti vojne a najmä nemeckým vojnovým zločinom, mal Rolland odvahu povedať “v mene intelektuálneho univerzalizmu”: “Nebudem podriaďovať svoje myslenie tyranským a dementným výkyvom politiky.”
3. Demokracia je natoľko vyprázdnená, že ju môžu inštrumentálne brániť tí, ktorí ju využívajú na to, aby ju zničili. Zároveň sú tí, ktorí slúžia demokracii na jej posilnenie proti fašizmu, označovaní za radikálnych ľavičiarov. Na medzinárodnej úrovni Západ jednomyseľne zatlieskal udalostiam na kyjevskom námestí Majdan v roku 2014, kde sa súčasná vojna skutočne začala. Napriek tomu, že počas protestov boli na očiach vlajky nacistických organizácií; napriek tomu, že ľudový hnev bol vtedy namierený proti demokraticky zvolenému prezidentovi Viktorovi Janukovyčovi; a napriek tomu, že podľa odposluchov Victoria Nulandová, americká neokonzervatívkyňa a vtedajšia námestníčka ministra zahraničných vecí pre európske a euroázijské záležitosti, výslovne vymenovala ľudí, ktorí mali v prípade víťazstva prevziať moc, vrátane americkej občianky Natalie Jaresko, ktorá neskôr v rokoch 2014 až 2016 pôsobila ako nová ukrajinská ministerka financií; napriek tomu všetkému sa tieto udalosti, ktoré sa rovnali dobre zorganizovanému prevratu s cieľom odstrániť proruského prezidenta a zmeniť Ukrajinu na protektorát USA, na celom Západe oslavovali ako žiarivé víťazstvo demokracie. V skutočnosti nič z toho nebolo také absurdné ako skutočnosť, že keď sa Juan Guaidó, venezuelský opozičný predstaviteľ, v roku 2019 na verejnom námestí v Caracase vyhlásil za dočasného prezidenta Venezuely, stačilo to na to, aby ho USA spolu s mnohými krajinami EÚ za takého uznali. V decembri 2022 venezuelská opozícia sama ukončila túto frašku.
4. Dvojitý meter na hodnotenie toho, čo sa deje vo svete, nadobúda abnormálne rozmery a využíva sa takmer automaticky na posilnenie apologétov vojny, stigmatizáciu ľavicových strán a normalizáciu fašistov. Príkladov je veľa, takže je ťažké si z nich vybrať. Dovoľte mi ponúknuť len niekoľko ilustrácií z národného a medzinárodného kontextu. V Portugalsku sa hlučné a urážlivé správanie členov krajne pravicovej strany Chega veľmi podobá správaniu poslancov nemeckej nacistickej strany od chvíle, keď začiatkom 20. rokov 20. storočia vstúpili do Reichstagu. Pokúšali sa ich zastaviť, ale politická iniciatíva patrila nacistickej strane a hospodárska situácia bola na ich strane. Už v máji 1933 nacistická strana zorganizovala prvé pálenie kníh, a to v Berlíne. Ako dlho bude trvať, kým sa to stane v Portugalsku? Pozícia dnešnej globálnej pravice voči ľavicovým vládam, do značnej miery podporovaná americkými protipovstaleckými inštitúciami, je taká, že vždy, keď sa nedajú zvrhnúť mäkkými prevratmi, musia byť opotrebované obvineniami z korupcie a prinútené popasovať sa s otázkami ovládateľnosti, aby sa im zabránilo strategicky vládnuť. Zdá sa, že korupcia v Portugalsku sa týka len Socialistickej strany, ktorá si v posledných voľbách v roku 2022 zabezpečila absolútnu väčšinu. V očiach hegemonistických konzervatívnych médií je každý minister vo vláde Socialistickej strany považovaný za skorumpovaného, kým sa nepreukáže opak. Nemalo by byť ťažké nájsť podobné príklady aj v iných krajinách.Z medzinárodného kontextu spomeniem dva krikľavé príklady. V súčasnosti panuje všeobecná zhoda, že výbuch plynovodu Nord Stream v septembri 2022 bol dielom USA (a údajne naň “dohliadal” prezident Joe Biden, čo však poprel), ktorému možno pomáhali spojenci. Incident takéhoto rozsahu mala okamžite vyšetriť nezávislá medzinárodná komisia. Zdá sa však zrejmé, že poškodená strana – Rusko – nemala záujem zničiť infraštruktúru, ktorú mohla znefunkčniť jednoduchým zavretím kohútika. Uznávaný americký novinár Seymour Hersh 8. februára použil presvedčivé informácie, aby ukázal, že sabotáž plynovodov Nord Stream 1 a 2 v skutočnosti plánovali USA už od decembra 2021. Ak to tak skutočne bolo, máme pred sebou ohavný zločin, ktorý je zároveň aktom štátneho terorizmu. USA, ktoré sa vyhlasujú za šampióna globálnej demokracie, by mali mať vrcholný záujem zistiť, čo sa stalo. Bol to jediný spôsob, ako prinútiť Nemecko vstúpiť do vojny proti Rusku? Bolo cieľom sabotáže plynovodov ukončiť politiku Európy, ktorú inicioval bývalý nemecký kancelár Willy Brandt, a to znížiť energetickú závislosť od USA? Nebol to v kontexte drahých energií a zatvorených podnikov účinný spôsob, ako zabrzdiť hospodársky motor EÚ? Kto má z tejto situácie prospech? Nad týmto aktom štátneho terorizmu visí ťažké mlčanie.Ďalším príkladom do očí bijúceho dvojakého metra je násilie izraelskej koloniálnej okupácie Palestíny, ktorá sa stupňuje. Len v januári 2023 Izrael zabil 35 Palestínčanov; pri zásahu, ktorý sa uskutočnil 26. januára v utečeneckom tábore Jenin na Západnom brehu Jordánu, Izrael zabil 10 ľudí. O deň neskôr zabil palestínsky mladík sedem ľudí pred synagógou židovskej osady vo východnom Jeruzaleme, v oblasti, ktorú Izrael nelegálne okupuje. K násiliu dochádza na oboch stranách konfliktu, ale nepomer je ohromujúci a mnohé teroristické činy zo strany štátu Izrael (niekedy beztrestne spáchané osadníkmi alebo vojakmi na kontrolných stanovištiach) sa ani nedostanú do správ. O dianí na okupovaných územiach, kde sa odohráva väčšina násilia, neinformujú korešpondenti západných médií. Okrem skrytých záberov z mobilných telefónov nemáme k dispozícii zdrvujúce zábery utrpenia a smrti na palestínskej strane. Medzinárodné spoločenstvo a arabský svet o tejto záležitosti mlčia. Napriek nesmierne neprimeraným prostriedkom vedenia vojny neexistuje žiadne hnutie, ktoré by Palestíne poslalo účinné vojenské vybavenie, ako je to v súčasnosti v prípade Ukrajiny. Prečo je ukrajinský odpor spravodlivý, ale palestínsky nie? Európa, kontinent, na ktorom sa odohral holokaust, pri ktorom zahynuli milióny Židov, je v konečnom dôsledku príčinou zločinov spáchaných na Palestíne, ale v súčasnosti zdieľa s Izraelom odpornú spoluvinu. EÚ sa v súčasnosti ponáhľa s vytvorením súdu, ktorý by súdil vojnové zločiny, ale – a v tom spočíva pokrytectvo – len tie, ktoré spáchalo Rusko. Podobne ako v rokoch pred prvou svetovou vojnou sa výzvy na európanstvo (paneurópanstvo, ako sa vtedy nazývalo) čoraz viac stávajú výzvami na vojnu a vedú k rétorike zameranej na zakrytie nespravodlivého utrpenia a straty blahobytu, ktoré sa teraz ukladajú európskym občanom bez toho, aby s nimi bola konzultovaná potreba rusko-ukrajinskej vojny alebo jej výhody.
5. Dnes sme svedkami konfrontácie medzi americkým, ruským a čínskym imperializmom. Je tu aj patologický prípad Spojeného kráľovstva, ktoré si napriek svojmu priepastnému sociálnemu a politickému úpadku ešte neuvedomilo, že britské impérium sa už dávno skončilo. Som proti všetkým imperializmom a pripúšťam, že ruský alebo čínsky imperializmus sa v budúcnosti môžu ukázať ako najnebezpečnejšie, ale nepochybujem o tom, že americký imperializmus je so svojou vojenskou a finančnou prevahou momentálne najnebezpečnejší zo všetkých. Samozrejme, nič z toho nie je dostatočnou zárukou jeho dlhého trvania. V skutočnosti som na základe zdrojov zo severoamerických inštitúcií (napríklad Národnej spravodajskej rady) tvrdil, že ide o impérium v úpadku, ale je možné, že práve jeho úpadok je jedným z faktorov, ktoré pomáhajú vysvetliť, prečo je v súčasnosti mimoriadne nebezpečné.Od začiatku som odsudzoval ruskú inváziu na Ukrajinu, ale od tohto momentu som tiež poukazoval na to, že USA aktívne vyprovokovali Rusko k tomuto konfliktu s cieľom oslabiť Rusko a zadržať Čínu. Zdá sa, že dynamika amerického imperializmu je nezastaviteľná, poháňaná neustálym presvedčením, že deštrukcia, ktorú spôsobuje, podporuje alebo podnecuje, sa bude odohrávať ďaleko od jeho hraníc, chránených ako krajina dvoma obrovskými oceánmi. USA tvrdia, že ich intervencie sú vždy zamerané na dobro demokracie, ale pravdou je, že nakoniec za sebou zanechávajú cestu deštrukcie, diktatúry alebo chaosu. Najnovší a pravdepodobne najextrémnejší prejav tejto ideológie možno nájsť v najnovšej knihe neokonzervatívca Roberta Kagana (manžela Victorie Nulandovej) s názvom Duch na hostine: Amerika a kolaps svetového poriadku, 1900 – 1941 (Alfred Knopf, 2023). Hlavnou myšlienkou knihy je, že USA – vo svojej túžbe priniesť viac šťastia, slobody a bohatstva iným národom, bojujúc proti korupcii a tyranii všade, kde existujú – sú jedinečnou krajinou. Spojené štáty sú také ohromne mocné, že by sa vyhli druhej svetovej vojne, keby mali možnosť včas vojensky a finančne zasiahnuť a prinútiť Nemecko, Taliansko, Japonsko, Francúzsko a Veľkú Britániu, aby sa riadili novým svetovým poriadkom vedeným USA. Každá intervencia USA v zahraničí bola vedená altruistickými motívmi, pre dobro ľudí, na ktorých bola intervencia zameraná. Podľa Kagana boli vojenské intervencie USA v zámorí – od čias španielsko-americkej vojny v roku 1898 (vedenej s cieľom ovládnuť Kubu, ktorý pociťujeme dodnes) a filipínsko-americkej vojny v rokoch 1899 – 1902 (vedenej s cieľom zabrániť sebaurčeniu Filipín, čo malo za následok smrť viac ako 200. 000 Filipíncov) – vždy inšpirované nesebeckými predstavami a túžbou pomôcť ľuďom.Toto pokrytectvo a vymazávanie nepohodlných právd vôbec neberie do úvahy tragickú realitu pôvodných obyvateľov a černošského obyvateľstva USA, ktorí boli v časoch údajne oslobodzujúcich intervencií v zahraničí vystavení krutému vyhladzovaniu a diskriminácii. Historické záznamy odhaľujú krutosť takéhoto klamstva. Intervencie USA boli vždy diktované geopolitickými a hospodárskymi záujmami krajiny. USA v skutočnosti nie sú výnimkou z tohto pravidla. Naopak, vždy to bol prípad každého impéria (pozri napríklad invázie Napoleona a Adolfa Hitlera do Ruska). Historické záznamy ukazujú, že prednosť imperiálnych záujmov často viedla k potlačeniu snáh o sebaurčenie, slobodu a demokraciu a k rozšíreniu podpory vražedných diktátorov s následnou devastáciou a smrťou, od banánových vojen v Nikarague (1912), podpory kubánskeho diktátora Fulgência Batistu alebo invázie v Zátoke svíň v roku 1961 až po prevrat proti bývalému čílskemu prezidentovi Salvadorovi Allendemu (1973); od prevratu proti Mohammadovi Mossadeghovi, bývalému demokraticky zvolenému prezidentovi Iránu (1953), po prevrat proti Jacobovi Árbenzovi, bývalému demokraticky zvolenému prezidentovi Guatemaly (1954); od invázie do Vietnamu v boji proti komunistickej hrozbe (1965) po inváziu do Afganistanu (2001), údajne ako obranný krok proti teroristom, ktorí zaútočili na newyorské dvojičky (nikto z nich nebol z Afganistanu) – po 20 rokoch vlády USA. od invázie do Iraku v roku 2003 s cieľom zlikvidovať Saddáma Husajna a zničiť jeho (neexistujúce) zbrane hromadného ničenia po intervenciu v Sýrii na obranu povstalcov, ktorí boli (a sú) väčšinou radikálni islamisti; od intervencie na Balkáne v roku 1995, ktorá sa uskutočnila prostredníctvom NATO bez povolenia OSN, po zničenie Líbye v roku 2011. Na takéto intervencie, ktoré sa vždy opierali o komplicov a spojencov na miestnej úrovni, vždy existovali “dobročinné dôvody”. Čo zostane z umučenej Ukrajiny, keď sa vojna skončí (pretože všetky vojny sa nakoniec skončia)? Aká bude situácia v ostatných európskych krajinách, najmä v Nemecku a Francúzsku, ktoré naďalej ovládla falošná predstava, že Marshallov plán bol prejavom obetavej filantropie zo strany USA, ktorým dlhujú nekonečnú vďaku a bezpodmienečnú solidaritu? A čo Rusko? Ako bude vyzerať záverečné zhodnotenie okrem všetkej smrti a ničenia, ktoré sprevádzajú každú vojnu? Prečo nie sme v Európe svedkami vzniku silného hnutia za spravodlivý a trvalý mier? Je možné, že napriek tomu, že sa vojna vedie v Európe, Európania čakajú na vznik nejakého protivojnového hnutia v USA, aby sa k nemu mohli pripojiť s čistým svedomím a bez rizika, že budú považovaní za Putinových priateľov alebo dokonca za komunistov?

Prečo je o tom všetkom také ticho?

Azda najnepochopiteľnejšie je mlčanie intelektuálov. Je nepochopiteľné preto, lebo intelektuáli často tvrdia, že sú vnímavejší ako bežní smrteľníci. História nás naučila, že v obdobiach bezprostredne pred vypuknutím vojny sa všetci politici vyhlasujú proti vojne, pričom k nej svojím konaním prispievajú. Mlčanie nie je nič iné ako spoluúčasť s pánmi vojny. Na rozdiel od toho, čo sa dialo na začiatku 20. storočia, teraz neexistujú žiadni známi intelektuáli, ktorí by vydávali zvučné vyhlásenia za mier, “nezávislosť ducha” a demokraciu. Keď vypukla prvá svetová vojna, koexistovali tri imperializmy: Ruský, anglický a pruský imperializmus. Nikto nepochyboval o tom, že pruský imperializmus bol z týchto troch najagresívnejší.

Je zaujímavé, že v tom čase sa proti vojne nevyjadril žiadny významný nemecký intelektuál. Prípad Thomasa Manna stojí za zamyslenie. V novembri 1914 uverejnil v Neue Rundschau článok s názvom “Gedanken im Kriege” (Myšlienky v čase vojny), v ktorom obhajoval vojnu ako akt “Kultur” (t. j. Nemecka, ako sám spresnil) proti civilizácii. Podľa neho bola Kultur sublimáciou démonického (“die Sublimierung des Dämonischen”) a stála nad morálkou, rozumom a vedou. Mann v závere napísal, že “zákon je priateľom slabých; znížil by svet na úroveň. Vojna vyzdvihuje silu” (“Das Gesetz ist der Freund des Schwachen, möchte gern die Welt verflachen, aber der Krieg läßt die Kraft erscheinen”). Mann považoval Kultur a militarizmus za bratov. V rokoch 1918 – 1920 vydal knihu Úvahy nepolitického človeka, v ktorej obhajoval cisárovu politiku a tvrdil, že demokracia je protinemecká idea. Našťastie pre ľudstvo Thomas Mann neskôr zmenil názor a stal sa jedným z najhlasnejších kritikov nacizmu. Naopak, od Petra Kropotkina po Leva Tolstého a od Fiodora Dostojevského po Maxima Gorkého sa nikdy neprestali ozývať hlasy ruských intelektuálov, ktorí sa postavili proti ruskému imperializmu.

Existuje mnoho otázok, ktorými sú intelektuáli povinní sa zaoberať. Prečo mlčali? Existujú ešte intelektuáli, alebo sa stali slabými tieňmi toho, čo kedysi reprezentovali?