Český spisovateľ Vlastimil Podracký: Hodnotný útvar, ako je rodina, ktorá plodí deti a vychováva ich, sa znehodnocuje a nehodnotný útvar, ako je neplodná homosexuálna dvojica, sa vyzdvihuje. Musíme chrániť deti!

Praha 11. júla 2018 (HSP/Foto: Vlastimil Podracký Facebook)

V Českej republike je momentálne na pretrase vládny návrh na uzákonenie manželstiev homosexuálov. Mnoho ľudí s tým však nesúhlasí. Patrí medzi nich aj spisovateľ Vlastimil Podracký, ktorý otvorene hovorí, že rodina zložená z muža, ženy a detí je hodnotný útvar a zrovnoprávnením nehodnotného útvaru, akým je dvojica homosexuálov, by bola tradičná rodina znehodnotená.

Vlastimil Podracký vo svojom blogu v úvode píše o tom, že homosexuáli v podstate nie sú žiadna menšina: “Definuje antropologický znak menšinu? Podľa môjho názoru nie. Ak by sme postupovali podľa relativistickej ideológie do dôsledku, museli by byť menšinou svetlovlasé ženy, pretože je ich menej ako tmavovlasých. Potom by ich štát musel vziať pod ochranu a trestať mužov, ktorí dávajú prednosť tmavovláskam, pretože by to bola diskriminácia, dokonca rasizmus alebo aspoň xenofóbia. Možno už niektorý ideologicky posadnutý aktivista niečo také pripravuje.

Antropologický znak teda menšinu nedefinuje, menšiny sú definované kultúrne a svojou identitou. Keď som Čech a cítim identitu k českému národu, je jedno, aké mám vlasy a akú sexuálnu orientáciu, dokonca sú ľahostajné rasové znaky. Ako sa začnú vytvárať skupiny, začnú sa hádať. To je klamár projekt, ako nás rozdeliť a panovať nad nami. Na druhej strane, ak máme niečo dosiahnuť, musíme byť jednotní. Jednota musí obsahovať v sebe toleranciu k odlišnostiam, ale iba toleranciu a nie rovnosť, pretože snaha o rovnosť skupín je Čertovo kopýtko hádok a nezhôd. Všetci vedia, že rovnosť neexistuje, to čo je prirodzene nerovné, sa narovnať nedá, snaha o rovnosť je kontraproduktívna a vždy prináša len pocity diskriminácie a večné nezhody. Názorová dezintegrácia vzniká zo zlého myslenia, neznalosti hodnôt, pochabých požiadaviek na práva, ktoré prirodzene neexistujú, alebo je to snaha o výsady.

Každý národ má svoju kultúru a do nej zapadá určitý spôsob správania, ktorý ju sprevádza. Každé spoločenstvo si vytvorilo svoj tradičný poriadok, ktorý sa osvedčil historicky a vykonal společenstvo všetkými nepriaznivými okolnosťami dejín. Zasahovať do tohto rádu znamená neistotu ohľadne toho, či zásahy sú naozaj priaznivejšie ako pôvodný poriadok. Čisto ideologické zásahy sa väčšinou nevyplatili, žiadny filozof nevymyslel nič tak dobrého ako je tradičný poriadok, nič tak vyskúšaného a funkčného. Poznáme prípad komunistickej ideológie. Vieme, že sme sa nakoniec museli vrátiť aspoň čiastočne k starým pravidlám poriadku.”

Český spisovateľ odmieta teóriu, že si je všetko rovné. Manželstvo muža a ženy sa podľa neho nedá dať na rovnakú úroveň ako manželstvo dvoch homosexuálov: “Hodnotný útvar, ako je rodina, ktorá plodí deti a vychováva ich, sa znehodnocuje a nehodnotny útvar, ako je neplodná homosexuálny dvojica, sa vyzdvihuje. To všetko preto, aby bolo všetko rovné, aby všetci mali rovnaké práva.”

Následne to rozvideol podrobnejšie: “Ľudia si rovní sú, ale len ako jednotlivci, sú si rovní pred princípami, teda pred zákonmi a majú štartovaciu rovnosť, teda rovnosť príležitostí. Tak je rovný homosexuál a heterosexuál a nikto diskriminovaný nie je. Rovnosť kolektívov neexistuje. Všetky ľudské práva sa vzťahujú k jednotlivcovi. Rovnosť sexu je nezmysel. Mýtus o rovnosti sexu a rovnosti nejakých skupín nie je podložený ničím než ľudskými skupinovými záujmami a želaniami. Je to boj o výsady tých, ktorí chcú dosiahnuť niečo na úkor ostatných, chcú teda dosiahnuť to, čo sami nie sú schopní vytvoriť a v rámci relativistickej rovnosti im to majú druhí poskytnúť. Homosexuáli nie sú schopní vytvoriť deti, chceli by si ich teda adoptovať. Ich manželstvo nemá žiadny význam než len ten, aby boli neodôvodnene rovní ostatným a tým prezentovali svoj spôsob sexu a života ako rovný aj keď rovný nie je, nevytvára hodnoty, ktoré vytvára väčšinová spoločnosť. To je asi tak, ako keď by som nemohol dosiahnuť vďaka svojim vlastnostiam úspechy v podnikaní ako ostatní, ale chcel by som mať rovnaký výsledok. Rovnosť vo výsledku byť nemôže, o tú sa snažil komunistický režim. Vieme, ako to dopadlo.”

Spisovateľ nesúhlasí ani s adopciami detí homosexuálom: ” Predstava, že by dvaja muži vychovávali dieťa, je takmer neskutočná, neviem si to predstaviť. Také dieťa nemôže dostať správnu výchovu. Je to nielen samo o sebe hlúposť, ale nie je na to žiadne právo, ani prirodzené, ani to, čo sa ako ľudské právo uznáva. Naopak, musíme chrániť deti a ich práva pred konštruktivistickými výmyslami šialených ideológov.

“Spoločnosť musí brániť seba a svoju budúcnosť. Nemyslím si, že sexuálna orientácia je u jednotlivca determinovaná. Vieme, že práve konkurzné spoločnosti (starý Rím) boli úpadkové predovšetkým preto, že svoju pôvodnú kultúru strácali práve na úkor dekadentných prvkov, ktoré spoločnosť postupne rozložili a zničili. Vieme, že homosexuálne prax bola bežná práve v konkurznom prostredí. Toľko homosexuálov, ako sa opisuje v rímskej spoločnosti, predsa nemohlo byť prirodzene determinovaných, museli byť pre tento spôsob sexu získaní okolím!,” napísal Vlastimil Podracký na záver.

Samuel Gdovin