Môj profil 
Predplatné
Chmelár si všimol najmä to, že ešte žiadna Správa o stave republiky sa nestretla s takým konsenzuálnym prijatím ako prejav prezidentky Zuzany Čaputovej. „Spokojní boli takmer všetci, a to nielen expremiér Pellegrini, ktorý označil celú reč za vyváženú, ale celkom nečakane aj Marián Kotleba, ktorý podľa vlastných slov vníma správu ako pozitívnu a prejav prezidentky ako kultivovaný, vecný a trefný…“
„Keď sa stretnete s takýmto hodnotením politického prejavu, buď bol výnimočný alebo taký povrchný, že sa nedotkol nikoho. Zuzana Čaputová však nepovedala nič mimoriadne, nič, čo by sme všetci nevedeli. Bol to skôr akýsi výpočet, ktorý sa usiloval spomenúť každú profesiu (pri takomto zámere vždy hrozí, že na niekoho zabudnete, a tentoraz to boli poľnohospodári).“
Zhrnul, že Zuzana Čaputová všetkým poďakovala a všetkým by dopriala. „Malo by sa pridať lekárom, sestričkám, sociálnym pracovníkom, učiteľom, vedcom, vojakom, dôchodcom… Kto by namietal. Veď je také ľahké dopriať mladým rodinám a nespomenúť ani slovkom, že odpustením bankového odvodu sme darovali oligarchom miliardu eur, kým obyčajným ľuďom úroky pri odložených bankových splátkach neodpustili. Také škaredé veci sa predsa v peknom prejave nehovoria. Sme presne v tej rovine morálneho gýča, o ktorom sa Milan Kundera tak trefne vyjadril, že je to ríša, v ktorej sa nedá proti ničomu nič namietať. Nevítaným vyrušením pre všetkých, ktorí sa chcú dojímať a nie premýšľať, je preto otázka, či toto potrebujeme.“
Analytik uviedol ako príklad Veľkú Britániu, kde je tradíciou, že kráľovná na začiatku volebného obdobia prednesie v parlamente programové vyhlásenie vlády. „Nie sú to jej slová, sú to slová kabinetu príslušného premiéra. Každý si tie slová s úctou vypočuje, ale to je asi tak všetko. Je to rituál. Lenže (a zasa musím byť za toho nepríjemného, kto to pripomína), my sme republikou a mali by sme posilňovať republikánske prvky štátu. V dejinách Slovenskej republiky bola jediná Správa o stave republiky, ktorá mala zmysel. Bol to prejav prezidenta Michala Kováča v roku 1994, ktorý spôsobil pád vlády.“
„Asi nikto neočakáva od Zuzany Čaputovej, že spôsobí pád vlády Igora Matoviča. Ale prezident republiky by mal využívať svoju mäkkú silu najmä na to, aby spoločnosť posunul dopredu. Má právo vystupovať v parlamente dokonca aj viackrát do roka a nemusí to byť len pri príležitosti správy o stave republiky. No niekedy je menej viac a prejav by mal väčšiu silu, keby sa sústredil na jedno dôležité posolstvo, keby v ňom zaznelo niečo, čo sme ešte nepočuli, keby nasmeroval spoločnosť v pravý čas k pozitívnemu vzopätiu. Tak sa rozpozná štátnik.“
Čaputová podľa neho predviedla skôr „leškovské moralizovanie“. „Podobný tón prejavov posilňuje v spoločnosti to, čo som nazval politikou predstierania. My sa na štát iba hráme. Predstierame suverenitu, činnosť i morálne stanoviská. Samých seba presviedčame o správnosti postojov, ktoré inak nemajú nijaký zmysel,“ píše v komentári na sociálnej sieti Chmelár.
Zároveň uznáva, že mnohé prezidentkine slová boli veľmi pekné a sympatické. „Hovorí o veciach, ktoré sme doteraz z úst prezidentov nepočuli. Problém je, že po nich nezostane takmer žiadna stopa. Vládna koalícia si ide svoje a opozícia ju mlčky toleruje, no jej vplyv na politické dianie je mimoriadne nízky. Nielen radoví občania, ale ani samotný Grassalkovičov palác si neuvedomujú, že dejiny nebudú posudzovať Zuzanu Čaputovú podľa šiat, selfíčiek s deťmi a väčšiny doterajších aktivít, ktoré sa sústredili na osobné PR, ale podľa praktických mocenských výsledkov výkonu jej ústavných právomocí. A tu už viackrát zlyhala.“
„Spomeňme len vymenovanie sporného šéfa SIS, ktorý zbieral kompromitujúce materiály na Petra Pellegriniho alebo podpis zákona umožňujúceho špehovanie občanov, ktorý zastavil až ústavný súd. Preto bude pre hodnotenie činnosti Zuzany Čaputovej oveľa dôležitejšie, či zabráni spolitizovaniu generálnej prokuratúry alebo sa podrobí vládnej koalícii. Zatiaľ totiž vystupuje skôr ako šikovná hovorkyňa vlády, vysvetľujúca verejnosti jej zámery. Ak sa vyskytnú problémy, koalíciu v tichosti napomenie, opozíciu však verejne pokarhá. Jej nadstraníckosť je ilúziou, robí to však veľmi inteligentne.“
Eduard Chmelár podotkol, že na prezidentkinom prejave ho vyrušili dve veci. „Jednak nekonzistentnosť slov a činov pri posudzovaní zákonov v skrátenom legislatívnom konaní (čo jej už farbisto vyhodili na oči poslanci Fico a Blaha), no najmä dôraz na boj proti „infodémii“, čo je propagandistické slovo, ktoré nevzniklo na akademickej pôde, ale medzi lovcami konšpirátorov. Ani prezidentka totiž nevysvetlila, ako si predstavuje povinnosť štátu „bojovať s nepravdou“. Je to ďalší znepokojujúci signál čoraz väčšieho ohrozenia slobody prejavu zo strany oficiálnych štruktúr.“
Pre zdravie demokratickej spoločnosti je totiž podľa neho oveľa dôležitejší boj proti štátnym klamstvám, štátnej propagande. „To, čo robil prenasledovaný a väznený Julian Assange, by mal robiť každý poctivý novinár, podľa klasických inštrukcií Georga Orwella „žurnalistika je správa, ktorú vám chcú zatajiť, všetko ostatné je propaganda“. Napríklad práve dnes sa potvrdilo, že celá štátna hystéria okolo pražských politikov, ktorých vraj plánovalo zavraždiť Rusko, bola – tak ako som to tvrdil od začiatku – skrz naskrz totálna lož. A ako na to zareagovalo Česko? Vyhostením dvoch ruských diplomatov, ktorí podľa vyjadrenia premiéra Babiša zbytočne zaťažovali české bezpečnostné služby. Počujete dobre. Za to, že Česi oklamali samých seba, potrestali Rusov. Za to, že sú českí politici a novinári paranoidní, sú zodpovední Rusi, ktorí ich fiktívne prenasledovali. A tieto tendencie ide podporovať prezidentka Čaputová.“
„Tak, ako by sa veriaci nemali posudzovať podľa svojho náboženstva, ale podľa svojich skutkov, tak by sa politici nemali posudzovať podľa slov, ale podľa svojich rozhodnutí. Na hlavu štátu sa pozerám z hľadiska konkrétneho plnenia jej ústavných právomocí a povinností. Keď ministrovi obrany sľúbila, že ako hlavná veliteľka ozbrojených síl bude trvať na zvýšení výdavkov na zbrojenie za každú cenu na 2 % HDP, tak dôchodcom, farmárom, učiteľom i sestričkám musí byť jasné, že sa bude šetriť na nich, že všetky tie frázy, ako si zaslúžia viac, sú len neúprimné dymové clony.“
Chmelár pripomenul, že presne tak isto to robil predchodca súčasnej hlavy štátu Andrej Kiska, ktorý vzdychal, ako by sa malo pridať zdravotníctvu, ale osobne sa najviac angažoval v tom, aby sa zvýšil vojenský rozpočet. „Keď sa Zuzana Čaputová prihovorí pri 100. výročí Trianonu Maďarom, mohol by som to brať ako sympatické gesto, keby si ako prezidentka spomenula aj na to, že oslavujeme 100. výročie uznania hraníc štátu, na čele ktorého stojí,“ dodal.
„Prezidentka často apelovala na to, ako nás koronakríza zjednotila a ako by sme si to mali udržať. To sa však nestane. Jednoducho preto, lebo takému zjednoteniu chýba myšlienka. Slovenská spoločnosť sa vedela zmieriť vo vypätých okamihoch vždy. Či už to bol výbuch bytovky v Prešove, pád lietadla v maďarskej obci Hejce, víťazstvo na majstrovstvách sveta v hokeji, vždy. Jednoducho to máme v povahe. Ale táto súdržnosť časom celkom prirodzene poľaví.“
Chmelár v závere dodal, Zuzana Čaputová si podľa neho neuvedomuje, že zjednotiť nás nemôže čistá emócia, sladkasté reči alebo dokonca kult osobnosti. „Zjednotiť nás môže iba veľká myšlienka, ktorá sa stane formujúcou silou spoločnosti. Taká, na ktorú Slovensko ešte len čaká. Prvá správa Zuzany Čaputovej o stave republiky je štylisticky pekný text. Ale ako každý text tohto druhu sa bude jeho význam posudzovať nie podľa prvotného emocionálneho zážitku, ale podľa politického vplyvu. Každú slohovú prácu Andreja Kisku hodnotili jeho žabky demokratky s nadšením ako historický štátnický prejav. Zabudlo sa na neho už na druhý deň. Uvidíme, aký osud stihne tento pokus.“
.jpg)
