Každá dedina mala mať školu a deti sa mali naučiť takzvané „trivium“, teda čítať, písať a počítať. Vzdelávanie sa stalo vecou štátneho a verejného záujmu s cieľom zlepšiť hospodárske postavenie ríše. Panovníčka svojím rozhodnutím položila základy všeobecnej gramotnosti.

Nariadenie, ktoré sa začalo uplatňovať najprv v západnej časti monarchie, rozlišovalo tri druhy ľudových škôl. V jednotriednych a dvojtriednych „triviálnych školách“, ktoré vznikali najmä pri farách, sa deti okrem náboženskej výchovy mali naučiť čítať, písať a počítať, prípadne si osvojiť aj základné remeselné zručnosti. Tieto školy zriaďovali obce alebo dobrovoľní šľachtickí patróni a deti z chudobných rodín boli oslobodené od platenia školného.

Úlohou trojtriednych alebo štvortriednych „hlavných škôl“ v prirodzených mestských centrách bolo potom poskytovať možnosť ďalšieho štúdia. Vyučovalo sa v nich náboženstvo, latinčina, dejepis, prírodopis, zemepis, sloh, geometria, kreslenie a základy hospodárstva. Takzvané „normálne školy“ pripravovali a vzdelávali budúcich učiteľov pre triviálne školy.

Ďalšími stupňami vtedajšieho vzdelávacieho systému boli latinské gramatické školy, gymnáziá, lýceá, akadémie a univerzity.

V uhorskej časti monarchie sa pre odpor cirkvi a miestnej šľachy podarilo zaviesť všeobecnú vzdelávaciu povinnosť až o tri roky neskôr v roku 1777, keď bol tereziánsky školský poriadok schválený v adaptovanej podobe pod názvom Ratio educationis. Do školy mohli po prvý raz chodiť aj dievčatá, ktoré dovtedy nemali možnosť vzdelávania.

Povinnú školskú dochádzku v rakúsko-uhorskej monarchii potom zaviedol až syn Márie Terézie Jozef II. v roku 1788 a vzťahovala sa na deti od 6 do 12 rokov. Vyžadovala robiť každoročný súpis školopovinných detí, bola bezplatná a nariadenie stanovovalo aj tresty za jej nedodržiavanie. Rovnako ako predchádzajúca školská reforma jeho matky sa aj povinná dochádzka v Uhorsku presadzovala pomaly a aj po jej oficiálnom prijatí uhorským parlamentom v roku 1868 sa v praxi často uplatňovala nedôsledne.

Od školskej reformy Márie Terézie ubehlo 245 rokov, podľa psychologičky sa treba teraz zamerať na škôlky

Od ustanovenia Všeobecného školského poriadku, ktorý zaviedol právo na vzdelávanie bez ohľadu na pôvod alebo pohlavie, ubehlo 245 rokov. V súčasnosti na Slovensku funguje desaťročná povinná dochádzka. Psychologička z Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie Bibiana Filípková pre agentúru SITA povedala, že povinnú školskú dochádzku už nie je potrebné rozširovať smerom nahor, lepšie by bolo zamerať sa na vzdelávanie predškolákov.

Prípadné rozšírenie povinnej dochádzky nahor nepovažuje psychologička za najlepší nápad. Zmysel by to podľa nej mohlo mať vtedy, ak by sa ukončila výučným listom. Vďaka tomu by sa mohol znížiť počet ťažko zamestnateľných ľudí so základným vzdelaním. Lepšie by podľa nej bolo investovať čas a prostriedky do skoršej a kvalitnejšej predškolskej prípravy. „Myslím si, že je dobrá povinná predškolská výchova, pretože dieťa sa lepšie a skôr socializuje a rozvíja si jemnú motoriku. Niektoré deti sa toto učia až v prvej triede, čo brzdí ostatné deti a aj ich samotné,“ vysvetľuje Filípková. Najstaršia škôlka na Slovensku vznikla v Banskej Bystrici v roku 1829 ako detská opatrovňa.

Povinnú školskú dochádzku zaviedol syn Márie Terézie Jozef II. v roku 1788 a vzťahovala sa na deti od šesť do 12 rokov. Uhorský snem ju uzákonil až v roku 1868. V roku 2008 nahradila deväťročnú dochádzku desaťročná. Vychádza tak, že po dokončení základnej školy by mal žiak navštevovať ešte rok strednú školu. „Podľa dostupných štatistík je najvyšší podiel žiakov, ktorí ukončili povinnú školskú dochádzku skôr ako v prvom ročníku strednej, resp. neukončili vzdelávací program základnej školy, v Banskobystrickom, Košickom a Prešovskom kraji,“ uviedol pre agentúru SITA tlačový odbor Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR (MŠVVaŠ SR). Dopĺňa, že pre žiakov, ktorí neprešli úspešne základnou školou, sú určené vzdelávacie programy nižšieho stredného a odborného vzdelávania nazývané aj učebné odbory – F.

Na Slovensku je možné vzdelávať dieťa aj v doma, až kým nenastúpi na druhý stupeň základnej školy. Filípková hovorí, že štúdium doma má svoje výhody aj nevýhody rovnako ako vzdelávanie v škole. „Deti sa v školskom prostredí učia akceptácii druhých spolužiakov, dodržiavaniu určitých noriem, ako napríklad že nesmú cez hodinu jesť, naháňať sa, ale musia počúvať. Rovnako sa učia vzájomnej komunikácii počas prestávok, keď nie je prítomný učiteľ. Tieto situácie si nemá ako doma osvojiť,“ približuje psychologička. Dodáva však, že rodič má pri domácej výučbe možnosť stráviť viac času s dieťaťom. Vyučovanie je prispôsobené potrebám dieťaťa a môže byť pre rodičov finančne menej náročné.

Vyučovanie v škole môže mať na žiaka aj negatívny vplyv, ak nezapadne do kolektívu alebo ak je z neho vylúčený alebo ho šikanujú. „Ale každá záťažová situácia môže byť pre dieťa výzvou posunúť sa vpred, ale len v prípade, ak je svojím okolím (učitelia, rodičia) podporované a motivované,“ vysvetľuje Filípková. Dodáva, že v extrémnych prípadoch sa môžu u dieťaťa objaviť bolesti hlavy, brucha či problémy so spánkom až sebapoškodzovanie. Vtedy je podľa odborníčky nutné vyhľadať odbornú pomoc.