Slovensko 22. augusta 2016 (HSP/Foto:TASR – Martin Baumann)

Vladimír Palko aktuálne pôsobí ako prodekan Paneurópskej vysokej školy, vyučuje matematické predmety. V rokoch 2002 až 2006 pôsobil ako minister vnútra. Bol členom a spoluzakladateľom KDH, v  roku 2008 sa stal predsedom strany Konzervatívni demokrati Slovenska, ktorá v roku 2014 zanikla. Z politiky sa stiahol v roku 2010. Avšak možno aj vďaka tomu sa teraz bez obalu vyslovuje k aktuálnej domácej aj zahraničnej politike. Pre našu redakciu sa otvorene vyjadril o situácii na Kryme a útokoch ukrajinských diverzantov. Zároveň uviedol, kto podľa neho stojí za protestmi proti ministrovi vnútra Robertovi Kaliňákovi a premiérovi Robertovi Ficovi.

Krym je aktuálne súčasťou Ruskej federácie. Stotožňujete sa s tvrdeniami maistreamu, že išlo o anektovanie, alebo rešpektujete, že pričlenenie k Rusku je výsledkom referenda?

Ale veď oboje je pravda. Politik, ktorý sa musí zaradiť na jednu z dvoch strán sporu, obvykle musí zdôrazniť jednu stránku veci. Keďže nie som v politike, pokojne môžem rozobrať situáciu zo všetkých strán. Krym bol pripojený v roku 2014 k Rusku aj na základe akcie ruských ozbrojených síl a stalo sa tak bez súhlasu štátnych orgánov Ukrajiny. Tomu sa hovorí anexia. Ako hovoríte, s takýmto stručným vysvetlením prichádza mainstream a hovorí, že je to nebezpečné. Áno, keď veľmoc zmení hranice iného štátu proti vôli toho iného štátu, je to nebezpečné. Keď USA zmenili hranice Srbska odňatím Kosova, nesúhlasil som s tým, lebo som preferoval princíp, že hranice štátov v Európe sa nemajú meniť proti ich vôli. Preto som ani v roku 2014 nemohol povedať, že súhlasím s odňatím Krymu Ukrajine.

Je však veľkou nepoctivosťou mainstreamu zamlčiavanie významných faktov. V prípade odchodu Kosova od Srbska sa zdôrazňovala vôľa kosovských Albáncov po tomto odchode. V prípade Krymu sa však zamlčiava, že aj väčšina Krymčanov po odchode z Ukrajiny túžila a vyjadrila svoju vôľu v referende. Mainstream by to rád vykresľoval ako niečo, čím bol august 1968 v Československu, čo však celkom nesedí. Krymčania chápu pripojenie k Rusku ako určitú elementárnu spravodlivosť. Krym bol vždy spojený s ruskou štátnosťou od dôb, kedy Rusko v konflikte s Osmanskou ríšou dobylo tatársky krymský chanát. Krym sa ocitol v rámci Ukrajinskej sovietskej republiky len vďaka bohorovnosti komunistických vládcov, ktorí si nevedeli predstaviť, že komunistický Sovietsky zväz padne.

Otázka Krymu a Donbasu je súčasťou širšieho problému vzniku samostatných štátov po rozpade Sovietskeho zväzu, ktoré sa stali samostatnými v hraniciach bývalých sovietskych socialistických republík. Tieto hranice, poväčšine z roku 1922, často nemali historické opodstatnenie. Veľa Rusov sa po roku 1922 ocitlo mimo najväčšej zo zväzových republík Sovietskeho zväzu, teda mimo Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky. Až do roku 1991 to neprekážalo. Veď Sovietsky zväz títo Rusi považovali za rozšírené Rusko. Po roku 1991 sa však ocitli v zahraničí. To bola tá bomba, ktorú Lenin podľa Putinových slov podložil pod Rusko.

Túto potenciálne výbušnú situáciu Západ nevnímal. S výnimkou múdrych politológov ako už zosnulý Samuel Huntington. Jeden problém bol, že za poslednú dekádu ukrajinská vládnuca garnitúra urobila pokus postaviť ukrajinský štát na západoukrajinskom, povedzme rovno banderovskom, videní dejín, ale v hraniciach Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky. To znamená na jednoznačne západnej pro – Nato, pro – EÚ orientácii a na spretŕhaní ekonomických i kultúrnych väzieb na Rusko. Platilo to už o garnitúre Oranžovej revolúcie a ešte viac o garnitúre Majdanu. To však nie je možné, to tú krajinu trhá na kusy. Západ právom poukazuje na to, že Rusko udržiavalo pri živote vzbúrencov na Donbase a pokračovanie vojny.  Bez Ruska by ukrajinská vláda povstanie na Donbase potlačila. Boli tam pod krytím ruskí vojaci, mnohí velitelia boli Rusi z Ruska. Ale proti kyjevskej vláde bojovali spontánne aj obyvatelia Donbasu. A tí, čo z Donbasu utekali pred vojnou, skôr hľadali útočište v Rusku ako na západe Ukrajiny. Uvedomujeme si, že ľudia na Donbase povstali proti plánom Západu dostať ich pod vplyv Západu? To je niečo, čo nás nectí.  Druhou chybou Západu bolo, že k Rusku pristupoval ako k vojensky porazenej krajine. Ako keby to bolo Nemecko roku 1945. Pritom žiadna sovietska či ruská armáda predsa nekapitulovala. Kapitulovala iba ideológia komunizmu. Ukrajinskí politici krytí Západom bohorovne špekulovali, kedy vyhodia ruskú flotilu zo Sevastopola. Rusi si právom mohli hovoriť, že takto to predsa ani ten Jeľcin nemyslel, keď rozpúšťal Sovietsky zväz.

Dnes je Západ v situácii, keď väčšina obyvateľov Krymu a zrejme i Donbasu podporuje Putina, a politici Západu si už uvedomujú, že ich voliči nebudú chcieť ísť do konfrontácie s Ruskom kvôli vnútorným hraniciam Sovietskeho zväzu. Ilustráciou je nedávne referendum v Holandsku, kde občania odmietli asociačnú dohodu EÚ s Ukrajinou.

Médiá prezentujú, že si Rusko vymyslelo, že v priebehu minulého týždňa došlo k vpádu ukrajinských diverzantov na Krym. Aký je Váš názor?

Toto je typická neprehľadná situácia, kedy si treba dávať pozor na manipulácie z oboch strán. Nezabúdajme, že i Rusko dostatočne preukázalo schopnosť chladnokrvne klamať. K nejakej akcii proti krymskému územiu zrejme skutočne došlo. Nezdá sa mi však, že to bolo organizované z najvyšších ukrajinských miest. Nezabúdajme, že na Ukrajine je dosť polovojenských skupín, na ktoré vláda nemá dosah. Ukrajinský prezident a vláda podľa mňa nemajú dôvod reálne otvárať otázku Krymu. Unavená je ako Ukrajina, tak i Západ. Z mocenského hľadiska je Krym vyriešená záležitosť. Rusi by ho pred kýmkoľvek hravo ubránili.

Kyjev obvinenia zo strany Ruska odmietol. Avšak Porošenko nariadil uviesť jednotky ukrajinskej armády do pohotovosti a rozmiestniť ich pri hraniciach s Krymom. Čo podľa Vás týmto krokom Ukrajina sleduje? Snaží sa v súčasnosti Ukrajina vyvolať ďalšie napätie, keďže mediálne informácie v poslednom období prinášajú značne menej informácií o bojoch na východe Ukrajiny?

Ak vládne kruhy Ukrajiny nemajú prsty v incidente, nie je Porošenkova reakcia prekvapujúca. Vžime sa aj do jeho kože. Nechcem konšpirovať, ale môže si myslieť, že incident môže viac hrať do karát Rusku ako Ukrajine. Incident môže napomôcť dojmu, že Rusko je oprávnené podniknúť nejaké rázne kroky na zaručenie bezpečnosti Krymu. Takým ráznym krokom by bolo napríklad zaujatie koridoru od prístavu  Mariupol v Donbase smerom na západ po pobreží Azovského mora až ku Krymu, čím by si Rusko zabezpečilo prístup na Krym po pevnine. Rusku všetko vychádza a s jedlom rastie chuť. A môže tu byť Putinovo pokušenie vojenským úspechom zabezpečiť výrazné víťazstvo  jeho strany Jednotné Rusko vo voľbách do Dumy, ktoré budú o mesiac. Skôr si myslím, že nič také sa nestane, Rusko by tým stratilo medzi občanmi Západu, o priazeň ktorých sa veľmi snaží. Môžeme však mať istotu? Ani Porošenko ju nemôže mať. Rusi tiež nie sú žiadni anjeli. Nezabúdajme, že alternatívou k chybám Západu nie je zvelebovanie Ruska, ale nájdenie lepšej politiky Západu. Západ, to sme totiž aj my.

Politické špičky Ukrajiny sa snažia, aby sa krajina stala súčasťou NATO. Aký je Váš názor na vstup nášho východného suseda do Severoatlantickej aliancie?

Myšlienka vstupu Ukrajiny do NATO bola od začiatku nešťastnou z troch dôvodov. Prvý je ten, že Ukrajina je civilizačne rozdelená krajina. Odvolávam sa tu opäť na Huntingtona. Taký Ľvov, to je Západ. Krym či Donbas nemajú historicky nič spoločné so Západom. Nikdy nebudú počúvať Brusel či Washington. Snaha strhnúť Ukrajinu celú na Západ ju trhá napoly. To sa už deje. Po druhé, znamená to spretŕhanie väzieb na Rusko, a v spojení s podporou Ameriky pre garnitúru, ktorá pripravovala vyhnanie Rusov zo Sevastopola, to predstavuje bezpečnostné riziko, či priam hrozbu pre Rusko, ktoré neostalo nečinné. Po tretie, viac ako desaťročie po roku 2000 neexistovala žiadna zhoda medzi politickými reprezentantmi Ukrajiny o vstupe do NATO. Garnitúry sa striedali a vždy nová rušila rozhodnutie tej predchádzajúcej. Bolo to ako kolotoč. A najmä celé roky si to neželali občania Ukrajiny, čo dlhodobo hovorili prieskumy verejnej mienky. Počet priaznivcov členstva v NATO sa prehupol cez polovicu až v roku 2015 vo vybičovanej atmosfére vojny na Donbase. Politický mainstream  by to rád vydával za zmúdrenie Ukrajincov, ale tu sa príčina zamieňa s následkom.

Ak by sa Ukrajina stala členom NATO, bolo by to určite bez Donbasu. Natrvalo by na východ od nášho územia pokračovalo veľké politické a vojenské napätie. Pritom tam bol dvadsať rokov v podstate pokoj.

Budeme radi, ak sa vyjadrite aj k súčasnej politickej situácii na Slovensku. Kto podľa Vás stojí za demonštráciami pred Bonaparte?

To je vari nejaká záhada? Organizujú to Sulíkova a Matovičova strana. Netreba za tým hľadať nejaké tajné, mocné sily. Ficova vláda zas nie je taká dôležitá, aby niekto proti nej nebodaj zvonka organizoval nejaký Majdan. Politické strany demonštráciami za Kaliňákovo odstúpenie robia svoju obvyklú prácu. Ficove vlády mali a majú naozaj problém s korupciou.

Podarí sa demonštrantom dosiahnuť Kaliňákovo odvolanie?

Skôr si myslím, že nie, hoci Kaliňák sám už utrpel nenapraviteľné škody. Jednak to nie je tlak celej opozície. SaS a Obyčajní reprezentujú niečo cez 20 percent voličov. A jednak táto opozícia nemá imidž štátotvornosti v zmysle, že by ju ľudia považovali za alternatívu schopnú vládnuť. To znižuje vážnosť všetkých jej akcií.

V kuloároch sa hovorí, že premiér Fico chce zanechať svoju stoličku a že sa chce stať ústavným sudcom. Keby k tomu skutočne došlo, aký by to podľa vás malo vplyv na slovenskú politickú scénu?

O takýchto ambíciách premiéra Fica neviem. Politicky je on i Smer za zenitom. Po jeho odchode z funkcie premiéra by došlo k preformátovaniu politických strán. Už teraz sa to deje v opozícii. Smer bol nástupcom HZDS, obe strany predstavovali určitý korupčný postkomunizmus, s národnými a konzervatívnymi prvkami. Vodcovské osobnosti ako Mečiar a Fico sa však nemusia vždy vyskytnúť, čiže tento veľký voličský blok nemusí ostať pohromade. Teda môže sa preformátovať úplne celá scéna.

Možno je to šanca pre Slovensko. Celé roky sa nepodarilo zmeniť základné politické delenie na Slovensku na postkomunistický blok a tzv. pravicu, ktorá je zaťažená kopírovaním neduhov hlavného politického prúdu v EÚ a USA. Médiá často umelo udržiavajú takéto delenie ako akúsi nevyhnutnosť, ktorej sa musia všetci voliči prispôsobiť. Pritom Slovensko by prirodzene potrebovalo silu, ktorá by nemala problém s korupciou, ani s postkomunizmom, a dokázala by formulovať umiernenú a realistickú vlasteneckú politiku. Určitým pokusom o to bolo ešte Čarnogurského KDH, ale KDH napokon neustálo silný vonkajší aj vnútorný tlak.