Emil Vestenický: Ak má byť zavedenie VZS v našom štáte zmysluplné, malo by ju priebežne vykonávať 12- až 14-tisíc vojakov

Bratislava 8. februára 2019 (HSP/extraplus.sk/Foto:TASR – Henrich Mišovič/Extra plus – Jana Birošová)

Minister obrany Gajdoš našiel v sebe odvahu a náznakom spochybnil jeden z oporných bodov neoliberálov v oblasti likvidácie obranyschopnosti Slovenskej republiky, zrušenie vojenskej základnej služby (VZS). Na neho naviazali ďalší politici a ich propagandisti

Jedni to robia úprimne, z obavy o stav obranyschopnosti SR, iní v nádeji, že tak zaujmú verejnosť, keďže je to fenomén, ktorý sa verejnosti mimoriadne dotýka. Oceňujem odvahu ministra obrany, čo aj vyslovil otázku sondážne. Domnievam sa, že objektivita si vyžaduje posudzovať jeho slová nielen z hľadiska možného populizmu SNS, ale aj z pozície reálneho významu pre obranu SR.

Skúmanie problematiky VZS by nemalo byť zástupnou témou na upútavanie pozornosti voličov, ale prejav zodpovedného prístupu štátnikov k zabezpečeniu obrany SR. Ak sa povznesieme nad obviňovanie z populizmu zo strany jej stúpencov či odporcov, čo bude isto správne, veď ho môžeme prisúdiť obom stranám sporu, dostaneme sa k podstate významu VZS a jej pozitívneho či negatívneho prínosu pre štát. Keďže sme ju tu dlhé roky mali, je sa čoho pri posudzovaní chytiť.

Mala by byť položená aj otázka, kto mal prospech alebo škodu zo zrušenia VZS a kto to bude pri jej možnom opakovanom uzákonení. Veď nijaké zákony sa neprijímajú bezmotivačne, aj keď ich zdôvodňovanie býva neraz v rozpore so skutočnou pravdou. Myslím si, že pre osobné bremeno, ktoré z takej služby plynie, by najlepšie mohli posúdiť úžitok, hrozby i škody tí, ktorí VZS absolvovali, a ich rodičia.

Ľahká likvidácia

Kľúčovým faktorom rozhodovania by malo byť komplexné hodnotenie jej prínosu pre štát a rodinu i postoj samotného jedinca, ktorý ju bude musieť znášať na vlastnej koži. Právo štátu rozhodovať za občana a zákonom mu nanútiť určité obmedzenie osobnej slobody aj násilím, napríklad povinnosť pripravovať sa na vedenie vojny, službu vlasti a obetu až po hranicu života, nie je dnes také samozrejmé ani bezpodmienečné ako kedysi.

Treba aj zvážiť, čo občanovi za jeho obetu dá spoločnosť na oplátku. Za štát by to mohli posúdiť svetonázorovo nezaťažení sociológovia a skutočne štátotvorní politici, úprimne sa zodpovedajúci svojim voličom. Prax potvrdzuje, že existencia a priebeh VZS sa dá organizovať tak, aby pôsobila na prospech občanov i úžitok štátu. Ale to isté sa o jej neexistencii povedať nedá. Pravda však je, že likvidovať ju bolo ľahko, ale obnova bude podstatne nákladnejšia a zložitejšia.

Pozrime sa, aspoň v náznakoch, do podstaty veci hlbšie. Tam, kde maximum možností, obsiahnutých v novom technickom či zbraňovom systéme, môže z neho získať len obsluha po dlhodobejšom učení a používaní, je profesionalizácia užitočná, aj keď je ekonomicky náročnejšia. Ak časovo i ekonomicky menej náročná VZS umožňuje plnú kompenzáciu, neraz asymetricky získateľných hodnôt, je veľa dôvodov ju akceptovať. Navyše, ak budeme posudzovať výchovný vplyv rodiny v bežných podmienkach a vylúčime dosah výnimiek, môžeme konštatovať, že poskytuje všestranné zabezpečenie i citové zázemie bez významnejších nárokov na protihodnotu. Spravidla formuje jedinca egocentricky. Vytiahnuť ho vo vhodnom čase z rodiny a včleniť do prostredia podmienok VZS, kde jeho pozícia závisí od osobného, nepretržito hodnoteného výkonu, od podielu na kolektívnom výsledku a významu opory, ktorú sám poskytuje okoliu, rozšíri jeho schopnosť vnímať cudzie postoje a vlastnú zodpovednosť, posilní odolnosť proti nepriazni i vytrvalosť v realizácii predsavzatí. To bude prínosom nielen pre jedinca, ale aj pre spoločnosť.

Živelná profesionalizácia

Úhrnne brané, ak má byť zavedenie VZS v našom štáte zmysluplné, malo by ju priebežne vykonávať 12- až 14-tisíc vojakov. Myslím tým naozaj vojakov a nie nejakých manekýnov v uniforme, a to najmenej s polročným výcvikom. Vyriešia sa tak mnohé, inak ťažko zvládateľné problémy, napríklad aj tvorba potrebných mobilizačných záloh. Komu sa to nezdá, môže si urobiť pár operačných prepočtov. Varujem však pred redukciou celého významu VZS len na túto funkciu.

V spoločnosti a na trhu práce nám predsa chýba napríklad aj priveľa jedincov s ochotou niesť zodpovednosť za prácu riadeného kolektívu. Prejavuje sa typická tendencia k nezodpovednosti za konanú prácu nielen riadiacich pracovníkov, ale aj bežných vykonávateľov v podobe maximalizácie JA CHCEM, ale súbežnej absencie JA DÁM. Obzvlášť je to markantné na pozíciách v štátnej štruktúre, ale problém tlie aj v súkromných firmách. Vytratila sa zodpovednosť za vzťah k štátnemu i cudziemu majetku.

To VZS môže zlepšiť. Vylepší aj vzťah občana k svojmu štátu, pracovným kolektívom a rodine. Som presvedčený, že ak bude aj školská výchova vedená na evolúciou potvrdených základoch, vzrastie zodpovednosť ľudí za následky svojho konania, pretože v podmienkach služby to adepti na vlastnej koži a vo veľmi rýchlom časovom slede zažívajú. Taký je môj názor. Pravda, ten sa dá mnohými tvrdeniami ľahko spochybňovať. Avšak hlbšie skúmanie pôvodného významu existencie VZS i procesu jej likvidácie, tak či tak, zahmlievanú pravdu odkryje. Zrušenie VZS a živelná profesionalizácia neboli vykonané náhodne ani z nevedomosti. Prebiehali ruka v ruke s likvidáciou vojenských súdov, obmedzovaním vplyvu a právomocí vojenskej prokuratúry, úpadkom národnej vojenskej kultúry.

Mobilizačné zásoby, zbrane, bojovú techniku a muníciu rozpredali, vojenskú výrobnú základňu zničili, vojenskú inteligenciu rozprášili a sčasti odnárodnili. Sofistikovanosť takto konaného procesu naznačuje nielen jeho cieľavedomé riadenie, ale aj podivné úsilie zbaviť masy občanov možnosti naučiť sa efektívne ovládať zbrane, viesť organizovaný boj a tým oslabiť nielen obrannú silu štátu, ale aj silu ich odporu voči potenciálnemu zneužívaniu. Postupom času ich tak dostanú do bezbrannej závislosti na vládnucej elite či inak sprostredkovanej moci. Navyše, znemožnením masovej podpory nemajú málopočetní, čo aj lepšie pripravení profesionáli šancu zvládnuť úlohy pronárodných obranných záujmov.

Ľahká korisť

Skúmaním výrokov, úvah a vnímania politikov, žiaľ, zistíme, ako nepostrehli, že VZS nie je len významnou hodnotou v problematike vojenskej obrany štátu. Pripomínam teda opakovane, že je tiež silným nástrojom formovania vzťahu občana k štátu a naopak. Keďže to vôbec nie je zanedbateľný faktor, aj z takého chápania súvislostí by sa malo odvíjať hodnotenie jej významnosti a rozhodovanie o tom, či ju zaviesť alebo zavrhnúť.

Aby sme však mohli ako-tak kvalifikovane posudzovať širšie súvislosti obrany štátu, je potrebné najprv politikmi otvorene priznať, o aký štát sa usilujú. Ak sa zjednotia na existencii SR ako zvrchovaného, suverénneho, do maximálne možnej miery nezávislého, územne celistvého štátu s nedotknuteľnými hranicami, ktorého trvalým cieľom je chrániť záujmy svojich občanov, potom je užitočné návrat k VZS zvažovať.

Vedomí oponenti, ktorým z takého charakteru štátu naskakuje husia koža a sú ochotní zapredať ho za osobné výhody, budú priamo alebo sprostredkovane vymýšľať všemožné teórie, dôvodiť pokryteckými spojenectvami, existenciou kvázi záväzkov a komplikovanými bludmi najhrubšieho zrna, len aby ju znemožnili. Stúpenci nedávno pozastavenej živelnej imigrácie by im iste veľmi radi pomáhali, keby ich vodcovia nemali obavu, že to bude kontraproduktívne.

Myslieť si však naozaj, že o výsledky práce našich občanov, o naše prírodné zdroje a celé územie nemá nikto záujem a armáda sa teda stala vymierajúcim dinosaurom, je prinajmenšom naivné. Toho by si mali byť vedomí všetci našinci, bez ohľadu na to, či dávajú prednosť Biblii, Koránu alebo Bhagavadgíte, prípadne iným duchovným dedičstvám. História prenikavo dokazuje, že mať svoj štát a chrániť ho je výhodnejšie, ako sa ho vzdať. Aj v prírode to býva tak, že dravce útočia na oslabené jedince, veď predstavujú ľahšiu korisť.

Rozdiel medzi štátnikom a hercom

Ak by sme chceli zhodnotiť, v akom stave sú naše dnešné plnoprofesionálne ozbrojené sily bez VZS a aká je ich schopnosť plniť zákonom stanovenú funkciu naozaj, na týchto stránkach nemáme dostatok miesta. Vyslovím teda len svoje tvrdenie, že ich reálne možnosti sú veľmi vzdialené potrebám úloh plynúcich zo zákona.

Otázka je, či sa s tým dá niečo pozitívne urobiť. Domnievam sa, že áno. Ale taký komplexný problém nevyrieši nejaká nová bezpečnostná stratégia ani predpokladaný nákup bojovej techniky pre letectvo či pozemné vojsko. Touto cestou sa len odvedie pozornosť verejnosti od hrubých chýb dobových politikov a ich skutočných zámerov a motívov. Dočasne sa prenesie zodpovednosť na nové vládne pokolenie a podvyživená nádej sa bude abstraktne presúvať na „všemohúce“ NATO či neurčitú Európsku úniu, kým budú existovať.

Nechcem spomínať a už vôbec nie nanucovať minulé stavy, len posudzujem aktualitu a výhody i nevýhody, ktoré potenciálne rozhodnutia o nastoľovaných potrebách so sebou prinášajú. Vieme už dávno, že nie všetko staré je zlé a rovnako nie všetko nové je dobré a prospešné. Skúsenosti však ukazujú, že nové myšlienky môžu efektívne presadzovať ich tvorcovia, pôvodní obhajcovia, hádam aj kajúcnici a ich nasledovníci, ale v nijakom prípade sa taká úloha nesmie zveriť pokrytcom a ich prisluhovačom.

Aj na posudzovaní takejto problematiky je vidieť ten obrovský rozdiel medzi skutočným štátnikom a hercom z javiska či televíznej obrazovky, ktorý ho napodobňuje, alebo komediantom, ktorý sa na štátnika hrá. Štátnik a herec sú dve rozdielne entity. V našej politike majú zatiaľ prím herci, afektovane prednášajúci text stanovený kýmsi v pozadí. Zatiaľ ešte má občan možnosť vysloviť svoj názor na pozorované dianie, aj keď sa už začínajú ostro črtať zákonné normy, ktoré príkazovo určujú, čo nesmie byť hovorené. Vraj, čo je dovolené bohom, zakazuje sa „volom“.

Autor je podpredseda politickej strany Práca slovenského národa

Článok pôvodne vyšiel v mesačníku Extra plus