Banská Bystrica 6. júna 2021 (HSP/Pravnelisty/Foto:TASR – Henrich Mišovič)

K spra­co­va­niu nas­le­du­jú­ce­ho vy­jad­re­nia ma vied­li osob­né skú­se­nos­ti v po­zí­cii ob­vi­ne­né­ho s niek­to­rý­mi pro­ces­ný­mi pos­tup­mi or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, kto­ré po­va­žu­jem za od­raz aké­ho­si úpad­ku sa­mot­ných prin­ci­piál­nych zá­kla­dov tres­tné­ho ko­na­nia. V tej­to sú­vis­los­ti tak­tiež od­mie­tam ve­rej­né vy­jad­re­nia pred­sta­vi­te­ľov or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní vo vzťa­hu k pro­ces­né­mu pos­tu­pu v me­dia­li­zo­va­ných prí­pa­doch, v zmys­le kto­rých ,,Všet­ky úko­ny sú vy­ko­ná­va­né vý­luč­ne v me­dziach zá­ko­na, oso­by sú vy­po­čú­va­né po zá­kon­nom pou­če­ní a po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia aj za prí­tom­nos­ti ob­haj­cov tak, aby bo­lo v pl­nej mie­re dodr­ža­né prá­vo ob­vi­ne­ných na ob­ha­jo­bu.“(zve­rej­ne­né dňa 27.05.2021 na via­ce­rých inter­ne­to­vých spra­vo­daj­ských por­tá­loch). Píše bývalý špeciálny prokurátor Dušan Kováčik, ktorý sa v súčasnosti nachádza vo väzbe. Jeho list, ktorý publikoval portál Právne listy, prinášame v plnom znení

V úvo­de si do­vo­ľu­jem kri­tic­ky uviesť, že ak­tuál­na do­ba je z tres­tnop­ráv­ne­ho hľa­dis­ka poz­na­če­ná dos­lo­va zbe­si­lou sna­hou or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní po náj­de­ní spra­vod­li­vos­ti, a to i za ce­nu ri­zi­ka, že hľa­da­ná spra­vod­li­vosť mô­že byť v ko­neč­nom dôs­led­ku iba spra­vod­li­vos­ťou ilu­zór­nou. Uve­de­né sna­hy vy­sti­hu­je práv­na zá­sa­da ,,exiniu­riaius non ori­tur“ te­da ,,z nep­rá­va ne­mô­že vznik­núť prá­vo“. Zá­kon­nosť pos­tu­pu or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a i sa­mot­né­ho tres­tné­ho pro­ce­su je ima­nen­tnou sú­čas­ťou ús­tav­né­ho prá­va byť stí­ha­ný len zo zá­kon­ných dô­vo­dov a zá­kon­ným spô­so­bom pod­ľa čl. 17 ods. 2 ús­tav­né­ho zá­ko­na č. 460/1992 Zb. Ústa­va Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len ako ,,Ústa­va SR“).

Uve­de­nej sku­toč­nos­ti zod­po­ve­dá v zmys­le čl. 2 ods. 2 Ústa­vy SR po­vin­nosť, aby štát­ne or­gá­ny ko­na­li iba na zá­kla­de ús­ta­vy, v jej me­dziach a v roz­sa­hu a spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­ví zá­kon. Tres­tné ko­na­nie je zo svo­jej pod­sta­ty ko­na­ním o naj­zá­važ­nej­ších zá­sa­hoch do ľud­ských práv a slo­bôd, v kto­rom by me­dzi­ná­rod­né zmlu­vy o ľud­ských prá­vach, Ústa­va SR, zá­ko­ny a po­dzá­kon­né práv­ne ak­ty ma­li pred­sta­vo­vať pi­lie­re spra­vod­li­vos­ti. Je pri­tom pa­ra­doxné, že prá­ve v tom­to ko­na­ní, v kto­rom sa pre­jed­ná­va­jú naj­zá­važ­nej­šie ľud­ské hod­no­ty, sú mnou spo­mí­na­né pra­me­ne prá­va v up­ly­nu­lom ob­do­bí čo­raz viac opo­mí­na­né, pri­čom sa do pop­re­dia dos­tá­va do­jem ap­li­ká­cie zá­sa­dy,,účel svä­tí pros­tried­ky“.

K spolu­pra­cu­jú­cim sved­kom

Pre oz­rej­me­nie vy­ššie uve­de­né­ho zdô­raz­ňu­jem, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní v me­dia­li­zo­va­ných tres­tných ko­na­niach (ozna­čo­va­ných pod náz­vom po­li­caj­no-za­is­ťo­va­cej ak­cie ,,Očis­tec“, ,,Bo­žie Mly­ny“ a ďal­šie) vy­uží­va­jú in­šti­tút spolu­pra­cu­jú­cich sved­kov resp. spolu­pra­cu­jú­cich ob­vi­ne­ných čas­to ozna­čo­va­ných poj­mom ,,ka­júc­nik“. V zmys­le § 218 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku by ma­lo ísť o oso­by, kto­ré sa vý­znam­nou mie­rou po­die­ľa­jú na ob­jas­ne­ní taxatív­ne vy­me­dze­ných tres­tných či­nov ale­bo na zis­te­ní ale­bo us­ved­če­ní ich pá­cha­te­ľov. Zá­kon­nou pod­mien­kou ap­li­ká­cie toh­to in­šti­tú­tu je strik­tné dodr­ža­nie zá­sa­dy pro­por­cio­na­li­ty, pod­ľa kto­rej zá­ujem spo­loč­nos­ti na ob­jas­ne­ní tres­tné­ho či­nu, o kto­rom spolu­pra­cu­jú­ci ob­vi­ne­ný vy­po­ve­dá, mu­sí pre­vy­šo­vať zá­ujem na tres­tnom stí­ha­ní sa­mot­né­ho spolu­pra­cu­jú­ce­ho ob­vi­ne­né­ho. V tres­tnop­ráv­nej praxi je spolu­pra­cu­jú­ci ob­vi­ne­ný oso­bou, kto­rej sú pos­ky­to­va­né ur­či­té for­my vý­hod v tres­tnom ko­na­ní, av­šak v sú­čas­nos­ti čo­raz čas­tej­šie aj mi­mo tres­tné­ho ko­na­nia.

V pos­ta­ve­ní spolu­pra­cu­jú­cich ob­vi­ne­ných v tres­tných ko­na­niach ve­de­ných pro­ti mne sú oso­by stí­ha­né pre množ­stvo skut­kov, kto­rých hor­ná hra­ni­ca tres­tnej sadz­by v niek­to­rých prí­pa­doch pre­sa­hu­je vý­me­ru 20 ro­kov resp. al­ter­na­tív­ne umož­ňu­je ulo­že­nie tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy na do­ži­vo­tie. Ide pri­tom o oso­by, kto­rých tres­tná čin­nosť je pos­tup­ne od­ha­ľo­va­ná vý­po­ve­ďa­mi iných sved­kov, kto­rí ta­kých­to ,,ka­júc­ni­kov“ us­ved­ču­jú z mi­mo­riad­ne roz­sia­hlej eko­no­mic­kej, ko­rup­čnej a da­ňo­vej tres­tnej čin­nos­ti. Je viac ako zrej­mé, že u ta­kých­to osôb nie je a ne­mô­že byť spl­ne­ná vy­ššie spo­mí­na­ná pod­mien­ka pro­por­cio­na­li­ty zá­važ­nos­ti tres­tnej čin­nos­ti, o kto­rej spolu­pra­cu­jú­ci ob­vi­ne­ný vy­po­ve­dá vo vzťa­hu k zá­važ­nos­ti tres­tnej čin­nos­ti, kto­rá sa im kla­die za vi­nu.

Z me­dia­li­zo­va­ných in­for­má­cií viac­krát vy­ply­nu­lo, že uve­de­né oso­by oča­ká­va­jú za svo­ju sve­dec­kú vý­po­veď úpl­nú bez­tres­tnosť ako aj pre­pus­te­nie z väz­by. Prav­di­vos­ti tých­to in­for­má­cií nas­ved­ču­je sku­toč­nosť, že spolu­pra­cu­jú­ci ob­vi­ne­ní sú pre­púš­ťa­ní z väz­by na slo­bo­du, a to pria­mo na zá­kla­de prí­ka­zu pro­ku­ra­tú­ry, a to v zá­sa­de a vý­luč­ne až po tom, ako sa priz­na­jú k tres­tnej čin­nos­ti a vy­po­ve­da­jú pro­ti iným oso­bám. Uve­de­ná sku­toč­nosť pod­po­ru­je té­zu, že spolu­pra­cu­jú­ci ob­vi­ne­ní sú de fac­to od­me­ňo­va­ní za svo­ju ,,loa­jál­nu“ vý­po­veď pre­pus­te­ním z väz­by.

Zdô­raz­ňu­jem, že priz­na­nie k tres­tnej čin­nos­ti a vý­po­veď pro­ti iným oso­bám lo­gic­ky ne­zap­rí­či­ňu­je auto­ma­tic­ký zá­nik oba­vy, že by ob­vi­ne­ný pok­ra­čo­val v tres­tnej čin­nos­ti, do­ko­nal trest­ný čin, o kto­rý sa po­kú­sil, ale­bo vy­ko­nal trest­ný čin, kto­rý prip­ra­vo­val ale­bo kto­rým hro­zil. Uve­de­nú sku­toč­nosť v mi­nu­los­ti kon­šta­to­val aj Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky vo svo­jej roz­ho­do­va­cej praxi (napr. uz­ne­se­nie sp.zn. 2 Tost 39/2018 z 19.09.2018). Opač­ný vý­klad ve­die k zvrá­te­né­mu sta­vu zrej­mé­ho ob­cho­do­va­nia s ma­te­riál­nou prav­dou, spra­vod­li­vos­ťou a te­da sta­vu, kto­rý sa prie­či úče­lu tres­tné­ho ko­na­nia.

V nad­väz­nos­ti na vy­ššie uve­de­né pri­po­mí­nam zná­me roz­hod­nu­tie Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va (ďa­lej len ako ,,ESĽP“) vo ve­ci Adam­čo pro­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ke, pod­ľa kto­ré­ho už sa­mot­né do­čas­né od­lo­že­nie vzne­se­nia ob­vi­ne­nia mož­no po­va­žo­vať za vý­ho­du v tres­tnom ko­na­ní. V uve­de­nom roz­hod­nu­tí ESĽP tak­tiež kon­šta­to­val, že pou­ži­tie vý­po­ve­dí pos­kyt­nu­tých sved­ka­mi vý­me­nou za ich bez­tres­tnosť ale­bo iné vý­ho­dy mô­že spo­chyb­niť spra­vod­li­vosť ko­na­nia pro­ti ob­vi­ne­né­mu a mô­že vy­vo­lať zá­važ­né otáz­ky v tom oh­ľa­de, že ta­ké­to vý­po­ve­de sú už zo sa­mej ich pod­sta­ty ma­ni­pu­lo­va­teľ­né a mô­žu byť pos­kyt­nu­té vý­luč­ne s cie­ľom zís­kať vý­ho­dy po­nú­ka­né vý­me­nou za nich ale­bo s cie­ľom osob­nej poms­ty.

Zá­ro­veň z hľa­dis­ka vie­ro­hod­nos­ti vý­po­ve­dí tých­to sved­kov zdô­raz­ňu­jem, že jed­not­li­ví spolu­pra­cu­jú­ci ob­vi­ne­ní sa po pre­pus­te­ní z väz­by v prie­be­hu tres­tných ko­na­ní nav­zá­jom kon­tak­tu­jú a úmy­sel­ne stre­tá­va­jú. Uve­de­né sku­toč­nos­ti sú preu­ká­za­né vý­po­ve­ďa­mi sved­kov a vy­vo­lá­va­jú zjav­né po­chyb­nos­ti o vzá­jom­nej inter­ak­cii vý­po­ve­dí tých­to osôb a o ich ko­lúz­nom ko­na­ní.

Oso­bit­ný prob­lém pred­sta­vu­je sku­toč­nosť, že spolu­pra­cu­jú­ci sved­ko­via v prie­be­hu príp­rav­né­ho ko­na­nia opa­ko­va­ne a preu­ká­za­teľ­ne pri­chá­dza­jú do kon­tak­tu s prís­luš­ník­mi ope­ra­tív­nych od­de­le­ní a to aj v sú­vis­los­ti s ich vý­po­ve­ďa­mi v tres­tnom ko­na­ní. Pri­po­mí­nam, že spo­mí­na­ná čin­nosť prís­luš­ní­kov ope­ra­tív­nych od­de­le­ní ne­má cha­rak­ter úko­nov tres­tné­ho ko­na­nia v zmys­le § 10 ods. 21 Tres­tné­ho po­riad­ku, pri­čom ani sa­mot­ný prís­luš­ník ope­ra­tív­ne­ho od­de­le­nia ne­má po za­ča­tí tres­tné­ho stí­hania vo ve­ci pod­ľa § 199 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku pos­ta­ve­nie or­gá­nu čin­né­ho v tres­tnom ko­na­ní v zmys­le § 10 ods. 1 v spo­je­ní s § 10 ods. 7,8,9 Tres­tné­ho po­riad­ku. Pos­tup or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, kto­rým do­chá­dza k vy­uží­va­niu čin­nos­ti prís­luš­ní­kov ope­ra­tí­vy po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci je v roz­po­re so zne­ním § 199 ods. 5 Tres­tné­ho po­riad­ku. Uta­je­ný a spra­vo­daj­ský cha­rak­ter ope­ra­tív­no – pát­ra­cej čin­nos­ti v sú­vis­los­ti s kon­tak­to­va­ním spolu­pra­cu­jú­cich sved­kov vo ve­ci ich sve­dec­kých vý­po­ve­dí vy­vo­lá­va mi­mo­riad­ne zá­važ­né po­chyb­nos­ti o prá­ci or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sa­mot­nej zá­kon­nos­ti prie­be­hu vy­šet­ro­va­nia.

Vy­šet­ro­va­teľ v po­zí­cii poš­ko­de­né­ho

Ďalej uvá­dzam, že ob­vi­ne­nie mi vznie­sol vy­šet­ro­va­teľ, kto­rý vo vzťa­hu k mo­jej oso­be vy­stu­pu­je v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní poš­ko­de­né­ho v inom tres­tnom ko­na­ní. Ten­to vy­šet­ro­va­teľ vie­dol od po­čiat­ku aj vy­šet­ro­va­nie a vy­ko­ná­val úko­ny tres­tné­ho ko­na­nia. Za­rá­ža­jú­ce je, že i sa­mot­ná pro­ku­ra­tú­ra v návr­hu na mo­je vza­tie do väz­by zo dňa 23.10.2020 opa­ko­va­ne zdô­raz­ňo­va­la, že spo­mí­na­ný vy­šet­ro­va­teľ má vo vzťa­hu k mo­jej oso­be pos­ta­ve­nie poš­ko­de­né­ho.

Je nep­rí­pus­tné, aby vy­šet­ro­va­teľ vy­stu­po­val vo vzťa­hu k mo­jej oso­be ako sve­dok – poš­ko­de­ný a v dru­hom tres­tnom ko­na­ní vo vzťa­hu k mo­jej oso­be ako vy­šet­ro­va­teľ. Uve­de­ná po­zí­cia vy­vo­lá­va zjav­né a zá­sad­né po­chyb­nos­ti o za­uja­tos­ti resp. o po­me­re vy­šet­ro­va­te­ľa k pre­jed­ná­va­nej ve­ci ako i k mo­jej oso­be tak, ako to us­ta­no­vu­je § 31 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku. Uve­de­ný vy­šet­ro­va­teľ ne­bol vy­lú­če­ný z vy­ko­ná­va­nia úko­nov tres­tné­ho ko­na­nia a to ani na­priek mo­jej ná­miet­ke za­uja­tos­ti a sťaž­nos­ti pro­ti uz­ne­se­niu o je­ho ne­vy­lú­če­ní.

V tej­to sú­vis­los­ti pri­po­mí­nam, že ju­di­ka­tú­ra ESĽP po­ža­du­je, aby oso­by vy­ko­ná­va­jú­ce vy­šet­ro­va­nie bo­li ne­zá­vis­lé na oso­bách, kto­ré by moh­li byť za­po­je­né do vy­šet­ro­va­ných uda­los­tí, pri­čom ne­vyh­nut­ná je ab­sen­cia hie­rar­chic­kých či in­šti­tu­cio­nál­nych vä­zieb me­dzi tý­mi­to oso­ba­mi. Dô­raz je pri­tom tiež kla­de­ný na prak­tic­kú ne­zá­vis­losť (napr. roz­hod­nu­tia vo ve­ciach Gülec pro­ti Tu­rec­ku, Ogür pro­ti Tu­rec­ku, Er­gi pro­ti Tu­rec­ku)

Vy­ššie uve­de­né opo­mí­na­nie zjav­nej ab­sen­cie nes­tran­nos­ti vy­šet­ro­va­cie­ho or­gá­nu po­va­žu­jem za ab­sur­dnosť, kto­rá ne­má v de­mok­ra­tic­kom práv­nom štá­te ob­do­bu a pred­sta­vu­je zá­važ­ný zá­sah do ús­tav­né­ho prá­va na práv­nu ochra­nu ne­zá­vis­lým a nes­tran­ným vy­šet­ro­va­cím or­gá­nom pod­ľa čl. 46 ods. 1 Ústa­vy SR.

K za­is­te­niu ma­jet­ku

Oso­bit­nou prob­le­ma­tic­kou čas­ťou tres­tné­ho ko­na­nia je za­is­ťo­va­nie ma­jet­ku. Pre oz­rej­me­nie uvá­dzam, že uz­ne­se­ním pro­ku­ra­tú­ry mi bol za­is­te­ný ce­lý ma­je­tok, vrá­ta­ne ma­jet­ku pa­tria­ce­ho do bez­po­die­lo­vé­ho spolu­vlas­tníc­tva man­že­lov. Do­mi­nan­tnú časť za­is­te­né­ho ma­jet­ku pred­sta­vu­jú neh­nu­teľ­nos­ti, pre­dov­šet­kým ro­din­ný dom s priľ­ah­lým po­zem­kom. Zdô­raz­ňu­jem, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní pri vy­da­ní uz­ne­se­ní o za­is­te­ní ma­jet­ku ab­so­lút­ne ne­zoh­ľad­ni­li ča­so­vý as­pekt na­do­bud­nu­tia vlas­tníc­ke­ho prá­va k za­is­te­ným ve­ciam.

Čo sa tý­ka neh­nu­teľ­nos­tí, s man­žel­kou vlas­tní­me ro­din­ný dom, ga­ráž a po­ze­mok, na kto­rom je ro­din­ný dom pos­ta­ve­ný (ten­to je roz­čle­ne­ný na via­ce­ro par­ciel). Z hnu­teľ­ných ve­cí vlas­tní­me skú­ter za­kú­pe­ný v ro­ku 2014. Auto­mo­bil je vo vlas­tníc­tve lea­sin­go­vej spo­loč­nos­ti, av­šak i na­priek tej­to sku­toč­nos­ti or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní uz­ne­se­ním auto­mo­bil za­is­ti­li. Vlas­tníc­ke prá­vo k ro­din­né­mu do­mu som spo­lu s mo­jou man­žel­kou na­do­bu­dol v ro­ku 2011, t.j.  viac ako 6 ro­kov pred­tým, ako je ča­so­vo vy­me­dze­ný opis ,,naj­star­šie­ho“ skut­ku ob­ža­lo­by. Ro­din­ný dom sme s man­žel­kou fi­nan­co­va­li aj za po­mo­ci hypo­te­kár­ne­ho úve­ru od ban­ky. Os­tat­né za­is­te­né neh­nu­teľ­nos­ti som spo­lu s mo­jou man­žel­kou na­do­bu­dol do bez­po­die­lo­vé­ho spolu­vlas­tníc­tva v ro­ku 2001, t.j. 3 ro­ky pred­tým, ako som vô­bec za­čal vy­ko­ná­vať fun­kciu špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra a v ro­koch 2008 a 2010, t.j. 9 resp. 7 ro­kov pred­tým, ako je ča­so­vo vy­me­dze­ný opis ,,naj­star­šie­ho“ skut­ku ob­ža­lo­by. S man­žel­kou pri­tom nev­las­tní­me ma­je­tok, kto­rý by sme si ne­moh­li do­vo­liť z náš­ho spo­loč­né­ho príj­mu, kto­ré­ho ce­lo­ži­vot­ný úhrn nie­koľ­ko­ná­sob­ne pre­vy­šu­je hod­no­tu za­is­te­né­ho ma­jet­ku.

Z uve­de­nej sku­toč­nos­ti cel­kom zjav­ne a lo­gic­ky vy­plý­va, že za­is­te­né ve­ci ne­mô­žu byť nás­tro­jom a ani vý­no­som z tres­tnej čin­nos­ti. V tej­to sú­vis­los­ti za­is­te­nie ce­lé­ho ma­jet­ku v in­ten­ciách sú­čas­né­ho zne­nia § 426 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku za­prí­či­ňu­je, že v tres­tnom ko­na­ní do­chá­dza k si­tuáciám, ke­dy je za­is­te­ný ma­je­tok ob­vi­ne­né­ho, kto­rý cel­kom zjav­ne nie je nás­tro­jom a ani vý­no­som tres­tnej čin­nos­ti, pri­čom neexis­tu­je ani žiad­na prí­čin­ná sú­vis­los­ti me­dzi skut­kom vy­me­dze­ným v ob­ža­lo­be a za­is­ťo­va­ným ma­jet­kom. Za­is­te­nie ce­lé­ho ma­jet­ku bez zoh­ľad­ne­nia vy­ššie uve­de­ných as­pek­tov na­do­bud­nu­tia ma­jet­ku (čas, práv­ny ti­tul na­do­bud­nu­tia a ďal­šie) na­vy­še ne­ga­tív­ne za­sa­hu­je do sa­mot­né­ho prá­va na ob­ha­jo­bu, na­koľ­ko ob­me­dzu­je mož­nos­ti ap­li­ká­cie in­šti­tú­tu pe­ňaž­nej zá­ru­ky pod­ľa § 81 Tres­tné­ho po­riad­ku a tak­tiež ob­me­dzu­je fi­nan­co­va­nie ob­ha­jo­by.

Uve­de­ný pro­ces­ný pos­tup zá­važ­ným spô­so­bom za­sa­hu­je do vlas­tníc­ke­ho prá­va ob­vi­ne­né­ho, do bez­po­die­lo­vé­ho spolu­vlas­tníc­tva man­že­lov, a te­da ne­ga­tív­ne pos­ti­hu­je i man­že­la/man­žel­ku ob­vi­ne­né­ho. Pre úpl­nosť uvá­dzam, že za­is­te­né bo­li tak­tiež pe­ňaž­né pros­tried­ky na ban­ko­vom úč­te, kto­ré slú­ži­li na us­po­ko­jo­va­nie zá­klad­ných ži­vot­ných po­trieb mo­jej man­žel­ky, čo zá­sad­ne ov­plyv­ňu­je aj ďal­šiu pla­tob­nú schop­nosť. V tej­to sú­vis­los­ti uvá­dzam, že man­žel­ka za­bez­pe­ču­je sta­ros­tli­vosť aj o svoj­ho ot­ca. Pe­ňaž­né pros­tried­ky na ban­ko­vom úč­te pri­tom po­chá­dza­jú z vy­pla­te­nej mzdy od môj­ho za­mes­tná­va­te­ľa (GP SR) a za­mes­tná­va­te­ľa mo­jej man­žel­ky, pri­čom je zrej­mé že ne­mô­žu byť nás­tro­jom a ani vý­no­som tres­tnej čin­nos­ti.

Zne­nie § 426 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku ne­zoh­ľad­ňu­je čas a ani cha­rak­ter práv­ne­ho ti­tu­lu na­do­bud­nu­tia ma­jet­ku, pri­čom uve­de­né as­pek­ty ma­jú pre za­is­te­nie ma­jet­ku z hľa­dis­ka ele­men­tár­nej spra­vod­li­vos­ti nes­po­chyb­ni­teľ­ný vý­znam. V dôs­led­ku tej­to sku­toč­nos­ti umož­ňu­je § 426 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku za­is­tiť ma­je­tok na­do­bud­nu­tý nap­rík­lad ako de­dič­stvo ale­bo dar, a toaj na­priek to­mu, že neexis­tu­je žiad­na prí­čin­ná sú­vis­losť me­dzi zde­de­ným resp. da­ro­va­ným ma­jet­kom a tres­tnou čin­nos­ťou, kto­rá je ob­vi­ne­né­mu kla­de­ná za vi­nu. Ob­dob­ne in­šti­tút za­is­te­nia ma­jet­ku mô­že pos­ti­ho­vať i le­gál­ne do­siah­nu­tú mzdu a od­me­nu z pod­ni­ka­teľ­skej čin­nos­ti.

Za­is­te­nie ce­lé­ho ma­jet­ku bez zoh­ľad­ne­nia ča­su je­ho na­do­bud­nu­tia v kon­texte ča­so­vé­ho vy­me­dzenia opi­su skut­ku, bez zoh­ľad­ne­nia práv­ne­ho ti­tu­lu je­ho na­do­bud­nu­tia a ďal­ších okol­nos­tí ve­die k po­ru­šo­va­niu zá­klad­ných ľud­ských práv a slo­bôd, resp. k ne­zá­kon­né­mu zá­sa­hu do vlas­tníc­ke­ho prá­va pod­ľa čl. 17 ods. 1 Char­ty EÚ, čl. 1 Do­dat­ko­vé­ho pro­to­ko­lu z 20.03.1952 k Do­ho­vo­ru a pod­ľa čl. 20 ods. 5 Ústa­vy SR ako i do vlas­tníc­ke­ho prá­va prí­pad­né­ho spolu­vlas­tní­ka za­is­te­ných ve­cí (napr. z ti­tu­lu bez­po­die­lo­vé­ho spolu­vlas­tníc­tva man­že­lov).

Pre oz­rej­me­nie uvá­dzam, že pod­ľa čl. 20 ods. 5 Ústa­vy SR: ,,Iné zá­sa­hy do vlas­tníc­ke­ho prá­va mož­no do­vo­liť iba vte­dy, ak ide o ma­je­tok na­do­bud­nu­tý ne­zá­kon­ným spô­so­bom ale­bo z ne­le­gál­nych príj­mov a ide o opat­re­nie ne­vyh­nut­né v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti pre bez­peč­nosť štá­tu, ochra­nu ve­rej­né­ho po­riad­ku, mrav­nos­ti ale­bo práv a slo­bôd iných.“

Pod­ľa § 426 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku: ,,Za­is­te­nie sa vzťa­hu­je na ce­lý ma­je­tok ob­vi­ne­né­ho, ako aj na ma­je­tok, kto­rý ob­vi­ne­ný na­do­bud­ne po za­is­te­ní; nev­zťa­hu­je sa však na pros­tried­ky a ve­ci, na kto­ré sa pod­ľa zá­ko­na nev­zťa­hu­je pre­pad­nu­tie ma­jet­ku.“

Pod­ľa § 425 ods. 1, tre­tia ve­ta Tres­tné­ho po­riad­ku: ,,Pri za­is­te­ní ma­jet­ku ob­vi­ne­né­ho sa pos­tu­pu­je pri­me­ra­ne pod­ľa § 50 ods. 2 a 3, § 89a a 90, § 94 až 96g a § 98a.“

Pod­ľa § 95 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku: ,,Ak sku­toč­nos­ti nas­ved­ču­jú to­mu, že pe­ňaž­né pros­tried­ky na úč­te v ban­ke ale­bo po­boč­ke za­hra­nič­nej ban­ky ale­bo iné pe­ňaž­né pros­tried­ky sú nás­tro­jom tres­tnej čin­nos­ti ale­bo vý­no­som z tres­tnej čin­nos­ti, mô­že pred­se­da se­ná­tu a v príp­rav­nom ko­na­ní pro­ku­rá­tor vy­dať prí­kaz, aby pe­ňaž­né pros­tried­ky bo­li za­is­te­né.“

Pod­ľa § 96a ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku: ,,Ak zis­te­né sku­toč­nos­ti nas­ved­ču­jú to­mu, že neh­nu­teľ­nosť je nás­tro­jom tres­tnej čin­nos­ti ale­bo vý­no­som z tres­tnej čin­nos­ti, mô­že pred­se­da se­ná­tu a v príp­rav­nom ko­na­ní pro­ku­rá­tor vy­dať prí­kaz na za­is­te­nie neh­nu­teľ­nos­ti.“

Pod­ľa § 96f Tres­tné­ho po­riad­ku: ,,Ak zis­te­né sku­toč­nos­ti nas­ved­ču­jú to­mu, že hnu­teľ­ná vec je nás­tro­jom tres­tnej čin­nos­ti ale­bo vý­no­som z tres­tnej čin­nos­ti, mô­že pred­se­da se­ná­tu a v príp­rav­nom ko­na­ní pro­ku­rá­tor vy­dať prí­kaz na za­is­te­nie hnu­teľ­nej ve­ci.“

Z ci­to­va­ných us­ta­no­ve­ní vy­plý­va, že in­šti­tút za­is­te­nia ma­jet­ku mož­no ap­li­ko­vať len vo vzťa­hu k tým neh­nu­teľ­ným ve­ciam, hnu­teľ­ným ve­ciam a pe­ňaž­ným pros­tried­kom, pri kto­rých zis­te­né sku­toč­nos­ti nas­ved­ču­jú to­mu, že sú nás­tro­jom ale­bo vý­no­som z tres­tnej čin­nos­ti. Uve­de­ná sku­toč­nosť pod­por­ne vy­plý­va i zo sa­mot­né­ho úče­lu tres­tné­ho ko­na­nia, kto­rým je v zmys­le no­ve­li­zo­va­né­ho zne­nia § 1 Tres­tné­ho po­riad­ku (zne­nie účin­né od 01.01.2021) ok­rem iné­ho i od­ňa­tie vý­no­sov z tres­tnej čin­nos­ti, pri­čom tre­ba reš­pek­to­vať zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy fy­zic­kých osôb a práv­nic­kých osôb.

V tej­to sú­vis­los­ti pou­ka­zu­jem i na Smer­ni­cu Európ­ske­ho parla­men­tu a ra­dy 2014/42/EÚ z 03. ap­rí­la 2014 o za­is­te­ní a kon­fiš­ká­cii pros­tried­kov a príj­mov z tres­tnej čin­nos­ti v Európ­skej únii (ďa­lej len ako ,,Smer­ni­ca o za­is­te­ní ma­jet­ku“), z kto­rej náz­vu a ob­sa­hu je zre­teľ­né, že up­ra­vu­je za­is­te­nie pros­tried­kov a príj­mov z tres­tnej čin­nos­ti. Spo­mí­na­ná Smer­ni­ca o za­is­te­ní ma­jet­ku v čl. 2 ods. 1 de­fi­nu­je príj­my ako ,,aký­koľ­vek hos­po­dár­sky pros­pech po­chá­dza­jú­ci pria­mo ale­bo ne­pria­mo z tres­tnej čin­nos­ti; mô­žu po­zos­tá­vať z ma­jet­ku v akej­koľ­vek po­do­be a za­hŕňa­jú všet­ky nás­led­né opä­tov­né in­ves­tí­cie ale­bo pre­me­nu pria­mych príj­mov a aký­koľ­vek ma­jet­ko­vý pros­pech.“

Pod­ľa čl. 2 ods. 3 Smer­ni­ce o za­is­te­ní ma­jet­ku sa pros­tried­ka­mi ro­zu­mie ,,aký­koľ­vek ma­je­tok, kto­rý bol akým­koľ­vek spô­so­bom, cel­kom ale­bo sčas­ti, pou­ži­tý ale­bo ur­če­ný na spá­chanie tres­tné­ho či­nu ale­bo tres­tných či­nov.“

Z ci­to­va­ných us­ta­no­ve­ní Smer­ni­ce o za­is­te­ní ma­jet­ku je te­da zrej­mé, že jej úče­lom je up­ra­viť pod­mien­ky a spô­sob za­is­te­nia pros­tried­kov a príj­mov z tres­tnej čin­nos­ti. Vy­ššie ci­to­va­né us­ta­no­ve­nia § 96a ods. 1 a § 96f Tres­tné­ho po­riad­ku sú pri­tom od­ra­zom tran­spo­zí­cie spo­mí­na­nej Smer­ni­ce o za­is­te­ní ma­jet­ku do Tres­tné­ho po­riad­ku a to zá­ko­nom č. 312/2020 Z.z. o vý­ko­ne roz­hod­nu­tia o za­is­te­ní ma­jet­ku a sprá­ve za­is­te­né­ho ma­jet­ku a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov (ďa­lej len ako ,,No­ve­la TP“). V tej­to sú­vis­los­ti zdô­raz­ňu­jem, že aj dô­vo­do­vá sprá­va No­ve­ly TP us­ta­no­vu­je vý­klad in­šti­tú­tu za­is­te­nia neh­nu­teľ­nos­tí nas­le­dov­ne: ,,Ide o špe­ci­fic­kú práv­nu úp­ra­vu pri za­is­ťo­va­ní neh­nu­teľ­nos­tí, kto­rá do­po­siaľ ab­sen­to­va­la v slo­ven­skej práv­nej úp­ra­ve a or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní neu­mož­ňo­va­la účin­ne pos­tu­po­vať pri za­is­te­ní neh­nu­teľ­nos­tí, kto­ré sú nás­tro­jom tres­tnej čin­nos­ti ale­bo vý­no­som z tres­tnej čin­nos­ti.“ Ob­dob­ný vý­klad sa vzťa­hu­je i na za­is­te­nie hnu­teľ­ných ve­cí a pe­ňaž­ných pros­tried­kov.

Zdô­raz­ňu­jem, že uz­ne­se­nie o za­is­te­ní ma­jet­ku v od­ôvod­ne­ní v mo­jom prí­pa­de neob­sa­hu­je žiad­ne sku­toč­nos­ti, z kto­rých by vy­plý­va­lo, že za­is­te­né neh­nu­teľ­nos­ti, hnu­teľ­né ve­ci a pe­ňaž­né pros­tried­ky na ban­ko­vom úč­te by ma­li byť nás­tro­jom ale­bo vý­no­som z tres­tnej čin­nos­ti. V dôs­led­ku tej­to sku­toč­nos­ti do­chá­dza k svoj­voľ­né­mu za­is­ťo­va­niu ve­cí a pe­ňaž­ných pros­tried­kov, kto­ré ne­ma­jú ab­so­lút­ne žia­den sú­vis s vy­šet­ro­va­ný­mi skut­ka­mi.

K opo­mí­na­niu vy­hľa­dá­va­cej zá­sa­dy v príp­rav­nom ko­na­ní

V kon­texte vy­ššie uve­de­né­ho zdô­raz­ňu­jem, že v prie­be­hu vy­šet­ro­va­nia som v in­ten­ciách prá­va na ob­ha­jo­bu navr­hol vy­ko­na­nie cel­ko­vo 13 vý­slu­chov vrá­ta­ne vý­slu­chov sved­kov, znal­ca ako i kon­fron­tá­cií. Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ne­vy­ho­ve­li ani jed­né­mu návr­hu, ho­ci iš­lo o sved­kov, kto­rí ma­li pria­mu spo­ji­tosť so skut­ko­vý­mi okol­nos­ťa­mi, kto­ré mi bo­li kla­de­né za vi­nu v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia. Ob­dob­ne som navr­hol ob­sta­ra­nie via­ce­rých lis­tin­ných dô­ka­zov (roz­hod­nu­tí sú­dov, pro­ku­ra­tú­ry a ďal­šie lis­ti­ny), kto­ré ma­jú pod­stat­ný vý­znam z hľa­dis­ka zá­sa­dy zis­te­nia skut­ko­vé­ho sta­vu bez dô­vod­ných po­chyb­nos­tí pod­ľa § 2 ods. 10 Tres­tné­ho po­riad­ku. Ani návr­hom na ob­sta­ra­nie lis­tin­ných dô­ka­zov však or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ne­vy­ho­ve­li. Za­rá­ža­jú­cim fak­tom je, že ne­vy­ko­na­nie navr­ho­va­ných dô­ka­zov od­ôvod­ni­li or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní mož­nos­ťou vy­ko­na­nia tých­to dô­ka­zov v ko­na­ní pred sú­dom. Pri uve­de­nom spô­so­be ob­sta­rá­va­nia resp. skôr neob­sta­rá­va­nia dô­ka­zov sa cel­kom zjav­ne nas­ky­tu­je do­jem, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní v roz­po­re s vy­hľa­dá­va­cou zá­sa­dou pod­ľa § 2 ods. 10 Tres­tné­ho po­riad­ku v spo­je­ní s § 201 ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku neob­jas­ňu­jú s rov­na­kou sta­ros­tli­vos­ťou okol­nos­ti sved­čia­ce v pros­pech ob­vi­ne­né­ho a už vô­bec ne­vy­ko­ná­va­jú dô­ka­zy tak, aby umož­ni­li sú­du spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie. V dôs­led­ku ne­vy­ko­na­nia mnou navr­ho­va­ných dô­ka­zov v príp­rav­nom ko­na­ní som bez meš­ka­nia po do­ru­če­ní ob­ža­lo­by v sú­la­de s § 240 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku navr­hol vy­ko­na­nie tých­to dô­ka­zov na hlav­nom po­jed­ná­va­ní.

Uve­de­ný pro­ces­ný pos­tup, ke­dy or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní for­mál­ne od­mie­ta­jú vy­ko­na­nie aké­ho­koľ­vek dô­ka­zu v pros­pech ob­vi­ne­né­ho, má ďa­le­ko­siah­ly do­pad na ce­lý prie­beh tres­tné­ho ko­na­nia. Pre oz­rej­me­nie pou­ka­zu­jem na si­tuáciu, ke­dy Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd po po­da­ní ob­ža­lo­by roz­ho­dol o mo­jom ďal­šom po­ne­cha­ní vo väz­be pod­ľa § 238 ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku dô­vo­diac aj tým, že eš­te ne­bo­li vy­po­ču­té v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­kov oso­by, kto­ré navr­hu­jem vy­po­čuť v ko­na­ní pred sú­dom. V kon­texte tej­to sku­toč­nos­ti je nep­rí­pus­tné, aby súd od­vo­dzo­val údaj­nú exis­ten­ciu vä­zob­né­ho dô­vo­du od návr­hu ob­vi­ne­né­ho na vy­ko­na­nie dô­ka­zov na hlav­nom po­jed­ná­va­ní. Všet­ky dô­ka­zy, kto­ré som navr­hol vy­ko­nať na hlav­nom po­jed­ná­va­ní som to­tiž navr­ho­val vy­ko­nať už po­čas vy­šet­ro­va­nia. Prá­vo navr­ho­vať dô­ka­zy je ima­nen­tnou sú­čas­ťou prá­va na ob­ha­jo­bu v zmys­le čl. 48 ods. 2 Char­ty zá­klad­ných práv Európ­skej únie (ďa­lej len ako ,,Char­ta EÚ“), čl. 50 ods. 3 Ústa­vy SR, prá­va na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie pod­ľa čl. 6 ods. 3 písm. d) Európ­ske­ho do­ho­vo­ru o ľud­ských prá­vach (ďa­lej len ako ,,Do­ho­vor“) a te­da i sú­čas­ťou ob­ha­job­ných práv ozna­čo­va­ných aj ako ,,fa­vor de­fen­sio­nis“ pod­ľa § 34 ods. 1, ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku. Prá­vo na ob­ha­jo­bu v in­ten­ciách prá­va navr­ho­vať vy­ko­na­nie dô­ka­zov vo svoj pros­pech nik­dy nes­mie byť prí­ťa­žou ob­vi­ne­né­ho a už vô­bec ním ne­mož­no od­ôvod­ňo­vať ďal­šie tr­va­nie väz­by. Pri­pus­te­nie opač­né­ho vý­kla­du by zá­sad­ným a priam ab­sur­dným spô­so­bom ob­me­dzo­va­lo nie­len prá­vo na ob­ha­jo­bu ale i zá­sa­du rov­nos­ti strán a zá­sa­du kon­tra­dik­tór­nos­ti ako nos­né prin­cí­py pre­dov­šet­kým súd­nej čas­ti tres­tné­ho ko­na­nia.

K tzv. ,,prek­la­da­niu“ zá­pis­níc

Krát­ko po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia na kon­ci me­sia­ca ok­tó­ber 2020 bo­lo ko­na­nie pro­ti mo­jej oso­be vy­lú­če­né zo spo­loč­né­ho ko­na­nia via­ce­rých ob­vi­ne­ných na sa­mos­tat­né ko­na­nie. V me­sia­ci ap­ríl 2021 or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní vy­ko­na­li vý­sluch sved­ka v pô­vod­nom ko­na­ní, z kto­ré­ho som bol vy­lú­če­ný na sa­mos­tat­né ko­na­nie, pri­čom zá­pis­ni­cu z toh­to vý­slu­chu za­lo­ži­li do vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su v tres­tnom ko­na­ní ve­de­nom pro­ti mne. Je te­da zrej­mé, že vý­sluch sved­ka bol vy­ko­na­ný v inom ko­na­ní a toh­to vý­slu­chu som ne­mal mož­nosť zú­čas­tniť sa ja ako ani mo­ji ob­haj­co­via, av­šak zá­pis­ni­ca z ta­ké­ho­to vý­slu­chu bo­la pre­lo­že­ná do vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su ako dô­kaz. V dôs­led­ku ne­mož­nos­ti zú­čas­tniť sa ta­ké­ho­to vý­slu­chu som ne­mal mož­nosť žiad­nym spô­so­bom up­lat­ňo­vať mo­je prá­vo na ob­ha­jo­bu tak, ako ho us­ta­no­vu­je čl. 50 ods. 3 Ústa­vy SR a § 2 ods. 9 Tres­tné­ho po­riad­ku. Uve­de­ná sku­toč­nosť sa od­ra­zi­la v tom, že sved­ko­vi bo­li zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní pri vý­slu­chu kla­de­né via­ce­ré nep­rí­pus­tné otáz­ky v roz­po­re s § 132 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku vrá­ta­ne kap­cióz­nych otá­zok, pri­čom zo zá­pis­ni­ce vy­plý­va­jú via­ce­ré po­chyb­nos­ti o prie­be­hu úko­nu. Uve­de­ným pos­tu­pom zá­ro­veň do­chá­dza k zjav­né­mu ne­reš­pek­to­va­niu § 2 ods. 1 vy­hláš­ky Mi­nis­ter­stva spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky o tvor­be spi­su or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní a súd­mi (ďa­lej len ako ,,Vy­hláš­ka“), v zmys­le kto­ré­ho vy­šet­ro­va­cí spis tvo­ria pí­som­nos­ti vrá­ta­ne zá­pis­níc, kto­ré sa vzťa­hu­jú vý­luč­ne na tú is­tú vy­šet­ro­va­nú tres­tnú vec.

Zdô­raz­ňu­jem pri­tom, že o dô­kaz v po­do­be zá­pis­ni­ce o vý­slu­chu sved­ka z iné­ho tres­tné­ho ko­na­nia sa opie­ra aj od­ôvod­ne­nie ob­ža­lo­by. Mož­no te­da kon­šta­to­vať, že vy­lú­če­nie tres­tné­ho ko­na­nia pro­ti mo­jej oso­be na sa­mos­tat­né ko­na­nie umož­ni­lo or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní vy­ko­nať úkon tres­tné­ho ko­na­nia bez mo­jej prí­tom­nos­ti a prí­tom­nos­ti mo­jich ob­haj­cov a te­da bez mož­nos­ti up­lat­ňo­vať mo­je prá­vo na ob­ha­jo­bu tak, ako ho us­ta­no­vu­je čl. 50 ods. 3 Ústa­vy SR a § 2 ods. 9 Tres­tné­ho po­riad­ku.

Pri­po­mí­nam, že v po­čiat­ku tres­tných ko­na­ní som or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní žia­dal, aby mi bo­la umož­ne­ná osob­ná účasť pri vy­šet­ro­va­cích úko­noch. Tej­to mo­jej žia­dos­ti or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní bez uve­de­nia re­le­van­tné­ho dô­vo­du ne­vy­ho­ve­li. Ne­po­vo­le­nie mo­jej osob­nej účas­ti na úko­noch zá­sad­ne ob­me­dzu­je mo­je prá­vo na ob­ha­jo­bu, a to obzvlášť s oh­ľa­dom na sku­toč­nosť, žev jed­nom z tres­tných ko­na­ní mi or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní neoz­na­mu­jú vop­red iden­ti­tu sved­kov, kto­rých vý­sluch plá­nu­jú vy­ko­nať. V dôs­led­ku neoz­ná­me­nia iden­ti­ty sved­kov vop­red a bez umož­ne­nia mo­jej účas­ti na vy­šet­ro­va­cích úko­noch ne­mám mož­nosť po­ra­diť sa s mo­ji­mi ob­haj­ca­mi o pos­tu­pe pri kon­krét­nom vý­slu­chu a na tie­to vý­slu­chy sa dôs­led­ne prip­ra­viť, na­koľ­ko iden­ti­tu sved­ka sa doz­ve­da­jú mo­ji ob­haj­co­via až pri sa­mot­nom vý­slu­chu. Ok­rem to­ho mi v uve­de­nom tres­tnom ko­na­ní do­po­siaľ ne­bo­lo umož­ne­né na­zrieť do niek­to­rých čas­tí vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su a s tý­mi­to sa oboz­ná­miť. Uve­de­né pos­tu­py or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní­mi zne­mož­ňu­jú príp­ra­vu ob­ha­jo­by tak, ako to up­ra­vu­je čl. 6 ods. 3 písm. b) Do­ho­vo­ru.

K de­zin­terpre­tá­cii ob­sa­hu dô­ka­zov

Za­rá­ža­jú­cou sku­toč­nos­ťou a prak­ti­kou or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní je ab­so­lút­na de­zin­terpre­tá­cia ob­sa­hu dô­ka­zov, kto­rá je v prík­rom roz­po­re so zá­sa­dou voľ­né­ho hod­no­te­nia dô­ka­zov. Pre up­res­ne­nie uvá­dzam, že v ob­ža­lo­be, kto­rá bo­la na mňa po­da­ná, je ob­sah dô­ka­zov po­pi­so­va­ný v roz­po­re s ich reál­nym ob­sa­hom. Je nep­rí­pus­tné, aby or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní v ob­ža­lo­be pre­zen­to­va­li, že sve­dok vy­po­ve­dal o ur­či­tých okol­nos­tiach, o kto­rých ten­to sve­dok nik­dy ne­vy­po­ve­dal. Je nep­rí­pus­tné, aby or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní v ob­ža­lo­be pre­zen­to­va­li, že zá­ve­ry zna­lec­ké­ho do­ka­zo­va­nia preu­ka­zu­jú okol­nos­ti, kto­ré v sku­toč­nos­ti zna­lec­ké do­ka­zo­va­nie ab­so­lút­ne ni­jak nep­reu­ká­za­lo.

Ta­ká­to nes­práv­na inter­pre­tá­cia ob­sa­hu dô­ka­zov cel­kom zjav­ne ne­zod­po­ve­dá zá­sa­de voľ­né­ho hod­no­te­nia dô­ka­zov pod­ľa § 2 ods. 12 Tres­tné­ho po­riad­ku, pod­ľa kto­ré­ho or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a súd hod­no­tia dô­ka­zy zís­ka­né zá­kon­ným spô­so­bom pod­ľa svoj­ho vnú­tor­né­ho pres­ved­če­nia za­lo­že­né­ho na sta­ros­tli­vom uvá­že­ní všet­kých okol­nos­tí prí­pa­du jed­not­li­vo i v ich súhr­ne ne­zá­vis­le od to­ho, či ich ob­sta­ral súd, or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ale­bo niek­to­rá zo strán. Vnú­tor­né pres­ved­če­nie ako sú­časť zá­sa­dy voľ­né­ho hod­no­te­nia dô­ka­zov sa via­že na zhod­no­te­nie jed­not­li­vých dô­ka­zov a z nich vy­plý­va­jú­cich sku­toč­nos­tí a nez­na­me­ná te­da ľu­bo­vô­ľu (napr. Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky zo dňa 23.08.2007, sp.zn. 8Tdo/853/2007). Zá­klad­nou li­mi­tá­ciou voľ­né­ho hod­no­te­nia dô­ka­zov je zá­sa­da pre­zum­pcie ne­vi­ny a z nej vy­plý­va­jú­ce pra­vid­lo in du­bio pro reo.

Mnou uve­de­né sku­toč­nos­ti (ok­rem mno­hých ďal­ších) sú dô­ka­zom to­ho, že tres­tné ko­na­nie v pod­mien­kach Slo­ven­skej re­pub­li­ky je poz­na­če­né akou­si re­zig­ná­ciou na za­cho­vá­va­nie zá­klad­ných ľud­ských práv, zá­sad tres­tné­ho ko­na­nia, ako i sa­mot­ných kri­té­rií práv­ne­ho štá­tu. Uve­de­ný stav pri­po­mí­na bez­prá­vie, kto­ré práv­ni teo­re­ti­ci v mi­nu­los­ti de­fi­no­va­li ako stav, kto­rý vzni­ká a pretr­vá­va s ďa­le­ko­sia­hly­mi de­mo­ra­li­zač­ný­mi účin­ka­mi na spo­loč­nosť a jed­not­liv­cov a to jed­nak pri hru­bom po­ru­šo­va­ní ús­ta­vy a zá­ko­nov a jed­nak pri roz­po­re práv­ne­ho sys­té­mu štá­tu s ľud­ský­mi prá­va­mi a ich me­dzi­ná­rod­ný­mi štan­dar­da­mi.