Bratislava, 7. augusta 2017 (HSP/Foto: TASR/AP-Howard Yanes)

Ako je dobre známe, dňa 30. júla prebehli vo Venezuele voľby do Národného ústavodarného zhromaždenia. Tieto voľby mali mnoho nedostatkov, boli však sprevádzané aj vytváraním nepravdivých mýtov tak zo strany vlády, ako aj zo strany jej odporcov

To platí o udalostiach vo Venezuele celkovo už niekoľko rokov. Na Slovensku však prevažuje čierno-biela interpretácia udalostí prezentovaná najmä proamerickými médiami, pričom je možné vidieť tri základné línie informačnej kampane:

1.) informácie, že Venezuela sa vinou socialistickej politiky H. Chaveza a N. Madura stala chudobnou krajinou, v ktorej panuje hlad a nedostatok

2.) informácie, že politické násilie je vo Venezuele oveľa horšie než v iných krajinách regiónu a že krajina je neovládateľná

3.) informácie, že prezident N. Maduro úplne stratil podporu verejnosti a opozícia je skutočným predstaviteľom vôle ľudu

Tento obraz udalostí však nie je zďaleka presný a celý vývoj vo Venezuele treba vnímať diferencovanejšie. V nasledujúcom článku sa budem venovať týmto témam:

• Ekonomické problémy Venezuely
• Sociálno-ekonomický vývoj v krajine
• Venezuela a politická nestabilita
• Opozícia ako predstaviteľ vôle ľudu?
• Úloha USA vo venezuelskej politike
• Ústavodarné zhromaždenie – riešenie či problém?
• Kompromis ako riešenie?

Ekonomické problémy Venezuely

Najčastejším obrazom, prichádzajúcim z Venezuely na Slovensko, je interpretácia, že nezodpovedná bolivaristická vláda priviedla bohatú krajinu do úpadku a nedostatku. Vo Venezuele skutočne existujú hlboké ekonomické problémy a mnohé z nich sú výsledkom konania socialistických vlád. Tie opakovali viacero minulých chýb štátov RVHP vo východnej Európe. Jedným z vážnych problémov Venezuely bola často reštriktívna politika voči živnostníkom, ktorých si vláda odcudzila. H. Chavez i N. Maduro tiež opakovane hovorili o potrebe diverzifikácie ekonomiky, ale pre úspech v tejto veci neurobili dosť.

Vo Venezuele dnes existuje reálny problém nedostatkovej ekonomiky, známy zo socialistických krajín pred rokom 1989. Vláda ceny rôznych tovarov prísne reguluje a mnohé z tovarov priamo dotuje. Aj vďaka regulovaným cenám a dotáciám sa však rozvinul problém korupčných vzťahov a takisto sa na nich vedeli efektívne priživovať špekulanti. Vo Venezuele sa napr. objavil problém s reexportom liekov, ktorý sme v menšej miere nedávno zažili i u nás. Špekulanti pri tomto reexporte vyvážali lacné liečivá do zahraničia a tam ich predávali za podstatne vyššie ceny, čím vyvolávali nedostatok liečiv doma. Vo Venezuele tak stále chýbajú a stále chýbajú mnohé život zachraňujúce lieky.

Kým boli venezuelské príjmy z ropy vysoké, vláda disponovala dodatočnými zdrojmi na i na rozpočtovo neveľmi zodpovednú politiku, avšak kvôli poklesu cien ropy sa po roku 2014 stratil hlavný zdroj vysokých verejných príjmov. Mnohé tovary s regulovanými cenami preto dnes v obchodoch chýbajú, i keď je možné získať ich na čiernom trhu. Problém čierneho trhu však spočíva v tom, že ceny sú tam veľmi vysoké a mnohokrát sa udávajú iba v amerických dolároch. Vláda však nechce uvoľniť ceny v obchodoch, pretože by to postihlo hlavne chudobné skupiny obyvateľov, ktoré patria k najsilnejším zástancom jej politiky. Legitimita vlády je úzko spojená s jej ekonomickou politikou, a hoci tá spôsobuje nedostatok mnohých tovarov, vláda sa jej nechce vzdať.

Ekonomický vývoj v krajine

Ekonomickú realitu vo Venezuele však treba vnímať komplexnejšie. Je síce pravda, že Venezuela má bohaté zdroje ropy a že vláda nedokáže vyriešiť súčasné ekonomické problémy, ale väčšina obyvateľov zažívala ekonomické problémy ešte pred nástupom H. Chaveza, keď vyše dvoch tretín populácie žilo v chudobe: http://www.indexmundi.com/g/g.aspx?c=ve&v=69 . Venezuela sa pritom už v prvej polovici 20. storočia zmenila z agrárnej na ťažiarsku ekonomiku. Obrovské zisky z ropy však vtedy plynuli do rúk zahraničnej oligarchie, zatiaľ čo obyvateľstvo trpelo biedou, chorobami a analfabetizmom. V priebehu 20. storočia sa do stále vážnejších problémov dostávalo aj poľnohospodárstvo krajiny. Pri koncepcii „voľného obchodu“ podľa predstáv MMF a Svetovej banky nedokázali tradiční venezuelskí poľnohospodári konkurovať dotovaným potravinám z USA či z ďalších štátov. Venezuela sa tak musela stále viac zameriavať na svoje nerastné bohatstvo. Pauperizované obyvateľstvo vidieka sa sťahovalo do miest a aj vďaka tomu má dnes Venezuela vysokú mieru urbanizácie – skoro 90%.

Venezuela sa počas 20. storočia stala i vysoko zadĺženou krajinou, ktorá sa opakovane podriaďovala požiadavkám MMF. Prísne kritériá MMF však vyvolávali problémy doma: známe sú napr. nepokoje z roku 1989, keď po jednej z dohôd s MMF niekoľkonásobne vzrástla cena potravín v krajine. Chudobné obyvateľstvo na to reagovalo živelnými protestami a drancovaním obchodov, no vláda protesty krvavo potlačila. Oficiálne sa uvádzal počet civilných obetí okolo 300, v skutočnosti ich však bolo mnohonásobne viac. Lenže venezuelské problémy sa nevyriešili ani „rozpočtovou disciplínou“ ani opakovanými dohodami s MMF: chudoba a nestabilita pretrvávali i v 90-tych rokoch.

Zmena pomerov nastala až po nástupe H. Chaveza v roku 1999. H. Chavez sa rozhodol znárodniť ropný priemysel a použiť zisky na štedrú sociálnu politiku. Vďaka tomu sa mu podarilo zvýšiť životnú úroveň obyvateľstva, vytvoriť systém verejného zdravotníctva, ktorý predtým neexistoval a odstrániť analfabetizmus, ktorý ešte na začiatku 21. storočia týkal asi 1,5 milióna Venezuelčanov. To všetko sa mu podarilo kvôli dovtedy nevídaným čiastkam smerujúcim do sociálneho systému. Chavezova vláda však okrem toho míňala prímy z ropy aj problematickejším spôsobom – otázne boli výdavky v zahraničí, napr. program Petrocaribe, ktorý poskytoval lacnú ropu pre niektoré chudobné krajiny Karibiku. Pod vplyvom obrovskej verejnej podpory sa bolivaristickí politici nechali unášať svojou popularitou, avšak po roku 2014 zistili, že ich doterajšia politika je bez vysokých príjmov z ropy ťažko udržateľná.

Venezuela a politická nestabilita

Pokiaľ ide o druhú líniu informačnej kampane, nielen v našom mainstreame sa pravidelne objavujú informácie, že Venezuela je podstatne nestabilnejšia a nebezpečnejšia krajina než ostatné štáty regiónu. Pre pochopenie reálnej situácie však dobre poslúži porovnanie so susednými štátmi regiónu, ktoré sa tiež nevyznačujú stabilitou, hoci majú v mainstreame podstatne lepší obraz než Venezuela. Najlepšie to dokazuje porovnanie so susednou Kolumbiou. Kolumbia je krajina dlhodobo v katastrofálnej situácii a do Venezuely odtiaľ v minulosti utieklo vyše 5 milióna ľudí, ktorí sa zjavne neplánujú vrátiť. Kolumbia má dnes po Sýrii druhý najvyšší počet vnútorne vysídlených osôb (IDP) na svete, skoro 7,2 milióna. Dokonca aj v roku 2016 pribudlo dvestotisíc nových IDP. Pre porovnanie, vo Venezuele sa napriek nepokojom za minulý rok objavilo iba 7 500 nových IDP. Podobne, aj pokiaľ ide o politické vraždy, v Kolumbii ich je viac než vo Venezuele. Len za prvé štyri mesiace tohto roku tam bolo zavraždených 41 opozičných politických aktivistov (nerátajúc ostatné obete politického násilia), čo vyvolalo aj kritické ohlasy v OSN.

Zaujímavý je aj fakt, že práve v roku 2016 dostal kolumbijský prezident J. M. Santos, hlavný spojenec USA v regióne, Nobelovu cenu mieru. Treba uznať, že v Kolumbii v roku 2016 skutočne prišlo k mierovým dohodám, ktoré si zaslúžia aj Nobelovu cenu mieru. Avšak Nobelov výbor sa pri udeľovaní ceny zachoval zrejme príliš jednostranne, ocenil len prezidenta a nedocenil ústupky protivládnych povstalcov. Pritom významný podiel pri dojednávaní mieru v Kolumbii mal aj líder ľavicového hnutia FARC R. Londono, prezývaný Tymošenko. Práve on urobil zásadný ústupok, keď súhlasil, že hnutie FARC úplne zloží zbrane. O nedostatkoch v procese udeľovania Nobelových cien mieru som písal už v minulosti. Tak či onak, mierový proces v Kolumbii sa stále nepodarilo presadiť a najmä provládne milície stále pokračujú vo vraždení opozičných aktivistov.

Dobrým príkladom dvojitého metra môžu byť aj príklady z krajín ako Mexiko alebo Honduras, kde je politické násilie proti skutočnej opozícii bežnou súčasťou zastrašovania nielen pred voľbami. Zvlášť zlá je situácia v Hondurase. V roku 2009 tam bol pučistami (zrejme s tichým súhlasom H. Clintonovej) zvrhnutý prezident M. Zelaya, ktorý chystal veľké sociálne reformy. V roku 2016 tam zase bola zavraždená populárna enviromentálna aktivistka a oponentka vládnych krokov B. Caceresová. Napriek tomu, že aj Medziamerická komisia pre ľudské práva kritizovala vraždy aktivistov, USA a ich spojenci svoju podporu vlády a armády v Hondurase neobmedzili. Už preto prílišná citlivosť Washingtonu voči policajnému násiliu vo Venezuele vyvoláva otázniky.

Opozícia ako predstaviteľ vôle ľudu?

Treťou líniou mediálnej kampane o vývoji vo Venezuele sú mainstreamové informácie, že národ stojí jednotne za predstaviteľmi opozície, zatiaľ čo vláda už dávno stratila všetku podporu ľudu a udržuje sa iba násilím a diktatúrou. Tento obraz je však opäť mylný. V skutočnosti je venezuelská spoločnosť hlboko rozdelená a jej významná časť stále podporuje prezidenta N. Madura. Vzhľadom na silnú podporu opozície medzi bohatými, mnohí pociťujú konflikt vo Venezuele ako formu triedneho boja. Chudobní Venezuelčania si dobre uvedomujú kritické nedostatky súčasného režimu, avšak pamätajú aj to, ako vyzerala Venezuela pred nástupom H. Chaveza v roku 1999 a v akej biede žili oni sami. Pre mnohých chudobných Venezuelčanov je návrat k stavu pred rokom 1999 ešte menej prijateľná alternatíva než súčasný nedostatkový socialistický systém. Predstavitelia opozície síce obvykle tvrdia, že nechcú opakovať chyby liberálnych vlád 20. storočia, avšak pôsobia nepresvedčivo, keďže viacerí z nich boli v politike už pred rokom 1999 a ďalších diskreditujú úzke väzby na oligarchiu USA.

Konflikt vo Venezuele je v určitom zmysle aj generačným konflktom. Celkovo tou skupinou, ktorá je najväčšmi ochotná bojovať za odstránenie socialistického systému v krajine, sú mladí Venezuelčania. Práve oni zažívajú neduhy socialistickej ekonomiky a snažia sa proti nim bojovať. Mnohí očakávajú, že po páde prezidenta N. Madura sa z Venezuely vďaka veľkým zásobám ropy stane krajina blahobytu. Viacerých oslovujú trhové ideály, pretože sami patria k zdravým a silným jednotlivcom. Staršia generácia je však podstatne skeptickejšia k perspektívam Venezuely v prípade pádu socialistického systému. Obávajú sa, že zdravotníctvo a vzdelanie sa stanú opäť privilégiom bohatých. Paradoxne, kvalitné socialistické vzdelanie, ktoré mladá generácia dostala, jej umožnilo, aby sa začala viac verejne angažovať proti vláde.

Treba jednoznačne povedať, že N. Maduro nie je zďaleka tak obľúbený ako bol H. Chavez a stojí v tieni svojho populárneho predchodcu. Má nevýhodu i v tom, že kvôli nižším príjmom z predaja ropy si nemôže dovoliť rovnako štedrú politiku ako v minulosti. Je zjavné, že mnohí z tých, ktorí podporovali H. Chaveza a dodnes ho hodnotia kladne, odmietajú osobu N. Madura. V krajine však vládne všeobecná nechuť k politike a k politikom. Verejnosť si želá zmenu súčasného stavu, ale príliš ju nenadchli ani predstavitelia opozície ako H. Capriles , ktorých pozná už z minulosti. Mnohých tiež od opozície odstrašuje násilie v uliciach. Značná časť obyvateľstva je z násilných akcií unavená rovnako ako z nedostatkovej ekonomiky a násilie odmieta bez ohľadu na to, či ho vyvolávajú odporcovia alebo podporovatelia vlády.

Úloha USA vo venezuelskej politike

Hlavným dôvodom, pre ktorý sa udalosti vo Venezuele posudzujú v našom mainstreame tak jednostranne, je zrejmý vplyv USA v konflikte. Tento vplyv je už tradične významný a bez zohľadnenia amerického faktoru nie je obraz udalostí vo Venezuele úplný – pre Washington je zmena vlády vo Venezuele s jej ropnými zdrojmi prioritou. Predstavitelia opozície dostávajú z USA širokú podporu a majú veľmi úzke kontakty na predstaviteľov americkej vlády, médií či mimovládnych organizácií. Tieto väzby pripomínajú tzv. farebné revolúcie vo východnej Európe. Venezuelská opozícia tiež disponuje dobre organizovanými spolupracovníkmi, ktorí sa vyznajú v násilných akciách. Podľa niektorých analýz ide sčasti o vycvičených príslušníkov ultrapravicových paramilitaristických skupín zo susednej Kolumbie, ktorá je hlavným spojencom USA v regióne. Samozrejme, opozícia má aj podporu značnej časti verejnosti, ale bez dobre militantného jadra demonštrantov by boli protesty proti vláde menej trváce. Na rozdiel od Ukrajiny sa však venezuelská vláda na hrozbu farebnej revolúcie pripravila lepšie, neumožnila ozbrojeným demonštrantom získať kontrolu nad centrom Caracasu a nie je ochotná pripustiť „majdanský scenár“.

Politické väzby venezuelskej opozície na USA najlepšie odkryli nedávne výroky jedného z vedúcich opozičných poslancov Venezuely. J. Requesens, člen strany Primero Justicia, ktorú vedie priamo H. Capriles, v USA dňa 5. júla 2017 otvorene predstavil plány na zvrhnutie venezuelského režimu. J. Requesens v súvislosti s blížiacimi sa voľbami 30. júla 2017 doslova povedal: „Je dôležité, že vyhlásime hodinu nula a definitívne paralyzujeme Venezuelu“. Otvorene hovoril aj o vojne proti vláde, ktorou sa má vyvolať zahraničná intervencia v krajine. Doslova povedal: „Aby sme dosiahli zahraničnú intervenciu, musíme prejsť týmto štádiom (vnútorná vojna).“ J. Requesens sa pokúsil neskôr svoje vyjadrenia zjemniť tvrdením, že nemyslel na vojenskú intervenciu USA, ale i tak išlo o alarmujúce vyjadrenia. Lenže hoci sa J. Requesens vyjadril otvorenejšie než iní politici, so svojou vojnovou rétorikou nie je medzi lídrami opozície vôbec izolovaný.

Skúsme si však predstaviť, že by sa nejaký európsky politik správal podobne. Predstavme si poslanca, ktorý by išiel do Moskvy a verejne tam vyhlasoval, že paralyzuje vlastný štát a vyvolá občiansku vojnu, aby v krajine mohla Moskva intervenovať. Ako by asi reagovali naše médiá a politici? Dotyčného politika i s celou jeho stranou by zrejme stíhali pre vlastizradu. Stačí, keď si uvedomíme, akú hystériu v mainstreame vyvolávajú konšpiračné teórie o tom, že Moskva financuje niektoré politické strany v Európe. Pri podobnom konaní sa i trestno-právne sankcie voči predstaviteľom opozície javia v inom svetle, hoci je zrejmé, že vládna moc používa trestno-právne prostriedky selektívne a účelovo.

Vzhľadom na uvedené sú pochybné aj sankcie Washingtonu voči Venezuele. Mainstream vyjadroval pobúrenie, keď sa týmto sankciám prezident N. Maduro verejne vysmial, ale smiešny je skôr dvojitý meter USA. Washington na jednej strane zavádza sankcie proti Rusku, lebo malo údajne zasahovať do volieb v USA a súčasne zavádza sankcie proti Venezuele, aby podporil tú stranu konfliktu, ktorá má silné väzby na USA. Rovnako cynické sú aj americké vyjadrenia o Madurovom odstraňovaní demokracie vo Venezuele a o jeho diktatúre. USA sa totiž angažovali v mnohých intervenciách a prevratoch v Latinskej Amerike, výsledkom ktorých boli tie najhoršie diktatúry. USA podporovali aj tzv. Carmonov puč proti H. Chavezovi vo Venezuele v roku 2002 a pučistickú vládu okamžite uznali. Tešili sa však priskoro, pretože puč nakoniec zlyhal pre masívny odpor domáceho obyvateľstva a časti armády.

Ústavodárne zhromaždenie – problém či riešenie?

Dôvodom pre poslednú vlnu nepokojov sa stali voľby do Národného ústavodarného zhromaždenia 30. júla 2017. Keďže sa Venezuela ocitá v ťažko riešiteľnej situácii vnútorného konfliktu, mohla by nová ústava predstavovať riešenie. Myšlienka nového ústavodarného zhromaždenia sa zrodila dokonca v radoch opozície – už v roku 2013 podpísalo 55 vedúcich politikov opozície výzvu na vytvorenie takéhoto orgánu. Opozícia to ale žiadala v čase, keď mal bolivaristický režim väčšiu podporu obyvateľstva. V roku 2013 sa vláda cítila ešte dosť silná a nevidela dôvod meniť ústavu. S narastajúcimi problémami krajiny však takáto potreba zosilnela. Významným mementom boli parlamentné voľby v roku 2015, v ktorých opozícia získala väčšinu mandátov, avšak nie ústavnú väčšinu. Opozícia sa následne usilovala o referendum o odvolaní prezidenta, tomu však N. Maduro zabránil.

Po parlamentných voľbách sa sebavedomie opozície zvýšilo a narástli aj jej požiadavky. Víťazstvo opozície však neznamenalo koniec násilia v uliciach Caracasu, ani začiatok vecného dialógu s vládou. V novej situácii prezident N. Maduro začal vládnuť pomocou dekrétov a súdna moc obmedzila právomoci parlamentu. Oslabilo sa tým trojdelenie moci, ale súčasne sa ukázalo, že opozičná väčšina v parlamente nedokáže svojimi právnymi aktami odstrániť prezidenta. Kvôli uvedeným krokom sa voči N. Madurovi objavili obvinenia z diktatúry, tie však on odmietol. V súlade s čl. 348 ústavy sa rozhodol obrátiť na ľud – suveréna, ktorý mal zvoliť nové ústavodárne zhromaždenie. Ústava pripravená týmto orgánom by potom ako celok mala prejsť samostatným referendom.

Ústavodarné zhromaždenie by si malo vytýčiť vlastnú agendu, N. Maduro však hovoril o deviatich témach, ktoré by mohlo zhromaždenie posúdiť, od nastolenia vnútorného mieru, cez ekonomické otázky až po udržateľný život na planéte. Na prvý pohľad všetky tie témy vyzerajú zaujímavo, ale bez účasti opozičných predstaviteľov stratia rokovania o novej ústave zmysel. Opozícia pritom prezidentove návrhy odmieta, pretože odmieta jeho legitimitu a žiada všeobecné voľby. Opozícia uskutočnila aj vlastný plebiscit 16. júla 2017, pri ktorom zisťovala, či voliči súhlasia s procesom kreácie ústavodarného zhromaždenia. Na plebiscite opozície 16. júla participovala podľa opozičných vyjadrení tretina voličov a výsledok bol negatívny. Naopak, 30. júla prišlo podľa vyjadrení vlády na voľby ústavodarného zhromaždenia 41,5 % voličov a podľa výsledkov volieb budú mať v orgáne jasnú prevahu zástancovia N. Madura. Lenže nová ústava, pripravená takýmto zhromaždením riešenie krízy neprinesie, aj keď bude následne schválená v referende…

Konflikt alebo kompromis?

Zásadný problém situácie vo Venezuele spočíva v tom, že násilie na uliciach a snaha o nekompromisné víťazstvo jednej z dvoch strán sporu nevyrieši politické a ekonomické problémy krajiny. Ak by vo Venezuele opozícia zopakovala ukrajinský scenár a prostredníctvom násilia zvrhla prezidenta N. Madura, konflikt sa zďaleka neskončí. Dá sa skôr očakávať, že vo Venezuela by sa v takom prípade začala trochu podobať na iné krajiny regiónu, kde pravicové vlády vedú vojnu s ľavicovými odporcami. Je málo pravdepodobné, že by prípadná nová pravicová vláda vo Venezuele bola pri obnovovaní vnútorného mieru úspešná, najmä keď by išla cestou „rozpočtovej disciplíny“ a „uťahovania opaskov“. Pamätáme si aj na rýchle sklamanie z ekonomického vývoja vo východnej Európe po roku 1989 a vo Venezuele by zrejme prišlo k rovnakému sklamaniu, umocnenému ešte „neokoloniálnym“ návratom investorov z USA…

Zjavné je i to, že krízovú situáciu v krajine nevyrieši ani novozvolené Národné ústavodarne zhromaždenie, v ktorom budú dominovať spojenci prezidenta. Je potrebné, aby sa N. Maduro podelil o moc i s opozíciou. Naopak, opozícia sa musí zmieriť s tým, že časť moci si N. Maduro zachová. Opozícia musí opustiť politiku, pri ktorej uznávala alebo neuznávala voľby podľa toho, nakoľko v nich uspeje. Prezidentské voľby v roku 2013, kde zvíťazil N. Maduro, opoziční politici neuznali, ale tam, kde oni sami zvíťazili, výsledok uznali, napr. v parlamentných voľbách 2015. Ak sa má Venezuela dostať z krízy, je potrebné, aby obe strany našli spoločný základ pre dialóg a zaviazali sa dodržiavať aspoň nejaké spoločné pravidlá. Určite sa nesmie však zopakovať scenár z Kyjeva, kde sa jeden deň opozícia dohodla s V. Janukovyčom a nasledujúci deň ho protiústavne zvrhla. Venezuela dnes nestojí pred voľbou či vláda alebo opozícia, ale pred voľbou, či kompromis alebo konflikt…

Branislav Fábry