Tento článok som si zámerne odložil až na obdobie po komunálnych a regionálnych voľbách, aby ma nikto neobviňoval, že som nejakej strane zámerne uškodil. Začal som ho písať však už pred mesiacom, keď sa odohrala slovná prestrelka medzi predsedom Smeru-SD Robertom Ficom a predsedom Hlasu-SD Petrom Pellegrinim. V akejsi virtuálnej zdravici (prednahratom videu) sa Robert Fico prihovoril delegátom snemu Hlasu-SD a vyzval ich na spájanie ľavicových síl. Vyčítal pritom Petrovi Pellegrinimu, že namiesto spolupráce so Smerom-SD ako prirodzeným spojencom sa chce spájať s liberálmi. Peter Pellegrini sa voči tomu ohradil s tým, že vždy, keď Smer-SD hľadá partnera na spoluprácu, ide najprv za Republikou, nie za Hlasom-SD. Musím priznať, že to bola dobrá odpoveď. Nič to však nemení na tom, že podstata tejto konfrontácie je niekde inde.

NEJDE O ZJEDNOTENIE, ALE SÚBOJ O LÍDRA

Už som veľakrát upozornil na to, že jadrom tohto sporu nie sú rozdielne programové priority oboch subjektov, ale iba a len osobný konflikt Roberta Fica a Petra Pellegriniho. Cieľom predsedu Smeru-SD nie je zjednotenie ľavice, ale poukázanie na vierolomnosť lídra Hlasu-SD, ktorý (ak by to bolo možné) by uprednostnil koalíciu s liberálnou pravicou, predovšetkým s SaS a PS. Peter Pellegrini však vzápätí zistil, že odkryl karty prirýchlo a pod tlakom mierne klesajúcich preferencií začal toto spojenectvo popierať, hoci politická prax ukazovala niečo iné: v posledných voľbách sa koalíciám so Smerom buď vyhýbal alebo (ako v Bratislavskom kraji) skryto podporoval liberálnych kandidátov. Fico si zasa otestoval spojenectvo s postfašistickou Republikou a dopadlo to katastrofálne: z tohto priateľského objatia popraskali Smeru-SD rebrá.

Z volebného výsledku veľkých strán sa nedá vyčítať, kto je víťaz, hoci sa za neho vyhlásil Pellegrini, Heger a nepriamo dokonca aj Čaputová – to sa pri tomto type volieb nedá zistiť, takže tieto demagogické táraniny môžete pokojne hodiť za hlavu. Čo sa však vyčítať dá, to je chybná stratégia jednotlivých strán. Na viacerých miestach je úplne zrejmé, že spoločný postup smerákov a hlasistov mohol zvrátiť volebný výsledok – asi najkrikľavejšie to bolo vidieť v župných voľbách Žilinského kraja, kde Erika Jurinová vyhrala iba pre roztrieštenosť opozície.

Osobitnou kapitolou sú volebné výsledky mimoparlamentnej ľavice. Socialisti.sk vstupovali do politického ringu s ambíciou stať sa určujúcou radikálnou-demokratickou silou, predstaviteľkou autentickej ľavice, ktorá bude alternatívou pre ľavicových voličov sklamaných zo skorumpovaného sociálno-konzervatívneho Smeru-SD a jeho sociálno-liberálneho variantu v podobe Hlasu-SD. Najmä prvý rok po voľbách roku 2020 mali na to veľkú príležitosť, lebo Smer, akokoľvek gniavený kriminalizáciou jeho predstaviteľov, nebol ani schopný, ani ochotný pristúpiť čo i len k najmenšej formálnej sebareflexii. Tou ale už vôbec neprešlo podnikateľské krídlo, ktoré sa odtrhlo od materskej strany a vytvorilo málo nápaditý subjekt Hlas-SD, ktorý ešte aj názvom oznamoval voličom, odkiaľ pochádzajú. Podobne ako keď sa pred vyše tridsiatimi rokmi odtrhla postkomunistická SDĽ od materskej KSS, nestala sa štandardnou sociálnou demokraciou, ale jej vedenie intelektuálne žilo z perestrojkového obdobia druhej polovice osemdesiatych rokov a mnohí jej členovia si mysleli, že budú robiť to isté, ale demokraticky – tak aj bývalí smeráci, z ktorých sa stali hlasáci, si dodnes myslia, že budú robiť to isté, ale slušnejšie. Peter Pellegrini má naozaj v porovnaní s Robertom Ficom jednu komparatívnu výhodu: je to kultivovaný politik, ktorý má pri pohľade na svojho čoraz radikálnejšieho rivala výrazne väčší koaličný potenciál. Na druhej strane Pellegrini stiahol k sebe (poviem to veľmi zjednodušene) takmer všetkých skorumpovaných ľudí, ktorí mi na Smere vadili, a tak nečudo, že Žigu obžalovali ako prvého.

BYŤ SOCIÁLNY EŠTE NEZNAMENÁ BYŤ ĽAVICOVÝ

Názory niektorých bývalých alebo priveľmi ambicióznych ľavicových politikov, ktorí sa v novej situácii rýchlo zorientovali a vyhlásili Hlas-SD za „modernú sociálnu demokraciu“, sú nielen preto smiešne. Ak sa chcú stať hlasisti niekedy v budúcnosti skutočnou ľavicou, musia prejsť ešte poriadny kus cesty. Skôr sa ňou stať podľa môjho názoru ani nechcú a chcú byť iba súčasťou establishmentu. Nateraz nielenže nemajú vo svojich radoch autentických sociálnych demokratov, ale z vlastnej skúsenosti môžem skonštatovať, že oni ani nevedia, čo to znamená – nie sú v tomto smere patrične vzdelaní, nemajú teoretické základy, nedokážu formulovať, čo ich odlišuje od pravice, sú ideologicky dezorientovaní. Podliehajú tej istej ilúzii ako viacerí predstavitelia Smeru-SD, ktorí sa domnievajú, že sú ľavicoví, lebo sú sociálni. Nie sú. Sociálni sú aj národniari, kresťanskí demokrati alebo dokonca niektoré protofašistické strany. Ak nemáte ambíciu meniť spoločnosť štrukturálne, ale iba zmierňujete negatívne až tragické dôsledky kapitalistického systému, nemáte právo nazývať sa ľavicou.

Ak však Hlas-SD nespĺňa kritériá sociálnej demokracie, Smer-SD ich spĺňa ešte menej. Už veľakrát som zadefinoval ich ideológiu ako sociálno-konzervatívnu, blízku skôr bavorskej CSÚ ako klasickým sociálno-demokratickým stranám. Dokonca aj v prípade, že uznám, že ekonomická a zahraničná politika Smeru má k ľavici oveľa bližšie ako politika Hlasu, ešte stále to zo smerákov ľavicovú stranu nerobí. Aby som bol správne pochopený: tieto definície nechápte ako hejt. Takáto orientácia politických strán je úplne legitímna, ale mojou úlohou je pomenovať ju terminologicky presne. Hlavným problémom Smeru-SD a Hlasu-SD však nie je ideológia, ale ich nejasné financovanie. Dnes je to podľa môjho názoru väčší problém Hlasu, lebo Smer veľkí sponzori zjavne opustili, aspoň dočasne.

MIMOPARLAMENTNÁ AUTENTICKÁ ĽAVICA JE V STAVE KLINICKEJ SMRTI

Ak sa teraz vrátim k mimoparlamentnej ľavici, Socialisti.sk za dva a pol roka od volieb absolútne premrhali príležitosť, ktorú im poskytoval zdiskreditovaný Smer-SD a stratili aj pozíciu lídra mimoparlamentnej ľavice, na ktorej si zakladali. Prepadli sa do čísel, ktoré sú také nízke, že sa už ani nemerajú osobitne, lebo v prieskumoch nedosahujú ani 0,1 %. Pred týmto vývojom som hnutie niekoľkokrát varoval a upozorňoval členov vedenia, aby začali robiť vlastnú politiku, že ju nerobia. Pod vlastnou politikou nemám na mysli komentovanie diania. Keď ste v takej ťažkej pozícii ako Socialisti.sk, nevyhrabete sa na výslnie, ak budete komentovať Matoviča alebo dianie vo svete. Na to médiá nepotrebujú vás, na to sa spýtajú relevantných parlamentných strán. To fňukanie, že vás médiá ignorujú, je do istej miery čistý alibizmus. Áno, vieme, že médiá sú skorumpované, že vytvárajú čierne zoznamy ľudí, ktorých tam nepustia, že redakcie sú decimované polovzdelanými hlupákmi, s ktorými sa nedá viesť seriózny dialóg. Ale v prvom rade ich musíte zaujať. A zaujmete ich iba vlastnými originálnymi témami.

Jediný politický kapitál, ktorý Socialistom.sk ostal, je bezkonkurenčne kvalitný ľavicový politický program, ktorý nemajú ani smeráci (získavajúci voličov na infantilné videá), ani hlasisti (ktorí vsadili na Pellegriniho jamky). Socialisti.sk ho však z mne nepochopiteľných príčin vôbec nevyužívajú, čím nielen porušujú vlastné stanovy, ale oberajú sa o možnosť zaujať verejnosť. Posledný pokus presvedčiť ich o potrebe zásadnej sebareflexie a zmene kurzu som urobil na ostatnom sneme Socialistov.sk. Keďže však moje návrhy dlhodobo ignorovali, hnutie som potichu opustil. Povedal som to len predsedovi a podpredsedom, nechcel som to zverejňovať pred voľbami, lebo nemám záujem poškodzovať ich. Titulu „čestného predsedu“ som sa vzdal už dávnejšie, lebo ja žiadny titul nepotrebujem a nijako som sa o neho neusiloval, no keď sa vám rôzne militantné skupinky vyhrážajú obesením, posielajú vás do väzenia a nezastane sa vás hnutie, ktoré ste zakladali, ale konzervatívni kresťania, od ktorých by ste to nečakali, niečo asi nie je v poriadku… Neodchádzam však nijako zatrpknutý, naopak, myslím si, že stranícke prostredie mi nesvedčí a Socialistom.sk držím palce, len naše predstavy o témach a stratégii sa tak zásadne rozchádzajú, že nemá význam, aby som svojím menom zaštiťoval niečo, s čím nesúhlasím.

Napokon, diametrálne odlišne hodnotíme aj výsledky v komunálnych a regionálnych voľbách. Viete, ak niekoľko hodín pred zatvorením volebných miestností vydáte stanovisko, že ďakujete za podporu a že nesklamete, a tvárite sa, že 21 poslancov (čo je 0,09% zo všetkých) je vlastne úspech a povzbudenie do ďalšej práce… to už nie je smiešne, ale trápne. Presne na tomto pohoreli v minulosti všetky strany zahľadené do seba. Vedenie, ktoré je tu už dva a pol roka, sa ďalej nemôže vyhovárať len na médiá a robiť cnosť z toho, že nemá peniaze. Musí byť schopné urobiť nejakú sebareflexiu, poučiť sa z chýb a napraviť ich. Nemusia hneď skladať funkcie – na takéto závery je dosť času po parlamentných voľbách – ale ak chcú byť životaschopní, nemôžu si zakrývať oči pred realitou a ani len nepriznať, že ciele, ktoré si dali v komunálnych a regionálnych voľbách, sa absolútne nenaplnili a pre Socialistov.sk sa skončili fiaskom, ktoré im výrazne komplikuje pozíciu pred parlamentnými voľbami. Rozpísal som sa o tejto téme, lebo mi na Socialistoch.sk ešte stále záleží, aj keď im možno na mojom názore nie. Ale ten nedostatok sebareflexie je desivý a ja mám deja vu, lebo moja skúsenosť mi hovorí, že takto sa správajú iba strany pred zánikom.

O ďalších marginálnych stranách, ktoré spadajú pod definíciu ľavicového planktónu, sa mi ani rozpisovať nechce. Líder Solidarity – hnutia pracujúcej chudoby Stano Mičev je rýdzi sociálny demokrat, ale v týchto komunálnych a regionálnych voľbách sa mu podaril svetový unikát: ešte som nepočul o predsedovi politického subjektu, ktorý by kandidoval za iný tím ako jeho strana. A DiEM25 na Slovensku, čo nie je strana, ale voľné zoskupenie niekoľkých osôb, by ani nestálo za reč, keby sa nesprávalo ako v tej bájke o slonovi a komárovi vykračujúcom si po moste, ktorý si pochvaľuje, ako dupocú. DiEM25 totiž nie je „najväčšie ľavicové hnutie v Európe“, ale najpreceňovanejšie politické zoskupenie. Patril som k jeho zakladajúcim signatárom spolu s Julianom Assangeom, Slavojom Žižekom a ďalšou približne dvadsiatkou osobností a pamätám si, aké boli časovo presne podmienené ciele tohto hnutia. Tie sa nenaplnili (čo demagogicky zahmlievajú), vo voľbách do Európskeho parlamentu utrpela strana zdrvujúcu porážku a teraz parazituje na osobnosti Janusa Varoufakisa spôsobom, ktorý až nevkusne pripomína kult osobnosti. Nie, z tohto obláčika nezaprší.

ĽAVICOVÉ SILY BY MALI UPREDNOSTŇOVAŤ SPOLUPRÁCU MEDZI SEBOU

Realita je teda taká, že medzi ľavicovými voličmi dominujú dve silné politické zoskupenia – Smer a Hlas – ale politická ľavica je mŕtva. Otázkou je, či v dnešnej zlomovej epoche, keď sa mení paradigma doby, ešte má význam usilovať sa o vytvorenie štandardnej ľavice, či sme na jej budovanie neprepásli dobu – ale to je už téma na ďalší článok. Podľa mňa je presnejšie hovoriť o dedičoch a nástupcoch klasickej ľavice. V každom prípade riešením tejto situácie nie je zlúčenie strán hlásiacich sa k ľavici, ale ich spolupráca. Ľavicové strany by sa nemali zapájať do diskusií o „zjednotení národných síl“ alebo „spoločnom postupe progresívnych síl“, ale hrať vlastnú hru a konečne sa sústrediť na spoluprácu ľavice. Centrom záujmu takejto spolupráce nemá byť ani konzervatívna, ani liberálna agenda, ale ľavicová. Ak sa napríklad TA3 ešte aj v povolebnej nedeľnej diskusnej relácii V politike sústredila namiesto analýzy výsledkov volieb na problematiku LGBTI komunity, pričom moderátor a prítomná sociologička sa zhodli, že je to vraj „najzraniteľnejšia skupina“, tak treba dôrazne namietať, že to nie je pravda. Najzraniteľnejšími skupinami na Slovensku sú stále ľudia ohrození chudobou, osamelé matky s deťmi, dôchodcovia, sociálne vylúčené komunity, ale nie LGBTI komunita. Bohatý homosexuál z Bratislavy môže pociťovať diskomfort a diskrimináciu vo svojich právach, ale nie je to sociálne zraniteľná osoba. Samozrejme, medzi občanov ohrozených chudobou môžu patriť aj gejovia či lesby, ale nie ich komunita ako celok. Ľavica musí vrátiť sociálne témy späť do centra verejného diskurzu. To je hlavný zmysel spolupráce a zbližovania ľavicových síl na Slovensku, tam treba hľadať zhodu a spoločné záujmy. A, samozrejme, fundamentálnou podmienkou je prestať sa na seba pozerať ako na konkurentov a začať vidieť jeden v druhom partnerov.