Ale ani príliš veľa času stráveného na sociálnych sieťach, dopady covidu, či celkovú negatívnu atmosféru v spoločnosti rozhodne netreba podceňovať. K tomu sa pridávajú aj najnovšie technológie, napríklad umelá inteligencia. Mnohí mladí dnes už vyhlasujú, že práve chat umelej inteligencie je ich najlepším kamarátom.

Dôležitosť rodinných vzťahov, odolnosť detí a ich aktívna účasť na riešení problémov, ale aj novela Ústavy SR, ktorá posilňuje práva detí v otázkach adopcií, aj náhradného materstva. Aj to boli témy videorozhovoru s komisárom pre deti, Prof. MUDr. Jozefom Mikloškom, PhD.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

S príchodom nového školského roka úrad Komisára pre deti prišiel s viacerými témami. Ktoré z nich sú podľa vás tie najzásadnejšie?

Situácia detí je zložitá. V niečom sme na tom lepšie ako v zahraničí, ale mnohé deti žijú v náročných podmienkach. Najväčšou témou je duševné zdravie. Výskumy ukazujú, že až 91 % detí vníma psychické problémy ako najväčšiu hrozbu.

Preto sme vydali „desatoro“ – súbor odporúčaní, čo všetko treba robiť, aby sa situácia zlepšila. Najdôležitejšia je medzirezortná spolupráca. Každé ministerstvo rieši veci na svojom piesočku a často spolu nekomunikujú. Preto vítame, že minister zdravotníctva prijal našu výzvu a vznikla pracovná skupina piatich rezortov – školstvo, zdravotníctvo, spravodlivosť, vnútra a sociálne veci. To je prvý krok k systémovým riešeniam.

Ďalšou veľkou témou sú rozvody. Tie tvoria až 80 % podnetov, ktoré dostávame, a počet zložitejších sporov medzi rodičmi rastie. Chceme to riešiť systémovo – pripravujeme na 26. novembra veľký seminár na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Budeme hovoriť o tom, ako rodičov motivovať k dohode v záujme dieťaťa a zároveň o tom, ako vypočuť názor samotného dieťaťa.

Treťou oblasťou je participácia detí a mládeže. Veľmi sa tešíme, že mladí chcú hovoriť o svojich skúsenostiach – deti z detských domovov, deti, ktoré zažili rozvod alebo psychické problémy. Organizujeme školu mladých lídrov a chystáme parlament detí a mládeže, ktorý sa bude zaoberať tým, aké Slovensko si deti predstavujú o päť či desať rokov. Stále nás trápi, že mnohí chcú odtiaľto odísť, preto s nimi hovoríme aj o vízii Slovenska, aby sa tu cítili doma.

Spomínali ste medzirezortnú komisiu pre duševné zdravie. Viac ako 90% samotných detí vníma riziko psychických chorôb a štvrtina nimi aj trpí. Je situácia naozaj taká vážna?

Áno, je. Podľa údajov WHO má každý siedmy dospelý psychické problémy, v zahraničí má dokonca každé štvrté dieťa nejakú ťažkosť. Nejde len o ťažké diagnózy, ale o reaktívne ochorenia spôsobené prostredím. Deti žijú v rozbitých vzťahoch, cítia osamelosť, neistotu – z toho pramenia úzkosti, depresie a strachy.

COVID tieto problémy ešte zhoršil – podľa českých a našich údajov pribudlo o 20 až 30 % duševných problémov u detí aj dospelých. Izolácia a online komunikácia namiesto osobných vzťahov sa pod to výrazne podpísali.

Tretím faktorom sú digitálne technológie. Hovorím to expresívne – ničia detskú dušu. Majú samozrejme aj pozitívne stránky, ale odhadujeme, že až štvrtina detí je od nich závislá. Najväčšou hrozbou je umelá inteligencia. Dnes ju používa už asi 70% detí a niektorí mladí hovoria, že GPT je ich najlepší kamarát. To je bublina, ktorá praskne – a keď sa to stane, dieťa môže siahať k sebapoškodzovaniu alebo samovražde.

A napokon, mladí veľmi silno poukazujú aj na negatívnu atmosféru v spoločnosti. Vadí im, že všade počujú len o katastrofách a problémoch. Chceli by počuť aj niečo pozitívne.

Umelá inteligencia je pomerne nová téma. Kto vie mladým v tejto oblasti pomôcť? Zvládajú tieto technológie aj rodičia, prípadne učitelia v škole? Na koho sa mladí môžu obrátiť?

Ukázalo sa, že ak má dieťa aspoň jedného dospelého, ktorému dôveruje, je do veľkej miery chránené. Rizikové sú najmä deti z jednorodičovských rodín. Aj keď sa rodičia snažia, často na ne nemajú čas. Potom dieťa viac dôveruje umelej inteligencii a sociálnym sieťam než vlastným rodičom. To je veľmi nebezpečné.

Pomoc má dve roviny: odborníci – učitelia a psychológovia, takisto škola, a samozrejme rodičia. Aj rodičia by sa mali vzdelávať, pretože základné pravidlo znie – rodič, ktorý si myslí, že dieťa je online a je teda v bezpečí, je na veľkom omyle. Rizík tam číha  až priveľa.

Navyše, rodičia sú často ešte závislejší na obrazovkách ako samotné deti. Videli sme to na obrázku, kde matka kojila dieťa, no pozerala do mobilu. Dieťa namiesto pohľadu do očí matky hľadí do prázdna. To je tragédia, pretože práve vtedy sa má rodič do dieťaťa zamilovať a dieťa potrebuje vidieť jeho pohľad.

Tieto témy všetky dokopy ohrozujú deti veľmi výrazne. Ale ak majú dôveryhodného dospelého, ktorý ich podporuje, dokážu sa z toho dostať. Preto zdôrazňujem význam tzv. mikrosveta bezpečia. Krásny príklad spomínali kolegovia zo Španielska a Francúzska. Keď bol pred pár mesiacmi v krajine blackout a dva dni nešla elektrina, ihriská boli plné detí. Len čo zapli elektrinu, ihriská sa vyprázdnili a všetci boli späť pri obrazovkách.

Nedávno sme s odborníkmi predstavili dokument o tom, čo je zdravé pre dieťa pred obrazovkou. Zjednotilo sa na ňom 14 odborných spoločností. Najdôležitejšie odporúčanie je jasné – deti od 0 do 3 rokov nesmú byť pred obrazovkou vôbec. Inak sa im mení štruktúra mozgu a vznikajú nezvratné zmeny.

Aj profesor Stránsky – ktorý Hlavným správam pred časom na túto tému takisto poskytol rozhovor – vo viacerých štúdiách upozorňuje, aký škodlivý vplyv majú obrazovky na malé deti. Už teda vieme, že deti do troch rokov by vôbec nemali prichádzať do kontaktu so sociálnymi sieťami či obrazovkovými médiami. Ako je to s tými staršími? Napríklad na prvom stupni základnej školy?

Odporúčania sú veľmi podrobné a každý si ich môže pozrieť – sú dostupné na stránke ministerstva zdravotníctva. Ale základný princíp je jasný – čím menej, tým lepšie. Čas strávený pri obrazovkách môže rásť s vekom, ale rodič musí zachytiť prvé známky závislosti.

Mali sme prípad, keď sanitka musela odviezť štvorročné dieťa, ktoré po odobratí tabletu vytiahlo na rodičov nôž. To bola taká agresívna reakcia, že museli zasiahnuť lekári. Alebo iný príklad – trojročné dieťa dostalo leporelo a začalo ho „skrolovať“, lebo bolo zvyknuté na obrazovku. To sú alarmujúce signály.

Rodič musí reagovať. Odporúčanie je jednoduché – komunikovať s dieťaťom a ponúkať mu iný program. Poďme von, poďme sa hrať, poďme sa rozprávať… A keď sa ukáže, že dieťa je už závislé, treba na to ísť aj radikálnejšie. Niektorí odborníci odporúčajú, aby základné školy vôbec nepovoľovali mobily. Možno to znie prísne, ale pre dieťa je to veľmi zdravé. Naučí sa byť odolné.

Dôležité je vštepovať deťom odolnosť. Nedávno sme mali diskusiu o šikanovaní. Dievča začalo mať vážne problémy, sebapoškodzovalo sa, lebo spolužiak jej povedal, že má veľký zadok. Samozrejme, také slová sú nefér a ubližujú, ale musíme deti naučiť, že nie vždy sa vyhnú nepríjemným slovám. Dôležité je, aby ich to nezničilo. Silné dieťa by sa usmialo a išlo ďalej.

Vidím rozdiel aj v porovnaní s deťmi v Afrike. Tamojšie deti žijú v ťažkých podmienkach, ale sú odolné. Vedia zvládať prekážky, ktoré život prináša. A to je niečo, čo musíme naučiť aj naše deti. Základom sú pevné vzťahy – ak dieťa má stabilné rodinné vzťahy, dokáže zvládnuť aj ťažšie situácie. Ak ich nemá, zlyháva aj pri drobnostiach.

Ako môže rodič spozorovať, že jeho dieťa už problém so závislosťou od smartfónu má?

Prvým znakom je čas, ktorý dieťa trávi online. Ak mu ponúknete inú aktivitu – poďme hrať futbal, porozprávajme sa – a ono odmietne, je to varovný signál.

Ďalším znakom je spánok. Dnešné deti spia v priemere o dve hodiny menej ako deti pred sto rokmi. Do školy prichádzajú nervózne, nevyspaté, s kruhmi pod očami. Často to kompenzujú energetickými nápojmi, čo už spôsobuje problémy kardiológom – objavujú sa srdcové ťažkosti a dokonca infarkty u mladých ľudí, čo bolo kedysi nepredstaviteľné.

Ďalším znakom je agresivita, nervozita, keď dieťaťu mobil zoberiete. Čím prudšia reakcia, tým väčší problém. Pri menších závislostiach si rodičia ešte poradia sami, ale pri veľkých už musí nastúpiť odborník. Profesor Stránsky jasne hovorí – mechanizmus závislosti od mobilu je rovnaký ako pri heroíne. Je to digitálny heroín.

Profesor Stránsky tiež upozorňuje, že nadmerné používanie mobilov mení určité dráhy v mozgu a deti potom napríklad nie sú schopné robiť správne rozhodnutia. Myslíte si, že generácia, ktorá už vyrástla s mobilmi v rukách, bude mať v budúcnosti problémy?

Vidíme to už dnes. Profesor Stránsky hovorí, že keď sa pýtame, čo sa deje s mozgom dieťaťa pri používaní mobilu, odpoveď je – nič. A to je najväčšia tragédia. Sval, ktorý necvičíme, zakrpatie. Rovnako je to s mozgom.
Mozog sa nerozvíja, pretože má stále len jednosmerné podnety. Deti potom nevedia udržať pozornosť ani pri päťminútovom filme.

Napriek tomu verím v odolnosť mladých. Našťastie, aj oni sami si už uvedomujú problémy. Napríklad zákaz mobilov na prvom stupni základnej školy vyšiel priamo z iniciatívy mladých – v parlamente detí a mládeže nás sami požiadali – pomôžte nám, už to nezvládame. Je to signál SOS, ktorý posielajú mladí. To je pre mňa dôležité, lebo ukazuje, že sami hľadajú riešenia.

Vývoj je však taký rýchly, že čo dnes povieme, zajtra je už neskoro. Preto musíme stáť na základných princípoch – silné vzťahy s dospelými. Deti, ktoré majú silné vzťahy s rodičmi a dôveryhodnými dospelými, sú chránené. Kamaráti sú dôležití, ale neposkytujú liečivý impulz. Túto moc majú len dospelí.

Najvýznamnejšou domácou témou v ostatných dňoch bolo prijatie novely Ústavy Slovenskej republiky. Riešia sa v nej viaceré veci, ktoré sa dotýkajú aj vašej práce – napríklad náhradné materstvo, školské vzdelávacie programy či adopcie detí. Ako tieto zmeny vnímate?

Pred prijatím novely som vyzval poslancov, aby za ňu hlasovali. Myslím si, že v mnohých veciach posilňuje práva detí. Adopcie sa v princípe nemenia. Zákon o rodine hovoril, že dieťa môže adoptovať manželský pár – teda ideálne otec a mama – a túto zásadu teraz potvrdila aj Ústava. Existuje aj výnimka, keď je v najlepšom záujme dieťaťa, aby ho vychovával jeden rodič. Nič sa teda zásadne nemení, len sa to posunulo na vyššiu právnu úroveň.

Druhou veľkou témou je náhradné materstvo. Novela zaviedla princíp, že dieťa má právo poznať svojich biologických rodičov. To je mimoriadne dôležité. V dnešnom chaose, kde sa spermie predávajú, vajíčka kupujú a obchoduje sa so životom, dieťa potrebuje vedieť, kto sú jeho korene. Len tak sa môže psychicky rozvíjať a byť šťastné.

Náhradné materstvo je podľa skúseností žien, ktoré ho zažili, obchod s deťmi. Dieťa prestáva byť darom a stáva sa tovarom. Vynosím vám dieťa, zaplatíte mi. To je nebezpečné. Ako človek, ktorý sa venoval prenatálnej psychológii, viem, že dieťa už v maternici cíti, komunikuje, prežíva. Ak je odlúčené od matky, vzniká trauma. Ak sa matka k dieťaťu počas tehotenstva neprihovára a berie ho len ako „nájomníka“, dieťa veľmi trpí. Štúdie ukazujú, že takéto deti majú vyšší sklon k depresiám, únikom k alkoholu či iným problémom.

Videli sme aj konkrétne prípady. Na Ukrajine po vypuknutí vojny zostali desiatky detí, ktoré si objednali zahraniční klienti cez agentúry. Zrazu si ich nikto nechcel prevziať. Dieťa sa v takýchto prípadoch stáva tovarom, ktorý sa dá vrátiť, vymeniť či „vylepšiť“. To je cesta do pekla.

Podobný biznis prekvitá aj v Českej republike. Objavili sa smutné prípady, keď si „objednávatelia“ dieťa nakoniec nechceli prevziať, lebo sa im nepáčilo.

To je veľmi vážna situácia. V tej chvíli sa dieťa stáva tovarom, nie vytúženým a milovaným potomkom, ktorý pozná svoju históriu a starých rodičov.
Musím to povedať jasne – neexistuje právo na dieťa. Existuje len právo dieťaťa na jeho najlepší záujem. Aj pri adopcii hľadáme, čo je najlepšie pre dieťa, nie pre rodičov.

Náhradné materstvo otvára cestu k obrovským špekuláciám. Už sa hovorí aj o umelých materniciach – že doma bude stáť prístroj, v ktorom „porastie“ dieťa. Ale všetci, čo to vymýšľajú, zabúdajú na jednu vec. Na duševný život dieťaťa. A ten sa začína už v prenatálnom období. Dieťa cíti, komunikuje, dokonca podľa výskumov aj sníva. Ak mu to všetko odoprieme, výsledkom sú depresie, úzkosti, pokusy o samovraždu.

Hovorí to aj Olivia Maurel, ktorá náhradným materstvom sama prešla. Je ateistka a feministka, teda jej svedectvo nie je motivované náboženstvom. Hovorí len vlastnú skúsenosť – a tá je varovaním.

Verím, že ak budeme spolupracovať – dospelí aj deti – Slovensko ostane prorodinnou a pro-detskou krajinou. A to je to najdôležitejšie.

Aké úlohy a projekty čakajú Úrad komisára pre deti v najbližšom období? Dozviete sa vo videorozhovore s detským ombudsmanom, Prof. MUDr. Jozefom Mikloškom, PhD.