Jeden z najdôležitejších okruhov tém, ktoré som dostal na budúcotýždňovú diskusiu venovanú 30. výročiu zvrchovanosti Slovenskej republiky (na ktorú vás všetkých srdečne pozývam – v sobotu, 16. júla, sa v Starej Bystrici stretnú všetci aktéri týchto historických udalostí od bývalých prezidentov Václava Klausa a Ivana Gašparoviča až po vtedajších poslancov slovenského parlamentu), jeden z najzaujímavejších problémov, ktoré tam budeme riešiť, je „možnosť novej Vianočnej dohody demokratických síl na Slovensku“. Je to veľmi ťažká otázka, nad ktorou sa zamýšľam už dlhšie, no ktorá je podľa môjho názoru zle uchopená. Naša dnešná situácia sa nedá porovnať s tou spred osemdesiatich rokov.

V prvom rade nevieme zadefinovať, čo sú to demokratické sily. Nežijeme v demokratickej spoločnosti a skôr ako o demokratických stranách možno hovoriť o demokratických jednotlivcoch v nich. Okrem toho, a to je najdôležitejšie, liberáli dnes nepotrebujú slobodu a tí, ktorí ju žiadajú, väčšinou nie sú demokrati. A to je problém. Nemáme zadefinovaný ani spoločný cieľ. Je príznačné, že po akomsi „spájaní národných síl“ volajú väčšinou okrajové extrémistické skupinky, ale do bahna vypätého nacionalizmu nestrhnete verejnú mienku a ani to nie je žiadúce. Takže čo? Môžeme sa pokúsiť identifikovať spoločného nepriateľa, a tým je podľa mňa extrémny centrizmus. Znovu opakujem – nie klasický liberalizmus, ten sa predsa spája so slobodou, toleranciou a ďalšími atribútmi nevyhnutnými pre každú demokratickú spoločnosť. Ale centristi, o ktorých hovorím, nie sú tolerantní, sú agresívni a obmedzujú slobodu takým tempom, že sú pre našu spoločnosť nebezpeční. Ale stačí to na to, aby sme sa proti nim spájali s kotlebovcami? Podľa mňa tadeto cesta nevedie.

Najväčšou výzvou, ktorá pred nami stojí, je pokúsiť sa obnoviť demokratický étos spoločnosti. Na to je nevyhnutné začať sa opäť navzájom počúvať. Vládnuce vrstvy dnes pohŕdavo hovoria o fašistoch, extrémistoch, dezolátoch a čo ja viem ešte akých nálepkách, ktoré väčšinou nie sú odbornými pojmami, ale drzými nadávkami. Kto však tieto radikalizujúce sa vrstvy spoločnosti stvoril? Boli to tí, ktorí už od deväťdesiatych rokov minulého storočia zámerne prehliadali nespokojnosť obyvateľov, nereagovali na ich podnety, upierali im legitimitu, zavrávali ich znepokojenia, ostrakizovali ich názory a v konečnom dôsledku ich kriminalizovali. Dnes už vieme, že šoková terapia a extrémny neoliberalizmus, ktoré Slovensku vnútil Ivan Mikloš a spol, bola cestou do pekla, ale nezabúdajme, že v danej dobe bol každý názor, ktorý oponoval neoliberálnym experimentom, označovaný tupo za „antireformný“ (aj keď pochádzal z pera renomovaných svetových ekonómov ako bol Joseph Stiglitz a neskôr aj Jeffrey Sachs či Thomas Piketty). Slovo Reforma bolo zbožštené, diskusie o jej kvalite a obsahu boli neprípustné, ľudia sa delili len na tých, ktorí sú za a proti.

Musíme obnoviť elementárny dialóg v tejto spoločnosti. Ale akým spôsobom, keď sa už vôbec nerozprávame? Z médií úplne vymizla polemika – korenie každej demokratickej diskusie. V politickej diskusii na TA3 debatujú liberálny moderátor s liberálnou expremiérkou a liberálnym politológom. Novou šéfkou spravodajstva verejnoprávnej RTVS má byť Mária Hlucháňová, extrémne jednostranná a zaujatá publicistka, ktorá robila pre KDH. My sa už vôbec nepočúvame. Žijeme v paralelných nepriedušne oddelených svetoch, z ktorých navzájom nič nepreniká.

Pozrite sa na práve skončený festival Pohoda. To nie je hudobný festival. To je politický festival s hudobným podmazom. Propagandistické podujatie, na ktorom dostávajú mladí ľudia takú dávku indoktrinácie, že o tom ani netušia a myslia si, že keď nábožne počúvajú, ako im šéf NAKA Daňko a špeciálny prokurátor Lipšic kážu o spravodlivosti, alebo bučia ako sfanatizované stádo, keď im Zuzana Čaputová ponúka banálne frázy – že sú slobodní… Najlepšie to ilustruje jeden z mnohých omylov (alebo zámerných podvodov?) Štefana Hríba, ktorý sa davu pokúšal nahovoriť, že tá ich bublinka, ktorá sa vošla pod stan, je dôkazom rastúcej podpory pre prezidentku…

To, čo je na tomto všetkom najviac zúfalé, škandalózne až obludné, nie je samotný fakt, že nejaký ideologický festival si pozýva spriaznených politikov na propagandistické mítingy. Tá zvrátenosť spočíva v tom, že si dotyční neuvedomujú, že nie sú súčasťou riešenia, ale problému. Zostal som v šoku, keď Zuzana Čaputová na otázku, čo ju za tie tri roky vo funkcii prezidentky Slovenskej republiky najviac zarmútilo, odpovedala, že je to miera nenávisti voči jej osobe (sic!!!). Ja som sa v slovenskej politike ešte nestretol s takou sebestrednou osobou, ktorá by sa vo funkcii najviac zaoberala sama sebou a najväčší problém identifikovala v tom, že ju nemajú radi. Je to trápne a odporné. V čase, keď státisíce domácností stoja pred existenčnými problémami, keď ÚDZS otvára diskusiu o spoplatnení zdravotnej starostlivosti, lebo vraj súčasný stav je neudržateľný (na zdravotníctvo nemáme, ale miliardy na zbrane áno?), rieši prezidentka kritiku svojej osoby? Prepáčte, ale keď útlocitne tvrdí, že jej obviňovanie z toho, že je „americká agentka“ a že sa stará viac o Ukrajincov ako o Slovákov, sú za čiarou politického boja, tak nech zloží funkciu. Kde bola vtedy, keď nás vládne kruhy špinavo a krivo obviňovali, že sme ruskí agenti a čo ja viem čo ešte? Kam sa podela jej útlocitnosť, keď ma jej poradca Mikloš navrhoval zavrieť? Čo je to za falošný tón, keď sa sťažujete na nenávisť voči vám, no nevšímate si nenávisť, ktorú šíria vaši ľudia? Už som viackrát upozorňoval, že je to buď falošná póza alebo taktika na umlčiavanie protivníka.

Obviňovanie druhých z nenávisti je v politike účelový morálny gýč. Ak chcete bojovať proti nenávisti, musíte vystupovať nielen voči jej prejavom, ale predovšetkým voči jej príčinám a koreňom. Dusiť nespokojnosť ľudí tým, že budete moralizovať nad ich nenávisťou, je odvádzanie pozornosti od podstaty veci. Iste, aj ja z duše neznášam vulgárnosť a niektoré výhrady voči Zuzane Čaputovej by som neformuloval tak, že je to americká agentka. Ale to, že nepracuje v prospech Slovenskej republiky je holý fakt, aj keď sa hodí o zem. Navyše, ak v zúfalstve nad pádom svojich preferencií obviňuje svojich potenciálnych protikandidátov, že chcú jej kreslo iba preto, aby mohli amnestovať mafiánov a skorumpovaných politikov, v čom je táto trápna konšpirácia menej neprijateľná ako útoky voči jej osobe? Politika je tvrdá disciplína a ak nezvláda jej pravidlá, nikto ju tam nasilu nedrží. Ale ona nie je chránené zvieratko, aby bola ušetrená kritiky a aby sa takto trápne zavrávali oprávnené výhrady voči tomu, ako vykonáva svoj mandát. Štefan Hríb, ktorý už dávno nie je novinárom, ale servilným propagandistom, sa teda nemá čo ospravedlňovať prezidentke za nás. Kto sa ospravedlní miliónom slovenských občanov za nezvládnuté prešľapy tejto vysoko preceňovanej dámy? Kto sa ospravedlní za životy zničené jej zlými rozhodnutiami? Hríb by sa mal ospravedlniť sám za seba, za jeho militantný článok „Na Bagdad!“, ktorým privítal krvavú inváziu, v dôsledku ktorej zavraždili takmer milión ľudí. Mal by sa ospravedlniť za jeho bezprecedentnú obhajobu vojnových zločinov amerických vojakov v Iraku, o ktorých vyhlásil, že nemali byť zverejnené. Mal by sa ospravedlniť za svoje flagrantné mnohonásobné porušovanie novinárskej etiky, po ktorom by si s ním nemal sadnúť za jeden stôl nijaký seriózny politik. Ale ospravedlnenie sa novinára hlave štátu za občanov? Niečoho takého sa nedočkal ani Klement Gottwald.

Moralizovania, sebaľútosti a vzájomného obviňovania už bolo v tejto republike viac než dosť. Ak sa nebudeme navzájom počúvať, ak si budeme len nadávať, riskujeme rozpad spoločnosti, občiansku vojnu a možno aj zánik štátu. Je desivé, že prezidentka republiky hovorí o inom Slovensku, o druhej strane, že hlava štátu sa stotožnila s jednou stranou sporu tak úzko, až jej to znemožňuje plnohodnotne vykonávať svoj úrad, ktorý má iné poslanie, ako zapojiť sa do politického zápasu. Čaputovej póza, že nie je prezidentkou ani koalície, ani opozície, ale ľudí, je skrz naskrz falošná. Je to prezidentka liberálov, až príliš okato podporuje a plní agendu Progresívneho Slovenska a SaS. A vo svojej úlohe nadstraníckej hlavy štátu jednoducho zlyhala.

Na Slovensku chýba v najvyššej funkcii triezvy hlas, ktorý by nabádal k dialógu, ktorý by sporiacim sa stranám vysvetlil, že predstava, že za nespokojnosťou ľudí stojí Putin a ruskí trollovia, je nanajvýš trápna a zásadne chybná. Títo aktéri by nedokázali vytvoriť odpor, keby sme boli spoločnosťou spokojných ľudí. Frustráciu nemôžete vytvoriť. Môžete ju maximálne usmerňovať, môžete ňou manipulovať, ale nie vyrobiť ju. Ale toto tu beží strašne dlho. Ak ste mali výhrady k politickému alebo ekonomickému vývoju, najprv vás Havel onálepkoval ako „temné sily“, potom boli všetci kritici „komunisti“, neskôr „antireformné živly“, až sa dospelo k „protizápadným“ a „proputinovským“ skupinám. S frustrovanými nikto nikdy nediskutoval, boli len predmetom odsudzovania, škandalizovania a štvavých kampaní. Je paradoxné a aj trochu smiešne, keď sa práve mladí polovzdelaní centristi vymedzujú voči inak zmýšľajúcim ľuďom svojím údajne „kritickým myslením“. Ubezpečujem vás, že tieto pomýlené indivíduá sa možno naučili cudzie slovíčko, ale absolútne mu nerozumejú. Kritické myslenie predpokladá schopnosť diferencovať a kontextuálne uvažovať, nie útočiť. Dnes si každý hejter o sebe myslí, že disponuje kritickým uvažovaním, ale to je hrozný omyl.

To, čo potrebujeme v súčasnosti najviac, nie je utvrdzovať sa o vlastných pravdách vo vlastných bublinkách a podozrievať každého iného zo zlého, priam zločinného úmyslu. Potrebujeme vyhľadávať spojencov z druhej strany, druhého tábora alebo ak chcete druhého zákopu, schopných prekročiť svoj tieň a viesť zmysluplný dialóg o budúcnosti Slovenska. Toto by mala byť kráľovská disciplína pre prezidenta republiky, ale Zuzana Čaputová v uplynulých dňoch dokázala, že ju neovláda. A to, aby sa celá republika v týchto ťažkých časoch zaoberala jej bolestínskym fňukaním, je príliš veľký luxus.

Ak sa mám vrátiť k úvodnej otázke, obávam sa, že na rozvíjanie demokracie už mnohí rezignovali. Mnohí z nás si neuvedomujú, že zužovaním priestoru pre dialóg zužujeme priestor pre demokraciu. Politickým stranám neveríme, občiansky aktivista je nadávka, ale demokracia nemôže fungovať, ak nestojí na aktívnych občanoch. Ak budeme naďalej zužovať priestor pre aktivizmus, dosiahneme len to, že sa za nás už nebude mať kto postaviť. Požiadať šéfa o zvýšenie platu zvládnete aj sám, no systémové požiadavky sám sotva dokážete vzniesť. Tým skôr, že priestor, v ktorom by sme to mohli urobiť kolektívne, sme takmer zničili. Naučiť sa diskutovať nie je cesta pre netrpezlivých, no je to jediná cesta k trvalej zmene. Tým skôr, že sme si tu vypestovali silné vládne hnutie, ktoré kedysi na svojom začiatku sľubovalo odstrániť partokraciu, posilniť referendum, demokratizovať volebný systém… a dnes z neho vyrástlo monštrum, ktoré ohrozuje slobodu v tejto krajine.