Bratislava 1. apríla 2016 (HSP/Foto:TASR/AP-Hani Mohammed)

26. marca 2016 uplynul práve rok, čo začala intervencia Saudskej Arábie a jej spojencov v Jemene. Už od začiatku intervencie bolo jasné, že veci nepôjdu tak hladko ako očakával Rijád

Saudi si zrejme mysleli, že na rýchle víťazstvo budú stačiť iba letecké útoky, tie sa však minuli účinkom. Saudská Arábia vychádzala z predpokladu, že keď vynakladá na zbrojenie viac peňazí než všetky ostatné arabské štáty dokopy a približne toľko ako Rusko, dá sa čakať, že intervencia v chudobnom Jemene bude jednoduchou záležitosťou. Situácia sa však vyvinula inak.

Neúspech saudskej intervencie

Ako sa ukázalo, Jemen nie je malý Bahrajn, kde sa podarilo v roku 2011 zlomiť protesty šiitskej väčšiny proti sunnitskému panovníkovi práve vďaka zásahu saudských interventov. Ľahkosť, s akou saudská intervencia vtedy zvíťazila nad šiitskými protestantmi v Bahrajne, ležiacom blízko šiitského Iránu, zrejme Saudov presvedčila o ich vojenskej sile. Jemen je však so svojim počtom obyvateľov (24 miliónov) porovnateľný so samotnou Saudskou Arábiou a hoci je omnoho chudobnejší, existuje tam silný lokálpatriotizmus. Navyše, na rozdiel od občanov Bahrajnu, ktorí žijú v luxuse, nemajú Jemenčania čo stratiť.

Po neúspechoch leteckých náletov museli Saudi vstúpiť do vojny aj s pozemnými jednotkami, čo však tiež neprinieslo úspech. Monarchie Perzského zálivu, ktoré sa spolu so Saudami na intervencii podieľajú, majú totiž obyvateľstvo príliš zhýčkané luxusom a to nie je ochotné riskovať. Preto museli Saudi a spol. zaplatiť množstvo žoldnierov, najmä zo Sudánu a ďalších afrických krajín. Do vojny sa postupne zapojili aj jednotky zo západných štátov, najmä tzv. súkromné bezpečnostné služby. Lenže aj tieto jednotky utrpeli sériu porážok a museli ustúpiť pri protiofenzíve koalície húsiovských jednotiek a síl ex-prezidenta Saleha.

A hoci saudská intervencia v Jemene príliš neoslabila bojaschopnosť jemenských jednotiek, vzdorujúcich intervencii, vďaka obrovskej materiálnej prevahe Saudov bolo zničených mnoho jemenských miest. Utrpenie obyvateľstva stále pokračuje, napr. 15. marca bolo na trhovisku v meste Hadža zabitých vyše 100 civilistov, počet vnútorne vysídlených osôb narástol v priebehu roku 2015 na 2,5 milióna a asi 15 miliónov jemenských občanov má stále problém so zabezpečením základných liekov či zdravotnej starostlivosti. Výsledkom je nepríjemný fakt najmä pre saudských spojencov v EÚ, ktorí už teraz čela masívnej utečeneckej kríze z Blízkeho Východu.

Legitimita saudskej intervencie

Pri svojej intervencii v Jemene sa Saudi odvolávali na čl. 51 Charty OSN a hovorili o tom, že im ide o kolektívnu sebaobranu. Tvrdili, že prichádzajú na pomoc svojmu spojencovi prezidentovi AbdRabbuMansúrHádímu. Lenže bez ohľadu na to, či je alebo nie je Hádí legitímnym prezidentom Jemenu, podľa jemenskej ústavy nemal právo sám zo svojej vôle pozvať saudské intervenčné jednotky do krajiny. Na to je oprávnený prezident len po schválení jemenským parlamentom (čl. 37) alebo po súhlase Jemenskej bezpečnostnej rady, ktorej predsedá (čl. 38). Ani jeden z uvedených ústavných postupov nebol dodržaný.

Pokiaľ ide zase o medzinárodné právo, Charta OSN pred použitím násilia požaduje pokus riešiť problémy v medzinárodných vzťahoch mierovými prostriedkami. Rovnako je potrebné, aby sa zasahujúce štáty pred intervenciou obrátili na Bezpečnostnú radu OSN, ktorá je oprávnená prijať opatrenia na obnovenie mieru. Lenže Saudi začali bombardovať Jemen bez využitia týchto možností a Bezpečnostnú radu OSN začali brať na vedomie až keď sa dostali do úzkych.

V skutočnosti Saudi vstúpili do Jemenu za účelom rozšírenia vlastného vplyvu v krajine a podpora bývalého prezidenta Hádího bola len zámienkou. Za dôležitý treba považovať i fakt, že samotný Hádí ešte v januári 2015 abdikoval z funkcie a ušiel do zahraničia (i keď neskôr svoju abdikáciu „odvolal“). Hádího autorita v Jemene bola preto pri jeho odchode veľmi nízka. Medzi tamojšími šiitmi, tvoriacimi asi 45% obyvateľov (odhady sa rôznia) podporu nikdy nemal a medzi sunnitmi ju svojim konaním stratil.

Hádí verzus Asad

Bývalého prezidenta Hádího môžeme kľudne porovnať i s inými prezidentmi, ktorí sa vo vlastnej krajine dostali do zložitej situácie, napr. s V. Janukovyčom alebo B. Asadom. Hoci ani jeden z nich neabdikoval, napriek tomu ich legitimitu na Západe spochybňujú viac než legitimitu Hádího.

Zaujímavé je práve porovnanie M. Hádího s B. Asadom a aj tu vidno veľké rozdiely v legitimite. Prezident B. Asad nielen že neabdikoval, ale on nikdy ani len nepripúšťal pochybnosti o svojej legitimite. Predstavu, že by zradil „svojich“ preto, aby si zachránil život, nikdy ani len nenaznačil. Vojenské jednotky B. Asada tiež zohrávajú kľúčovú úlohu pri všetkých pozemných operáciách. Okrem toho sa zdá, že prezident B. Asad je schopný obnoviť svoju vládu nad Sýriou a získať v nej vedúce postavenie.

Naopak, prezident Hádí sa po porážkach od húsiovských jednotiek dostal do domáceho väzenia a v ťažkej situácii mal na výber dve možnosti: buď sa vzdá funkcie a odíde do zahraničia alebo obetuje svoj život. On zvolil prvú možnosť a tým sa veľmi blamoval v očiach miestneho kmeňového obyvateľstva, ktoré si tak veľmi zakladá na tradičnom chápaní cti. Mnohí príbuzní obetí vojny považovali abdikáciu za zradu – ich deti padli za Hádího, ale on sám svoj život obetovať nehodlal.

Veľkou hanbou pre Hádího bol aj fakt, že sa do krajiny vrátil práve s pomocou saudských interventov. Medzi Jemenom a Saudskou Arábiou je mnoho nevyriešených sporov, vrátane územných. V roku 1934 prebehla medzi týmito dvoma štátmi dokonca i vojna, pri ktorej Saudi odňali Jemenu viaceré územia. Mnoho Jemenčanov vníma saudské anexie z minulého storočia ako historickú krivdu.

Šiitsko-sunnitská rivalita

Jedným z mylných predpokladov Rijádu pri plánovaní vojny bolo i prílišné spoliehanie sa na tradičnú sunnitsko-šiitskú rivalitu ako na rozhodujúci faktor v konflikte. Saudi zrejme predpokladali, že sa budú môcť pri svojej intervencii oprieť o sunnitské obyvateľstvo. Očakávali tiež, že nízka obľuba zaídovských (sajjídovských) šiitov medzi väčšinovou sunnitskou populáciou v Jemene bude stačiť na rýchle víťazstvo. Jemenské obyvateľstvo však vôbec nebolo zo saudskej intervencie až tak nadšené.

Saudov totiž nemajú v obľube ani jemenskí sunniti. V tzv. mienkotvorných médiách Západu sa neustále opakuje tvrdenie, že deliace línie v Jemene sú náboženské a vedie sa tam zástupný iránsko-saudský konflikt. Lenže zatiaľ čo saudská hegemónia medzi interventmi je jednoznačná, vplyv Iránu na jemenských šiitov je veľmi obmedzený a húsiovské jednotky určite nevystavali svoju vojenskú moc na iránskej podpore.

Saudské predpoklady skomplikoval aj fakt, že Rijád nepožíva vysokú dôveru ani medzi jemenskými sunnitskými autoritami. V Jemene totiž jasne dominuje sunnitská škola Šáfíovcov, zatiaľ čo vo wahhábitskej Saudskej Arábii prevažuje hanbálovská škola. Ide o dve spomedzi štyroch klasických sunnitských škôl v islame, ktoré medzi sebou riešia rozpory už vyše tisíc rokov. Mnohí šáfíovskí predstavitelia preto nie sú vôbec nadšení rastúcim vplyvom konkurenčného učenia, ktoré je dotované saudskými peniazmi. Samozrejme, treba uznať, že určité pozície v Jemene majú i wahhábiti, títo ale podporujú hlavne jemenskú al-Kajdu.

Al-Kajdá a islamisti

V situácii, keď sa Saudom vojensky nedarí a prezident Hádí nemá spoločenskú autoritu, tak sa najvýznamnejšou stranou konfliktu medzi sunnitmi postupne stáva Al-Kajdá (tzv. al-Kajdá Arabského polostrova, angl. AQAP). Al-Kajdá je neoficiálnym spojencom Saudov v ich bojoch proti šiitom, jej ciele sú však autonómne. Saudi sú tiež pri spolupráci s al-Kajdou opatrní, pretože sú si vedomí, že túto organizáciu si nedokážu tak ľahko podriadiť ako bývalého prezidenta Hádího.

Okrem toho, medzi jemenským sunnitským obyvateľstvom má al-Kajdá lepšiu povesť než Saudi, pretože ide o nadnárodnú organizáciu a nie o susedný štát. Mnohým imponuje i fanatizmus al-Kajdy. Al-Kajdá tiež preukázala životaschopnosť tým, že roky vzdorovala útokom USA v Jemene. Pritom už dávno pred tzv. arabskou jarou získavala v krajine popularitu, keď americké bezpilotné lietadlá masakrovali mnoho jemenských civilistov.

Al-Kajdá robí aj dnes strategicky veľmi zaujímavú politiku. Snaží sa o to, aby sa húsiovské jednotky a saudskí interventi vzájomne vyčerpali a sama potom môže nastúpiť ako tretia a rozhodujúca sila v konflikte. Al-Kajdá síce sama aktívne vystupuje proti šiitom, sleduje však vlastnú politiku a je pre ňu výhodnejšie, ak jej bitky vybojujú Saudi. Paradoxne, táto taktika al-Kajde čiastočne vychádza už dnes a územie pod jej kontrolou sa od začiatku saudskej intervencie zväčšilo. Taktiež i mnoho z miest, ktoré Saudi oficiálne odovzdajú Hádímu, skončí v rukách al-Kajdy. Moc al-Kajdy bude pritom narastať aj preto, lebo trpiace a zúfalé obyvateľstvo v Jemene je stále viac a viac náchylné prijať extrémistické recepty.

Na druhej strane naráža al-Kajdá na silnú konkurenciu medzi islamistickými silami. Ide hlavne o hnutie ISIL, ktoré je v mnohom ešte radikálnejšie. V Jemene má hnutie ISIL podporu aj preto, že nie je až tak veľmi viazané na saudské vzory ako al-Kajdá. Navyše, ak sa sunnitské obyvateľstvo Jemenu pod vplyvom vojny ešte viac zradikalizuje, tak tu hnutie ISIL môže nájsť veľmi dobrú živnú pôdu. Dá sa predpokladať, že bude lepšie prijateľné i pre šáfíovskýchsunnitov a jeho väzby na saudských idelógov budú oveľa slabšie než v prípade al-Kajdy. Práve výbuch z 26. marca v Adene môže byť kľudne začiatkom tohto nástupu.

Sofistikovaná podpora Západu

Do konfliktu v Jemene sa zapojil i Západ. Saudská armáda spolupracuje pri vojne v Jemene s britskou vládou. Aj francúzsky prezident F. Hollande uzavrel s Rijádom pri začiatku saudských útokov na Jemen významný zbrojársky kontrakt a Saudov účinne podporuje. Kontrakty so Saudmi sú pre francúzsky zbrojný priemysel zvlášť dôležité, nakoľko po zrušení kontraktu s Ruskom na lode Mistral zaujala k francúzskym zbraniam opatrnejší postoj aj India. Hlavným spojencom Saudov na Západe sú však USA.

Do konfliktu v Jemene však zasahujú niektoré vojenské sily zo Západu nielen dodávkami zbraní, ale aj účasťou na vojenských operáciách. Ide najmä o súkromné bezpečnostné spoločnosti, ktoré sú riadené zo západných krajín, hoci oficiálne nie sú armádami NATO. Najznámejším prípadom tohto zasahovania do vojny sú bojové akcie spoločnosti Blackwater (Academi), známej aj z Ukrajiny. Len sotva si možno predstaviť, že by táto súkromná armáda, tak úzko prepojená na Pentagon, mohla zasiahnuť do nejakej vojny bez súhlasu najvyšších miest USA.

V prípade vojenských operácií Blackwater ide o spôsob používania vojenskej sily, ktorý z formálneho hľadiska umožňuje jednej krajine (USA), aby zasahovala do konfliktu v inej krajine, ale súčasne, aby z toho zásahu nevznikol právny záväzok pre armádu USA. „Bezpečnostné služby“ sú totiž formálne súkromným subjektom, ale zamestnávajú skúsených vojakov s tým, že im poskytnú status „príslušníkov súkromných služieb“. Ide pritom o oveľa sofistikovanejšiu a intenzívnejšiu účasť vo vojne, pretože súkromné bezpečnostné služby majú oveľa organizovanejší charakter než napr. nejakí vojaci „na dovolenke“, napr. na Ukrajine.

Pokus o prímerie?

Neúspechom v Jemene utrpela reputácia Rijádu aj v Lige arabských štátov, ktorá sa inak v posledných rokoch začala meniť na nástroj saudskej hegemónie. Dôkazom saudskej dominancie bolo najmä „vylúčenie“ sýrskej vlády prezidenta B. Asada z organizácie. Tradiční odporcovia saudskej hegemónie ako S. Hussajn či M. Kaddáfí boli odstránení už skôr a nestabilné vlády v severnej Afrike si netrúfali postaviť sa otvorene proti Rijádu. Pod vplyvom saudských neúspechov v Sýrii a v Jemene sa však i tu situácia mení. Na rokovaniach LAŠ sa objavila neočakávaná opozícia a kvôli vážnym rozporom odmietlo Maroko organizovať ďalší summit.

Avšak nielen kvôli poklesu prestíže je pokračovanie vojny v Jemene pre Rijád veľkým problémom. Nízke ceny ropy a vojenské neúspechy v Jemene i v Sýrii vytvárajú na Saudskú Arábiu silný tlak. Saudi sa potrebujú zbaviť aspoň jedného z týchto problémov a tak pristúpili na rokovanie o prímerí s húsiovskými silami v Jemene. Prímerie bolo dohodnuté na rokovaniach v Kuvajte a má začať platiť 10. apríla 2016. Následne 18. apríla majú začať aj rokovania medzi znepriatelenými stranami o ukončení vojny. Napriek uzavretému prímeriu však len málokto očakáva, že sa podarí uzavrieť skutočný mier.

Saudi v Jemene verzus Rusi v Sýrii

Saudské neúspešné ťaženie môžeme určite porovnať s úspešnými ruskými operáciami v Sýrii z prelomu rokov 2015 a 2016. Ako je známe, ruský prezident V. Putin nedávno po dosiahnutí cieľov v Sýrii oznámil čiastočné stiahnutie vojsk z vojnového konfliktu. Ruský zásah totiž splnil svoj účel: výrazne zmenil pomer síl v konflikte a priniesol zásadné porážky pre hnutie ISIL, al-Nusrá či ďalšie teroristické skupiny v Sýrii. Vďaka účinnému zásahu Ruska sa do Sýrie vrátila aspoň čiastočná nádej na vyriešenie konfliktu a dokonca i niektoré prozápadné opozičné skupiny opustili rady teroristov a uzavreli prímerie s ústavnou vládou.

Dôvodom úspechu ruského zásahu v Sýrii bola rozumná stratégia, pri ktorej Moskva objektívne zhodnotila pomer síl v konflikte, stanovila si reálne ciele a oprela sa o spojenca, ktorý sám disponoval významnou vojenskou silou. Saudi postupovali presne opačne: veľmi podcenili sily svojich odporcov, precenili reálne možnosti svojich spojencov a nepripravili sa na možné komplikácie. Hlavný rozdiel ale spočíval v tom, že Rusi nedovolili, aby ich vojenský zásah prerástol do neokoloniálnej intervencie. Rusi pomohli sýrskej vláde, aby zastavila islamistickú hrozbu, ale neurčovali jej ani formu vlády ani ekonomický systém. To je niečo, z čoho by sa mohli poučiť nielen Saudi, ale aj západní politici pri svojich početných intervenciách v zahraničí.

Branislav Fábry