Česká novinárka Spencerová zo Sýrie: Koho vlastne zaujíma “chemický útok”?

Damask 23. apríla 2018 (HSP/Foto:TASR/AP-Hassan Ammar)

Aj keby raz v Sýrii stíchli zbrane, tak vojna bude pokračovať naďalej. Tá vojna, ktorá začala “chemickým útokom”. “No dobre, na skutočnom začiatku bola snaha USA, Izraela a Perzského zálivu zvrhnúť Asadov režim v Sýrii, ako dokazujú e-maily z časov Hillary Clintonovej, ale to teraz nechajme bokom,” píše v úvode svojho komentára česká novinárka Tereza Spencerová, ktorá je aktuálne v Sýrii

Na začiatku aktuálnych bojov bola sýrska a ruska ofenzíva vo Východnej Ghúte, ktorá bola z hľadiska zmeny režimu posledná nádej na presadenie pôvodných cieľov. Problém, ktorý sa tiahol už vyše päť rokov sa vyriešil v priebehu len šiestich týždňov. Udialo sa tak asi za pomoci Turecka, ktoré odkázalo svojim džihádistom, že je koniec. Následne ich v evakuačných autobusoch odviezli na sever Sýrie. Zbytok, ktorý ešte ostal sa tak už nemohol ďalej brániť tlaku sýrskej armády a ich stúpencov. Potom použil Asad vo Východnej Ghúte “chemické zbrane” a “zmasakroval XY ľudí, vrátane žien a detí”, aby na seba privolal západný hnev a odplatu, píše ironicky Spencerová.

Na pôde Rady bezpečnosti OSN požiadali USA aby sa dôkladne vyšetril chemický útok. Kvôli tomu chceli zriadiť nový vyšetrovací orgán, ktorý by prišiel na miesto útoku. Rusko však tento návrh zamietlo a požiadalo o okamžité vyšetrenie s využitím inšpektorov Organizácie pre kontrolu chemických zbraní, ktorý sa aj tak nachádzajú v Sýrii.

Následne prišiel raketový útok USA, Veľkej Británie a Francúzska proti Sýrii, ktorý mal byť trestom za chemický útok v Dúme. Týmto opäť vzplanula debata o vyšetrení chemického útoku, no USA už zavrhli svoj pôvodný nápad zo zvláštnym vyšetrovacím orgánom. Vyzvali však Rusko a Sýriu aby na miesto útokov vpustili inšpektorov z OPEC. Rusko a Sýria však tvrdili, že to z bezpečnostných dôvodov ešte nejakú dobu nebude možné. Keď sa inšpektorská kolóna pod dozorom bezpečnostných síl OSN konečne rozbehla, tak sa ruské obavy naplnili a ktosi po inšpektoroch začal naozaj strieľať.

USA obvinili Rusko, že sa snaží získať čas, aby mohlo vyčistiť miesto útoku. Rusko si však myslelo, že tých pár džihádistov ktorí zostali dostalo avízo, na koho a kedy majú strieľať, aby zabránili okamihu, že inšpektori povedia, že sa tam nič nestalo.

Medzitým novinári prečesávali Ghútu a nachádzali tam sklady zbraní, podzemné väznice, chemikálie západnej produkcie alebo rovno hercov z filmov Bielych prilieb, ktorým Západ ten humbuk okolo chemického útoku dokladá.

Mimochodom Rusko skoro mesiac vopred avízovalo chemický útok v Dúme a teraz už upozorňuje, že sa ďalšia podobná provokácia chystá pre zmenu na juhu Sýrie, kde ešte pôsobia vcelku silné oddiely džihádistov, ktorí by pod patronátom USA chceli vytvoriť akúsi autonómiu, upozorňuje Spencerová.

Čo s tým islámom?

To zhrnutie nedávnych udalostí je dôležité pre pochopenie paradoxu: Zatiaľ čo sa totiž “dôležitý svet” tam “kdesi ďaleko” preťahuje o inšpektorov/neinšpektorov, vinia sa navzájom z toho najhoršieho, hrozia sankciami a protisankciami a médiá ani nestíhajú vymýšľať palcové titulky, tu v Damasku nejaký chemický útok akoby nikoho vôbec nezaujímal. Podľa Spencerovej nemá zmysel sa naňho pýtať na vládnych úradoch, pretože odpoveďou je viac menej unifikované poprenie a vcelku očakávané a oprávnené odsúdenie ilegálneho amerického, britského a francúzskeho raketového útoku. Nakoniec, ako z Dúmy dokladá mimo iného Robert Fisk z The Independent, žiadny útok sa najskôr naozaj nekonal a tak ani nemôže hovoriť nič iné. Ale aspoň sa o problém z titulu funkcií zaujímajú. Na rozdiel od damašskej “ulice”.

“Väčšina ľudí, s ktorými som sa napríklad pokúšala na tému útokov hovoriť, tak o ňom ani nepočuli, čo sa dá pochopiť zo situácie, že sa teda vôbec nestal a čo viac, kedy každý má v osmom roku vojny svojich starostí dosť. Zistila som však, že oveľa lepším zdrojom informácií sú miestni taxikári, medzi ktorými sa teraz v priebehu vojny nachádza viac doktorov filozofie a ďalších intelektuálov ako v Prahe. Získavam dojem, že aj keby k útoku došlo, tak s mnohými ľuďmi v Damasku by to ani nehlo. Zaujíma ich len jediné: oslobodenie Ghúty od džihádu oslavovali hlavne preto, že skončilo ostreľovanie Damasku a zabíjanie jeho obyvateľov,” vysvetľuje česká novinárka.

Damask je veľkomesto. Ľudia z Ghúty ktorá je fakticky cez ulicu, a ktorí kedysi zo svojich fariem pokrývali až 85% spotreby zeleniny a ovocia v metropole sú v očiach ľudí z Damasku podľa jej slov totálni vidláci. “Považujeme ich za nevzdelaných tupcov, ktorí chodia vždy do mešít,” povedal dočasný taxikár Hasan, ktorý pred vojnou prednášal akési sociálne vedy na súkromnej univerzite a s ktorým sme v centre, blízko od kedysi slávneho hotela Šám, zašli na kávu.

“Takže chodili do mešity, teda dobre im tak a zaslúžia si všetko čo si prežili! preložila som si v duchu. Faktom je, že práve povýšený postoj obyvateľov veľkých miest, ktorí v rokoch pred vojnou, kedy Sýriu postihlo veľké sucho, viac menej odmietli akceptovať roľníkov, ktorí v mestách hľadali obživu. Umožnilo to tak vytvoriť menej vzdelanú, ale zato nespokojnejšiu a radikálnejšiu vrstvu moslimov, ktorých sa neskôr mohol džihád operatívne oprieť. “Počúvali radikálnych imámov a z Ghúty neodišli, pretože sa držali tých svojich polí! Za každú cenu! I keď ich nakoniec ani nemohli okopávať, pretože ich džihád násilne nútil kopať tie svoje tunely. Pritom dokonca i teroristi posielali svoje rodiny do utečeneckých táborov, aby sa o nich postaral štát, zatiaľ čo chlapi proti tomu samému štátu bojujú. Ukazovali to predsa v televízii.”

Od vedľajšieho stola to už nevydržala jedna slečna, asi študentka. Odlepila sa od svojej vodnej fajky a vpadla im do rozhovoru stručne a jasne: Fuck islam!” A myslela tým nielen Daešn alebo Al Kajdu, ale najskôr prenesene aj moslimov z Ghúty. Už skôr som si všimla, že medzi mladými Sýrčanmi vo veľkomestách, ktoré sú – na pomery Blízkeho východu – sekularizované je to skoro štandardný názor. Hasan zamyslene pokýval hlavou: “Iste, sú to len náhodne stretnutia, len pár názorov, ktoré ale nie sú ojedinelé, obzvlášť vo veľkých mestách. A v dobe kedy sa za vojny žiadne seriózne sociálne prieskumy ani robiť nedajú sa ich nedá len tak odmávať.

“Keď som potom večer v sýrskej televízii videla reportáž, v ktorej akýsi zhrbený roľník a akejsi dedine vo Východnej Ghúte až detsky nadšene striedavo volal slávu Alláhovi a Asadovi a k tomu popisoval ako im džihádisti roky odopierali jedlo, zatiaľ čo sýrsky vojak mu dal na požiadanie placku chleba a k tomu i kus uhorky, alláhu akbar, tak ma napadlo, že tie dva svety, ktoré sú len “cez ulicu” sú tak veľmi vzdialené. Teda vojna v Sýrii alebo skôr medzi Sýrčanmi bude pokračovať aj potom, čo raz možno stíchnu zbrane,” dodáva na záver česká novinárka Tereza Spencerová.