Môj profil 
Predplatné
Generálny prokurátor, ani policajný prezident, ani minister financií toto porušenie neprešetrili. Harabin ďalej vo svojom videu tvrdí, že Kiska ako prvého po zvolení navštívil práve generálneho prokurátora. Kiska taktiež priznal, že na kampaň použil 1 346 000 eur, namiesto povolených 132 000 eur. V rozpore zo zákonom o voľbe prezidenta tak prekročil náklady na kampaň desaťnásobne. Jedná sa teda o evidentný volebný podvod a porušenie rovnosti šancí iných kandidátov. Zákon takéto porušenie trestá pokutou, ktorá je desaťnásobkom prekročenej sumy.
Kiska ma teda vyplatiť štátu pokutu vo výške 12 133 000 eur. Poslanci politických strán, ani minister financií, ani generálny prokurátor však nekonajú, pritom u posledne menovaného platí zákonná zásada konať z úradnej moci.
Harabin ďalej spomenul, že najvyšší súd vydal ku Kiskovým úžerníckym firmám 5 rozsudkov. “Je pre to nenormálne, aby takýto človek bez bezpečnostnej previerky menoval sudcov a vyžadoval od nich politickú poslušnosť voči jeho osobe. Kiska už dvakrát neústavným spôsobom nevymenoval parlamentom zvolených adeptov na sudcov ústavného súdu, hoci mu to prikázal aj ústavný súd.” Podľa Harabina tak robí preto, lebo opodstatnene očakáva obžalobu parlamentu za vlastizradu a obáva sa, že by o nej mohol pozitívne rozhodnúť ústavný súd, pokiaľ by bol kompletne personálne obsadený.
Štefan Harabin je médiami už niekoľko rokov očierňovaný ako osoba zodpovedná za všetky problémy v justícii, no v čom konkrétnom spočíva jeho vina, nie je jasné, lebo Harabin viedol s médiami veľa súdnych sporov, ktoré zakaždým vyhral.
Tohto roku vyhral súdny spor s RTVS. Súdne trovy a odškodné za klamlivé informácie však nezaplatí manažment RTVS ale my koncesionári. Súdne trovy bude musieť zaplatiť aj Daniel Lipšic ktorému súd nedal za pravdu, keď žaloval Harabina za výroky: “Lipšic je mafia-friendly, zlý, arogantný a zakomplexovaný človek, ktorý má kontakty na kosovsko-albánsku mafiu”.
Spolu s Kiskom sa o ovládnutie justície snažili a snažia aj Daniel Lipšic a Lucia Žitňanská. Prípad, ktorý ukázal, prečo politici slúžiaci zahraničnej oligarchii potrebujú mať podchytenú justíciu, sa odohral za Dzurindovej vlády v roku 2003, počas štrajku železničiarov.
US Steelu vtedy, podľa Braňa Ondruša, hrozilo že kvôli štrajku nedovezie uhlie a bude musieť vypnúť vysoké pece. Šéfovia dvoch štátnych železničných podnikov vtedy podali návrh na začatie konania o nezákonnosti štrajku. Svoje podanie na súde behom dňa opakovane sťahovali “na doplnenie” a opäť podávali, kým ho elektronický systém nepridelil “ich” sudkyni, ktorá návrhu vyhovela. V žalobe podanej na súd tvrdili, že štrajk je nezákonný, a preto sudkyňa vydala predbežne opatrenie – príkaz, aby sa železničiari vrátili k práci. Neskôr sa ukázalo, že predbežné opatrenie súdu nemalo byť vôbec realizované. Že sudkyňa sa pomýlila. Ešte väčšie prekvapenie prišlo s odstupom roka a pol. Pred prvým pojednávaním súdu, ktorý mal vyriecť ortieľ o zákonnosti štrajku, manažéri železničných podnikov zrazu všetky žaloby stiahli.
Vtedajší vládni predstavitelia od samého začiatku odmietali pripomienky železničiarov a útočili aj na ich štrajkové právo, píše vo svojom článku v časopise Slovo Braňo Ondruš. Brutálnymi útokmi a nátlakmi, v ktorých sa „vyznamenal“ najmä vtedajší minister spravodlivosti Daniel Lipšic, síce dosiahli, že istá sudkyňa protestnú akciu zrušila, ale odvolací súd neskôr uznal, že konala protizákonne. To už však bolo po štrajku, lebo odvolanie proti nezákonnému rozhodnutiu sudkyne nemalo odkladný účinok.
Daniel Lipšic, v čase, keď bol ministrom a mal na to možnosti, spomínanú sudkyňu nepotrestal napriek tomu, že existuje právoplatný rozsudok krajského súdu, ktorý jasne dokazuje, že konala v rozpore so zákonom.
.jpg)
