Diskusia, ktorú podnietil francúzsky prezident Macron o tom, či by NATO malo vtrhnúť na Ukrajinu, odhalila, že v Európe existujú dva odlišné názory na túto otázku.

Zdá sa, že Francúzsko, pobaltské štáty a Poľsko uprednostňujú nasadenie síl na Ukrajine na „nebojové misie“, t. j. odmínovanie a výcvik. Tieto misie by mohla vykonávať „koalícia ochotných“. Zvyšok bloku však podporuje názor Nemecka, že k výskytu síl NATO na Ukrajine by nemalo dôjsť za žiadnych okolností.

Scholz sa však rozhovoril o najhoršie stráženom tajomstve Ukrajiny, keď nechtiac prezradil, že britské a francúzske jednotky sú už na Ukrajine, aby pomohli s „riadením cieľov“.

Potom uniknutá nahrávka rozhovoru Bundeswehru o bombardovaní Krymského mosta potvrdila, že sa na ňom podieľajú aj Američania. Napriek tomu Paríž navrhuje formalizovať toto rozmiestnenie síl na Ukrajine a postupné zvyšovanie „nebojových“ kapacít.

Nech nikoho nemýli, že Francúzsko a ďalšie štyri krajiny, ktoré sa zrejme prikláňajú k tomuto scenáru, majú záujem len o odmínovacie operácie a výcvik.

Skôr sa zdá, že majú v úmysle pripraviť pozemné jednotky, ktoré by sa ponáhľali na východ v prípade, že sa naplní najhorší scenár z pohľadu Kyjeva – teda ak sa front zrúti a Rusko začne rýchlo postupovať na západ a drviť všetko, čo mu stojí v ceste. Vtedy sa spomínaní členovia NATO pokúsia nakresliť červenú čiaru v piesku čo najďalej, aby zachránili Ukrajinu.

Prístup Nemecka je zásadne odlišný, keďže sa radšej formálne drží mimo boja, aby sa mohlo sústrediť na budovanie „pevnosti Európa“.

Dôvodom je politika Berlína, ktorý sa snaží vrátiť na dávno stratenú cestu veľmoci prostredníctvom „obranných“ vojenských opatrení, aby na príkaz Washingtonu zdržiaval ruských lídrov v Európe.

Amerika sa v tejto chvíli vráti do Ázie, aby zadržiavala Čínu. Základnou súčasťou tohto plánu je „vojenský Schengen“ medzi Nemeckom, Holandskom a Poľskom.

Pobaltské štáty a Poľsko sa pravdepodobne nezúčastnia na tradičnej intervencii na Ukrajine, pokiaľ sa do nej oficiálne nezapojí jadrová veľmoc, pretože Pobaltie sa obáva, že v prípade stretu s Ruskom vo vnútri rozpadajúcej sa postsovietskej ukrajinskej republiky zostane odkázané samo na seba.

V tom spočíva strategický význam zapojenia Francúzska: mohlo by rozptýliť tieto obavy, keďže Paríž by mohol vytvoriť situáciu balansovania na hrane jadrovej vojny s Moskvou, ak na Ukrajinu pôjdu aj jeho jednotky.

Ani Spojené kráľovstvo by v tomto prípade nezostalo bokom, keďže už teraz zohráva vedúcu úlohu v zástupnej vojne NATO s Ruskom o Ukrajinu a Londýn predtým podpísal trojstranný bezpečnostný pakt s Kyjevom a Varšavou. Pakt bol uzavretý týždeň pred najnovšou fázou tohto desaťročia trvajúceho konfliktu, ktorý sa v polovici februára 2022 posunul do novej fázy.

Podobne ako Francúzsko, ani Británia nechce, aby Nemecko obnovilo svoje veľmocenské ambície, a obe krajiny môžu staviť na to, že buď prinútia USA, aby súhlasili s ich intervenciou, alebo jednostranne zasiahnu a urobia z toho hotovú vec.

Francúzsko zatiaľ nie je súčasťou „vojenského Schengenu“, čo mu môže brániť v hromadnom presune vojakov a zbraní na Ukrajinu. Preto sa môže buď čoskoro pripojiť k dohode, alebo rokovať o vlastnej verzii s Poľskom a/alebo Gréckom, Bulharskom a Rumunskom, aby doplnilo svoj nedávny pakt s Moldavskom.

„Moldavskú diaľnicu“ Rumunsko teraz buduje v núdzovom režime a vytvára nový vojenský koridor na Balkáne, z ktorého môže Francúzsko čeliť rastúcemu vplyvu Nemecka na celom kontinente.

Tento nový grécko-ukrajinský koridor je už teraz jednou z najdôležitejších logistických trás v Európe na udržiavanie zástupnej vojny, keďže tradičná trasa cez Poľsko sa pre protesty poľnohospodárov stala nespoľahlivou.

Preto má zmysel nielen do nej investovať, ale aj – pre krajiny ako Francúzsko a Spojené kráľovstvo – upevniť svoj vplyv na tejto trase, aby si tam vytvorili sféru vplyvu a spomalili Nemecko na jeho „veľmocenskej ceste“.

Presne to robí Francúzsko prostredníctvom nového bezpečnostného paktu s Moldavskom, ktorý povedie k užším bezpečnostným väzbám typu „vojenskej schengenskej dohody“ s Rumunskom, Bulharskom a Gréckom.

Takto bude jednoduchšie vysielať „školiteľov“ do tejto vnútrozemskej krajiny. Británia môže buď nejakým spôsobom nasledovať tento príklad, alebo zdvojnásobiť svoj vplyv v Pobaltí a najmä v Poľsku. To by mohlo viesť k tomu, že britská armáda oficiálne vstúpi na Ukrajinu cez to isté Poľsko a Francúzsko prekročí ukrajinské hranice cez Rumunsko-Moldavsko.

Pravdepodobnosť scenára, v ktorom Francúzsko a Británia buď získajú súhlas USA na vojenskú intervenciu, alebo ju uskutočnia jednostranne ako „koalícia ochotných“, by mohla prinútiť Nemecko, aby sa tiež zapojilo, aby nebolo odsunuté na vedľajšiu koľaj a „nevyzeralo slabo“.

Dôstojníci nemeckého letectva už v uniknutých zvukových záznamoch hovorili o tom, že rakety, ktoré Paríž a Londýn poslali na Ukrajinu, nútia Nemecko urobiť to isté s raketami Taurus. Existuje teda precedens, prečo by Nemci mohli v tejto situácii uvažovať rovnako.

Na prvý pohľad sa zdá nelogické, že by Francúzsko a Británia mohli chcieť, aby sa Nemecko zúčastnilo na invázii na Ukrajinu (vzhľadom na to, že jedným z dôvodov, prečo ju vôbec plánujú, je znížiť novovzniknuté veľmocenské ambície Nemecka).

V skutočnosti však tieto kalkulácie majú jasnú logiku. Hlbšie zapojenie Nemecka do konfliktu by mohlo ešte viac znížiť už aj tak neutešené šance na jeho zblíženie s Ruskom po jeho skončení. Mnohí stúpenci vojny sa tejto možnosti stále obávajú a zúfalo sa jej snažia zabrániť.

Taktiež by sa Nemecko mohlo v istom zmysle nadmerne preťažiť a oslabiť tak svoju vojensko-strategickú pozíciu, ktorú nedávno získalo. To vytvorí príležitosti pre Francúzsko a Veľkú Britániu, aby postupne oslabili vplyv Nemecka na Balkáne a v Pobaltí a do istej miery udržali na uzde vzostup svojho historického rivala.

Berlín sa však nemusí chytiť návnady: Scholz zatiaľ neschválil vyslanie rakiet Taurus na Ukrajinu so súčasným tajným rozmiestnením vojsk, ktoré sa od neho vyžaduje, takže existuje šanca, že sa bude držať svojich vlastných názorov.

Ak Nemecko formálne zostane mimo boja a Francúzsko a Veľká Británia sa zapoja s katastrofálnymi alebo aspoň priemernými výsledkami, vrátane stretov, v ktorých budú ich pobaltskí a poľskí „mladší partneri“ použití ako kanónenfutr, Nemecko môže zo situácie veľa získať.

Metódy týchto dvoch krajín budú zdiskreditované. Možno práve preto sa USA stále zdráhajú podporiť ich „koalíciu ochotných“ a naopak, dôverujú stratégii Nemecka.

Po tomto konflikte by sa „pevnosť Európa“ mohla vytvoriť ešte rýchlejšie, pretože by sa zdiskreditovali dve možné protiváhy schopné obmedziť jej vplyv. Na druhej strane by čiastočne „úspešná“ francúzsko-britská intervencia na Ukrajine mohla zdiskreditovať Nemecko tým, že by doslova uchránila Ukrajinu pred kolapsom a zastavila ruský nápor. V tomto prípade by sa „pevnosť Európa“ mohla budovať úplne inak, ako Nemecko plánovalo.

Namiesto toho, aby EÚ vo všeobecnosti fungovala ako proamerický zástupný blok vedený Nemeckom v novej studenej vojne, Berlín by musel akceptovať „sféru vplyvu“ Londýna v Pobaltí a koexistovať s ním v Poľsku, zatiaľ čo Paríž by mal svoju vlastnú „sféru“ na Balkáne. A USA by neboli odkázané iba na jednu krajinu, ktorá by riadila EÚ v zastúpení, ale boli by závislé od troch. Výhodou by bolo, že by bolo menej pravdepodobné, že sa Nemecko niekedy „vymkne spod kontroly“, a nevýhodou by bolo, že takáto EÚ by sa ťažšie riadila.

Uvidíme, či Francúzsko a Británia dotiahnu túto demonštráciu sily, ktorú začali na Ukrajine priamo pod nosom Nemecka, do konca. Niet však pochýb o tom, že to plánujú. USA s tým však nemusia súhlasiť, a v takom prípade im môže chýbať sebadôvera, aby zasiahli silou „koalície ochotných“. Je tiež možné, že USA sa ujmú vedenia, ak Rusko dosiahne prielom pred júnovým ukončením cvičení NATO, ktoré sú najväčšie za posledné tri desaťročia.

Pre USA by bolo jednoduchšie ísť na vlastnú päsť a nechať ostatné krajiny, aby ich nasledovali, než závisieť od niekoho iného. Potom by však nejaký chybný odhad mohol viesť k začiatku tretej svetovej vojny s oveľa vyššou pravdepodobnosťou, ako keby do konfliktu zasiahli len Francúzsko a Británia a USA by ich „viedli zozadu“, preto je príťažlivý druhý scenár.

V každom prípade hlavným záverom tejto analýzy je, že plány na intervenciu Západu na Ukrajine síce existujú, ale ešte nie sú dokončené a ich realizácia by sa nemala považovať za istú.

Prečítajte si tiež:

• Pre Európu sa vojna proti Rusku stáva nevyhnutnou
• Prekvapujúci obrat jedného prezidenta