Prines do SIS uchádzača, za ktorého si ochotný dať ruku do ohňa. Aj tak sa verbovalo do tajnej služby

Bratislava 3. marca (TASR/HSP/Foto:TASR)

Na začiatku sa služba borila s nedostatkom kádrov. Verbovali sa rodinný príslušníci, kamaráti aj bývalí pracovníci ŠTB

Murári, stolári aj ošetrovatelia dobytka sa hlásili o miesto v Slovenskej informačnej službe (SIS) po jej vzniku pred 20 rokmi. V SIS im museli vysvetľovať, že ich odborné znalosti nevedia využiť. Pre TASR to povedal bývalý riaditeľ personálnej sekcie SIS František Krásnohorský. Do služby prešiel v roku 1993 z ministerstva vnútra a zostal v nej až do roku 2006. Predtým pracoval u polície. V súčasnosti sa venuje testom na detektore lži.

“Musím povedať, že v mnohých prípadoch sme občanov, ktorí sa nám sami ponúkli, respektíve ponúkli svoje vedomosti a skúsenosti, prijali do služby. Nebolo jednoduché zohnať práve tých, ktorých služba v tom období nevyhnutne potrebovala: informatikov, analytikov, tlmočníkov, právnikov, ekonómov,” povedal Krásnohorský. Pod legendou využívali inzerciu v novinách. Až tí, ktorí prešli do užšieho výberu, sa dozvedeli, že ide o prácu v spravodajskej službe. “Niektorí sa toho i zľakli a odstúpili,” tvrdí Krásnohorský. Oslovovali aj uchádzačov z takzvaných vládnych konkurzov, odborníkov z Policajného zboru, ministerstva obrany a iných ozbrojených zborov.

V začiatkoch služby neexistovali bezpečnostné previerky tak ako dnes. Krásnohorský vysvetlil, že na to vtedy ešte nemali aparát. “Prijali sme v kolektíve, ktorý už v službe fungoval, nový – dočasný spôsob typovania nových príslušníkov, ktorý sme nazvali Prines uchádzača, za ktorého si ochotný dať ruku do ohňa,” povedal. V praxi to znamenalo, že vtedajší zamestnanci služby oslovovali príbuzných, priateľov, bývalých kolegov alebo spolužiakov. Zároveň podľa Krásnohorského platilo, že museli byť odborníkmi na hľadanú pozíciu a spĺňať zákonné podmienky. “Bol to osobitý, ale zaujímavý spôsob, ktorý priniesol svoj osoh. Toto bola taká osobitná, ale účinná forma bezpečnostnej previerky,” dodal. Medzi prijatými boli aj bývalí príslušníci komunistickej Štátnej bezpečnosti (ŠtB), aj pre nich platili spomínané podmienky. Bývalí príslušníci ŠtB, ktorí sa do SIS dostali z federálneho Úradu pre zahraničné styky a informácie alebo Federálnej bezpečnostnej informačnej služby, podľa Krásnohorského vyhovovali podmienkam takzvaného lustračného zákona a prešli previerkami občianskych komisií.

V roku 1995 začala SIS používať polygraf, teda takzvaný detektor lži. Ivan Lexa sa v tom istom roku stal šéfom SIS, Krásnohorský si presadol zo stoličky personálneho riaditeľa na stoličku zástupcu. “I v službe v tom období došlo k pochybeniam. V rokoch 1995 – 1998 sa do služby dostalo príliš veľa takých bývalých príslušníkov ŠtB, ktorí už neboli pre ňu prínosom, ale skôr príťažou. Do činnosti služby sa začali vnášať prvky a metódy nezlučiteľné s princípmi demokratickej spravodajskej služby,” povedal Krásnohorský. Podľa neho sa to odzrkadlilo na hromadnom dobrovoľnom i nedobrovoľnom odchode spravodajských dôstojníkov najmä z kontrarozviedky pri ďalšej výmene riaditeľa v októbri 1998. “Boli to hlavne tí, ktorí boli zapletení do rôznych aktivít služby, ktoré boli predmetom preverovania orgánov činných v trestnom konaní,” vysvetlil Krásnohorský.

V rokoch 2004 a 2005 museli na základe politického rozhodnutia opustiť SIS všetci bývalí príslušníci ŠtB, Krásnohorský si myslí, že to nebolo správne. “Títo ľudia prešli sitom previerok, 5 – 6 rokov riadne pracovali pre túto službu, pre tento štát. Osvedčili sa profesionálne i ľudsky. Odovzdali službe mnoho odborných skúseností, bez ktorých by sme nevedeli napredovať,” vysvetlil. Dodal, že väčšina z nich bola v dôchodkovom veku, takže by aj tak o niekoľko rokov odišli do výsluhového dôchodku. Krásnohorský sa po roku 1998 vrátil do funkcie personálneho riaditeľa, mal prístup k údajom o väčšine zamestnancov služby. Tvrdí, že podozrievavosť u kolegov nikdy nepocítil. “Zaviedli a zdokonaľovali sme počas budovania služby mnoho prvkov a inštitútov, ktoré znižovali alebo znemožňovali možnosť prístupu nepovolaných osôb k informáciám. A ani personálny riaditeľ nemohol a nemusel vedieť všetko,” uzavrel.