Úrad komisára pre deti za rok 2024 zaznamenal viac, ako 76-percentný nárast podaní oproti roku predtým. Je to následok Covidu a zhoršenia psychiky našich detí alebo skôr dôsledok toho, že ako detský ombudsman vyvíjate rôzne aktivity, ktoré dostávajú priestor aj v médiách?

Myslím, že je to taká kombinácia. My sme úrad pre 972 824 tisíc detí, toľko ich máme na Slovensku podľa Štatistického úradu. Obhajujeme ich práva, snažíme sa o tejto problematike čo najviac hovoriť, riešime konkrétne podnety, systémové veci. Najmä ale riešime konkrétne prípady, ktoré potom zovšeobecňujeme do systémových riešení.

Ľudia o nás teda vedia, lebo sa snažíme mediálne pôsobiť – dokonca aj zo zákona máme povinnosť osvetovej činnosti – v oblasti detských práv, kde sa toho snažíme spraviť čo najviac.

Ale musím otvorene povedať aj to, že situácia detí sa v mnohých oblastiach zhoršuje, najmä čo sa týka duševného zdravia. To sa ukazuje ako rozhodujúci činiteľ. Deti strácajú pocit bezpečia a z následného pocitu ohrozenia pramenia rôzne SOS signály, ktoré vysielajú. Aj to sú dôvody, prečo sú voči sebe, ale aj voči spoločnosti, agresívnejšie.

Viac sa dozviete vo videorozhovore:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Zo spomínaných podaní sa ich najviac týkalo rodinného života, na druhom mieste bolo násilie. Vy ste ešte pred týmto rozhovorom spomínali, že ste nechali vypracovať akýsi prieskum názorov detí. Čo teda deti samotné vnímajú najviac negatívne, čo ich najviac trápi?

Snažíme sa pracovať formou detskej participácie, čo znamená, že počúvame hlas detí. Máme motto, aby deti zostali deťmi, lebo k detstvu patrí bezstarostnosť. Niekto sa o ne stará, je za ne zodpovedný a oni si môžu naplno užívať detstvo. Ak do toho zasiahneme a zrazu by deti mali rozhodovať, to už nie je detstvo, na to sme tu my, dospelí. Ale deti máme počúvať a máme im dať aj možnosť vyjadriť sa.

Robili sme naozaj veľký prieskum, pýtali sme sa siedmakov, týkal sa mnohých vecí, postojov detí, toho čo ich trápi, komu dôverujú, atď… Robiť prieskumy názorov detí je naozaj dôležité a vyšli tam veľmi zaujímavé veci. Ukázalo sa, že rodina je pre ne rozhodujúca, nič lepšie neexistuje.

Detí sme sa napríklad pýtali, kto je pre ne dôležitý, s kým sa cítia bezpečne, komu povedia o veciach, ktoré ich trápia… Jednoznačne zvíťazila mama, starí rodičia a otec, čomu sa veľmi teším. Keď sme taký prieskum robili pred dvoma rokmi, tak otec skončil až nejaké dve alebo tri miesta za starými rodičmi.

Dá sa teda povedať, že ako otcovia sa – verím – trošku spamätávame. Otcovia postúpili v rebríčku, ich dôležitosť sa ukazuje byť obrovská. Deti im viac dôverujú, radšej s nimi trávia čas a hovoria s nimi o veciach, ktoré ich trápia.

Takisto učitelia sú veľmi dôležití v čase, keď zlyhávala rodina. Kamaráti sú dôležití tiež, ale tí nemajú takú tú „liečivú moc“, ktorou dieťaťu môžu pomôcť.

Ďalšia dôležitá vec v tom prieskume boli detské strachy. Tu sa ukázalo, ako aj pred dvoma rokmi, že najväčšou detskou obavou je strach z rozpadu rodiny. Deti sa najviac boja toho, že ich odlúčia od jedného alebo oboch rodičov.

Druhý typ strachu je strach zo samoty a zo zlyhania, to deti takisto veľmi silno prežívajú.

Tretím tyopom strachu sú obavy ekonomické, teda že rodina napríklad nebude mať kde bývať, nebude mať dosť peňazí.

Z hľadiska dôležitosti deti najčastejšie uvádzali zdravie, školu, samozrejme opäť aj rodinu.

Ale čo nás príjemne prekvapilo, je nová vec v rebríčku, ktorá v ňom pred tými dvoma rokmi ešte nebola. Až pre tri štvrtiny detí sa ukázala byť dôležitá viera. Nepýtali sme sa v zmysle, či viera kresťanská a podobne, ale v zmysle, či v niečo veria. V zmysle lepšieho princípu života, jeho významu. A pre tri štvrtiny slovenských detí je to dôležité.

Čo sa problémov týka, tak deti momentálne najviac ohrozujú duševné problémy, v prieskume vyleteli veľmi vysoko.

Z hľadiska dôležitosti a akéhosi významu deti najviac uvádzali ochranu prírody, ale aj školu, ktorá je pre ne dosť dôležitá a veľmi často zdôrazňovali aj odpúšťanie.

Veľmi nás prekvapilo, že na váhe strácajú online kamaráti.

Viaceré ukazovatele naznačujú, že už sme sa akoby dostali von z Corony, ktorá bola naozaj hrozná. V tom období nárasty depresie išli hore o 30 percent, o 20 percent úzkostné poruchy, rástli takisto pokusy o samovraždu.

Mierne optimistická je aj informácia, že deti trávia o niečo menej času v online priestore. V celosvetovom porovnaní sme na tom lepšie. A zároveň deti ako keby už menej dôverovali online vzťahom.

Zistili sme aj ďalšie zaujímavé názory. Napríklad že deti za dôležitý považujú aj svoj zovňajšok, ale aj to, že sa boja robiť chyby. To bolo veľké memento pre nás dospelých, keď sme to videli. Pýtali sme sa – čo by si chcel zmeniť, keby si mohol – a odpoveď bola pre nás studená facka. Pretože aj my, dospelí, robíme chyby a musíme sa z nich poučiť. A keď deti robia chyby, tak je to správne, pretože sa z nich poučia. A ak sa zrazu boja robiť chyby a boja sa zlyhania, znamená to, že práve my, dospelí, sme ich nejak a niekde preťažili.

Ten prieskum celkovo ukázal, že slovenské deti sú relatívne spokojné, v porovnaní s inými štátmi. Celková atmosféra je síce komplikovaná, ale naše deti sú optimistické a to nás veľmi potešilo.

Viacerí odborníci tvrdia, že za agresivitu detí, ktorú v súčasnosti zažívame – či už detí medzi sebou, ale aj voči okoliu a v škole – môže aj sociálne prostredie, ale v prvom rade absencia jedného z rodičov, najmä otca.

Absolútne súhlasím. Aby sa dieťa mohlo rozvíjať, potrebuje pokoj a duševné zdravie a v tomto sú rozhodujúce rodinné vzťahy.

Rozpad vzťahu spôsobí pandémiu duševných ochorení. Stúpa počet takzvaných reaktívnych ochorení, to znamená, že dieťa reaguje na situáciu, ktorá nastala. A najhoršia situácia, ktorú deti môžu zažiť, je strata toho ich mikrosveta bezpečia.

Pretože ak má dieťa pri sebe, v prípade nejakej ťažkej situácie aspoň jedného človeka – otca, mamu, niekoho kto pri ňom je – tak cíti vnútorné bezpečie. A môže sa naplno rozvíjať, rozvíjať to, čo dostalo od matky prírody, genetiky a tak ďalej…

Ale keď nikoho nemá, vtedy v ňom rastie neistota, stúpa stres, pocit ohrozenia a to všetko vyústi do agresivity. Aj agresivity voči sebe samému vo forme sebapoškodzovania. Takisto na Slovensku narastajú prípady poruchy prijímania potravy. Deti sa nemajú radi a odmietajú jesť, režú sa…

Najsmutnejšia forma agresivity detí voči sebe samým sú samovraždy. WHO zverejnila, že každých 40 sekúnd si na svete jeden mladistvý človek zoberie život. U mladistvých je to druhé miesto v príčinách úmrtí, hneď po dopravných nehodách. A ďalší dôležitý údaj je od kolegov z IPčka, že 1800 detí mesačne u nás na Googli vyhľadáva témy ako „chcem sa zabiť“, čo je katastrofa.

Mnohé deti ale agresivitu samozrejme neprenášajú na seba, ale navonok. Rastie v nich hnev. Bohužiaľ – potvrdilo sa to mnohými výskumami – najviac vnútorného napätia zažívajú deti pri rozpade rodiny. Vtedy nastáva veľký hnev a bohužiaľ často vidíme, ako to mladí ventilujú, že narastá tá extrémna agresivita.

Prekvapením pre nás bolo, že klasická šikana, to dlhodobé zlerobenie, je trošíčku na ústupe, čo je dobrý znak. Predtým sa hovorilo, že medzi deťmi je 20 percent obetí šikany a 10 percent sú agresori. Nám to vyšlo tak, že obetí je 9 percent a 6 percent je agresorov.

Stúpa ale tá extrémna agresivita, ľudovo povedané také tie stavy prepnutia, že ten hnev zrazu stúpne natoľko, že dieťa začne naozaj robiť zlo.

Ale vrátim sa k otcom. Dnes o úlohe mamy nikto nepochybuje, dnes je to o znovuobjavení otcov. Ich význam mimoriadne narastá. Výskumy hovoria, že tak, ako je ľavá a pravá ruka, tak ľavá ruka je tá materská, to znamená že mama dáva bezpečie dovnútra. Otec zas, ako pravá ruka, bezpečne púšťa do sveta. Mama dáva teplo, otec dáva svetlo.

Kolegovia z Anglicka nám poskytli štatistiku, podľa ktorej 80 percent odsúdených v anglických väzniciach nikdy nevidelo svojho otca.

Absencia bezpečia, ktorú dieťa nezíska od svojho otca, v ňom spôsobí veľký zmätok a následne hnev. Práve v tomto úloha otcov dnes narastá a zdôrazňujem, že výskumy to potvrdzujú. O mame nikto nikdy nepochyboval, ale otcovia boli často spochybňovaní. Pravá ruka a ľavá ruka, otec a mama. Dieťa potrebuje obe ruky.

Gallupov inštitút robil v Amerike prieskum o tom, aká rodičovská výchova je pre dieťa najzdravšia a aj tu sa to potvrdilo. Jedna ruka znamená bezpodmienečné prijatie, teda mám ťa rád, či si pekný, škaredý, zlý, dobrý… A druhá ruka stanovuje hranice. A pri tomto sa chcem pristaviť a treba o tom začať oveľa razantnejšie hovoriť, tá téma išla dosť do úzadia. Pre dieťa sú hranice veľmi dôležité, či už v rodine alebo v škole.

Jeden kolega, ktorý pracuje s narkomanmi, mi vravel, že čo sa týka rizika závislosti, na prvom mieste sú deti z rozbitých rodín a hneď na druhom mieste sú deti, ktoré nikdy nemali stanovené hranice.

Ak dieťa nemá stanovené hranice, v konečnom dôsledku to škodí práve jemu. Môže sa to síce javiť ako sloboda, teda niečo, čo je pre to dieťa fajn. Ale nie je to správne, pretože dieťa nejaké hranice skutočne potrebuje. To, že ich občas prekročí, je v poriadku. Ako sa ľudovo hovorí, je to jeho náplň práce. Ale rodičia, samozrejme aj učitelia a vychovávatelia, sme tu na to, aby sme deťom určité hranice stanovili. Najmä pre mladšie deti je dôležité stanoviť mantinely, v ktorých sa budú jednak cítiť bezpečne a budú sa v nich môcť aj bezpečne vyvíjať.

Musíme si uvedomiť, že rodičovstvo nie je súťaž popularity. Jedna ruka, a to chcem zdôrazniť, má milovať a chrániť, ale druhá ruka musí dávať aj isté hranice.

Pre deti je nesmierne dôležité aj to, aby sa s nimi rodičia rozprávali. O vážnych témach, ale aj úplných banalitách. Má to pre ne obrovský význam. Deti, ktoré veľa komunikujú s dospelými, sú oveľa viac chránené, ako tie, ktorým sa dospelí nevenovali.

Z toho, čo ste povedali teda vyplýva, že deti akoby sa z telefónov a online sveta pomaličky začali vracať do sveta reálneho.

Mobilné telefóny sú veľký problém. Dvakrát do roka organizujeme Parlament pre deti, kde sú vždy zastúpené aj témy, ktoré si vyberú a chcú riešiť oni samé. Zaujímavé je, že pred dvoma rokmi z tohto parlamentu od samotných detí vyšla myšlienka – pomôžte nám zvládať mobily, lebo my ich už nezvládame.

Naozaj sa ukazuje, že závislosť detí na mobile stúpa a začína to byť vážny problém. Ako krásne povedal profesor Stránsky, ak chcete mať hlúpe a závislé dieťa, dajte mu mobil. Závislosť na mobile má presne tie isté neurologické dráhy, ako závislosť na heroíne.

Z prieskumu spred asi dvoch rokov vyplynulo, že 52 percent slovenských detí trávi na mobile viac, ako 5 hodín denne. Z najnovšieho prieskumu sa ale zdá, že to mierne kleslo. V zahraničí hovoria dokonca až o 7 hodinách denne, deti sú tam na mobiloch aj celé noci. To je problém a je tam prepojenie aj na tú agresivitu, ktorú sme spomínali predtým.

Túto výzvu si už uvedomila celá Európa, každý tretí štát už deťom mobily v škole nejak reguluje. Tak vznikol aj ten náš zákon a veľmi sa tešíme, že si ministerstvo školstva túto tému zobralo za svoju a dnes už deti v školách u nás majú mobily regulované.

Ako som vravel, deti sa ako keby začali viac vracať k osobným vzťahom, menej zdôrazňujú význam kamarátov na internete. Ale napriek tomu, ukázalo sa, že zhruba 25 percent detí už nejakú formu závislosti od mobilu už má.

A čakajú nás ešte oveľa väčšie výzvy, ako napríklad umelá inteligencia. Nedávno mi jedna psychologička vravela, že čím ďalej, tým viac detí tvrdí, že ich najlepší priateľ je ChatGPT. Lebo ten ich stále chváli, stále ich povzbudzuje, nenadáva im… Toto je absurdná situácia a pred nami je ešte veľa ďalších vecí, ktoré nás strašia.

Deti v oblasti sociálnych sietí naozaj potrebujú ochranu. Jedna veľmi seriózna talianska asociácia pre pediatriu zistila, že čím viac času trávia deti na sociálnych sieťach, tým väčšie majú depresie. A dvojnásobne to platí pre dievčatá, sú oveľa citlivejšie na dopady tých sociálnych sietí. Obrovský problém sú aj uzavreté hráčske a streamovacie platformy, alebo Discord, Twich alebo BeReal… Dnes sa tá najväčšia negativita presúva tam. Sú tam návody na samovraždu, decká sa tam hecujú. Samozrejme je tam aj extrémizmus a mnoho ďalších, negatívnych vecí.

Online svet je pre deti veľké lákadlo a aj veľké ohrozenie. Dôležité je, že im musíme naozaj pomôcť toto všetko zvládať, pretože sami to nedokážu. Je to ako keby ste narkomanovi povedali, nech droguje „rozumne“. Keď je už závislý, nevie to robiť rozumne. Ako som spomenul, okolo 25 percent detí už má nejakú závislosť na mobile a s tými už musíme pracovať úplne iným spôsobom.

Je pravda, že za ostatné roky bol zaznamenaný alarmujúci počet infarktov napríklad už 17-ročných mladistvých a za všetko môžu energetické nápoje? A ako je to s predajom zakázaných látok v samoobslužných automatoch? Dobehli už dievčatá chlapcov v konzumácii alkoholu? A ak v západnej Európe ma duševné problémy jedno zo štyroch detí, aké je toto číslo u nás?

Dozviete sa vo videorozhovore s detským ombudsmanom Jozefom Mikloškom.