Bratislava 27. decembra 2016 (HSP/Foto:TASR/AP-Vadim Ghirda)

V súčasnosti sme vo svete svedkami volebných víťazstiev viacerých politikov, ktorých médiá označujú ako „proruských“ a voči ktorým sa tzv. mienkotvorné médiá veľmi ostro vymedzujú

Najznámejším prípadom tohto javu je víťazstvo D. Trumpa v prezidentských voľbách v USA. D. Trump bol dokonca označovaný ako „Putinov projekt“, hovorilo sa o ruskom zasahovaní do prezidentských volieb v USA, hoci bolo od začiatku jasné, že podobné výroky sú prinajmenšom prehnané. 

Veľmi podobná hystéria tzv. mienkotvorných médií sa však objavila aj v prípade prezidentských volieb v Moldavsku a v Bulharsku. Aj tam zvíťazili kandidáti, ktorí sa nezaradili do dlhého radu politikov s jednostranným videním sveta a ktorí sa najmä vo vzťahu k Rusku vyjadrovali oveľa umiernenejšie než je v súčasnej EÚ zvykom. Nešlo pritom ani tak o prejav nejakej extrémnej rusofílie, ako skôr o vyjadrenie názorov, rozšírených i v spoločnosti. Obyvatelia uvedených krajín nepociťujú voči Rusku takú nenávisť ako tzv. mienkotvorné médiá a umiernenejšie názory na adresu Ruska im znejú pochopiteľne. Preto vo voľbách podporili „proruských“ kandidátov.

Voľby a situácia v Moldavsku

V druhom kole prezidentských volieb v Moldavsku zvíťazil v novembri kandidát Socialistickej strany Moldavskej republiky I. Dodon proti pravicovej kandidátke M. Sandu. Tieto prezidentské voľby boli vyvrcholením vleklej krízy moldavského politického systému a o tom, že prezidenta budú voliť občania priamo rozhodol až ústavný súd v marci 2016, keď odmietol ústavnú novelu ešte z roku 2000. Na oboch kolách prezidentských volieb sa zúčastnila približne polovica obyvateľstva, avšak zjavná bola najmä volebná neúčasť väčšiny mladých Moldavcov, ktorí sú politikou zjavne znechutení.

Moldavsko pritom neprechádza len politickou krízou, objavujú sa tu aj trvalé ekonomické problémy a úpadok sociálneho systému. V rokoch 2015 v Moldavsku prebehli masové protesty, ktoré vyústili do pádu vlády, štrukturálne nedostatky sociálno-ekonomického systému však odstránené neboli. To všetko spôsobuje, že medzi obyvateľstvom existuje veľmi rozšírený sentiment po bývalom Sovietskom zväze. V minulosti sa pokúšali politici potláčať tento sentiment a mobilizovať obyvateľstvo prísľubom perspektívy vstupu do EÚ, táto stratégia však už dnes pôsobí oveľa menej presvedčivo. Aj prezidentská kandidátka M. Sandu sa snažila oprieť hlavne o európsku kartu, tentokrát to ale nestačilo.

M. Sandu sa pokúšala získať podporu aj medzi inými skupinami, napr. pro-rumunských nacionalistov – podporili ju sily, usilujúce sa o integráciu Moldavska s Rumunskom. Téma rumunsko-moldavských vzťahov je pritom zásadná, veď statisíce Moldavcov v poslednom desaťročí požiadali o občianstvo Rumunska, ktoré je členským štátom EÚ. Dúfali, že toto občianstvo im umožní dobre platenú prácu v západnej Európe. Mnohí však už dnes pochopili, že to až tak jednoduché nie je. Rumunsko si zase od širokého udeľovania občianstva Moldavcom sľubovalo príchod špecialistov v nedostatkových profesiách (lekári, zdravotné sestry, a pod.). Ani tieto očakávania neboli príliš naplnené: mladí moldavskí špecialisti príliš netúžia zotrvať v Rumunsku a s rumunským pasom smerujú ďalej na Západ.

Prozápadné sily v Moldavsku na výsledok volieb reagovali dosť podráždene a niektoré mimovládne organizácie dokonca žiadali opakovať druhé kolo volieb. Tak ako v minulých voľbách, aj teraz sa objavili nezrovnalosti a preto sa začali protesty proti výsledkom volieb. Dôvod na „farebnú revolúciu“ však neexistoval a preto ani nenastala. Predovšetkým, postavenie prezidenta v Moldavsku je ústavne slabé, ide o parlamentnú republiku a prezident nebude môcť zásadne zasahovať do zahraničnej politiky. Okrem toho, nový prezident I. Dodon si dobre uvedomuje, že Moldavsko nemá príliš veľkú slobodu rozhodovania, keďže je geograficky zovreté medzi EÚ a prozápadnou Ukrajinou.

Aj preto začal I. Dodon hneď po voľbách uspokojovať predstaviteľov Bruselu a odvolal niektoré svoje výroky, napr. o zrušení celej skupiny dohôd s EÚ. Na druhej strane však nový prezident stále zdôrazňuje, že je potrebné zlepšiť vzťahy s Moskvou a dosiahnuť návrat moldavskej poľnohospodárskej produkcie do Ruska. Moldavské poľnohospodárstvo má problém aj kvôli asociačnej dohode s EÚ a to si uvedomuje i moldavská vláda. Koncom novembra bol premiér P. Filip vysvetľovať situáciu i v Bruseli a zdá sa, že zásadné zmeny vo vzťahoch medzi Moldavskom a EÚ nenastanú ani po voľbe „proruského“ prezidenta…

Voľby a situácia v Bulharsku

V Bulharsku sa situácia značne líši od situácie v Moldavsku. Neexistuje tu problém Podnesterska a historické väzby s Ruskom sú vnímané úplne inak než v Moldavsku. Zatiaľ čo v Moldavsku sú nacionalistické sily proeurópske a vypäto protiruské, v Bulharsku je to inak a svoje miesto nielen medzi nacionalistickými silami, ale aj celkovo v spoločnosti, má idea slovanskej vzájomnosti. V Bulharsku hrá sentiment za socializmom asi menšiu úlohu než v Moldavsku, avšak aj tu zlepšenie vzťahov s Ruskom presadzuje socialistická strana. Na opačnej strane zase stojí prozápadná strana „Občania za európsky rozvoj Bulharska“.

Z tejto strany pochádzala aj C. Cačeva, ktorá vo voľbách neuspela proti R. Radevovi, kandidátovi, ktorý nakoniec v prezidentských voľbách zvíťazil. Zvolený prezident bol pritom ešte pred pár mesiacmi iba generálom a veliteľom vzdušných síl Bulharska, dostal sa však do rozporu s vtedajším premiérom B. Borisovom. R. Radev nezdieľal predstavu o dostatočnej ochrane zo strany NATO, ktorá sa v Bulharsku presadzuje. Najmä vývoj v Turecku a na Blízkom Východe totiž vzbudzuje podľa R. Radeva obavy. V prípade konfliktu medzi Bulharskom a Tureckom by reakcia členských štátov NATO nebola vôbec jasná.

Riziká prichádzajúce z Blízkeho Východu sa Bulharska dotýkajú veľmi zásadne. Na začiatku 90-tych rokov žilo v Bulharsku 1,1 milióna tureckých a ďalších moslimov z celkovej populácie 8,5 milióna obyvateľov Bulharska. Mnohí z nich neskôr emigrovali do Turecka a tak zo súčasnej bulharskej populácie 7,2 milióna tvoria Turci iba 8%. V prípade občianskej vojny v Turecku by sa zrejme veľká časť emigrantov pokúšala o návrat a nie je jasné, ako by na to Bulharsko reagovalo, veď ani teraz nemá jasno, ako reagovať na migračný tlak. Migračné hrozby z Blízkeho Východu boli jednou z tém, ktoré ovplyvnili výsledok volieb, hoci R. Radev často uvedené riziká preháňal.

Mnohým Bulharom sa napriek všetkému zdá, že je veľmi nevhodné jednostranne sa zameriavať na hrozbu zo strany Ruska. R. Radev využil aj tento pocit v predvolebnej kampani a preto získal označenie „proruského“ kandidáta. Veľmi mu však pomáhala aj prehnaná rétorika prozápadných politikov. Minister zahraničia D. Mitev v tomto roku napr. postavil hrozby z Ruska na úroveň hrozieb od tzv. Islamského štátu. Minister P. Moskov zase vystúpil s tvrdením, že protesty proti reformám, najmä reforme súdnictva, financuje Kremeľ. Bulharskej ekonomike zase neprospel postoj bulharskej vlády v otázke plynovodu „Južný prúd“. Problematické bolo ukončenie projektu nukleárnej elektrárne „Belene“, ktoré kritizoval aj R. Radev.

Možno konštatovať, že R. Radev dobre vystihol náladu obyvateľstva, ktoré cíti, že dôvodom demografickej a ekonomickej krízy v súčasnom Bulharsku nie je démonizovaná Moskva. Problém masovej migrácie mladých špecialistov smerom na Západ je pritom ešte oveľa citeľnejší a problémy bulharskeho sociálneho systému oveľa hlbšie než to, čo vidíme na Slovensku. Napriek tomu, Bulharsko je príliš previazané na ekonomiku EÚ a aj R. Radev si tento fakt uvedomuje, o čom svedčia aj jeho povolebné výroky. Ani jemu sa zrejme nepodarí úplne obnoviť zrušené projekty s Ruskom, hoci otvorenie nových možností voči Rusku by mohlo byť veľmi prínosné nielen v ekonomike.

Prečo víťazia?

V prípade Bulharska, aj v prípade Moldavska nebude zrejme nástup „proruských“ politikov znamenať zásadnú zmenu zahraničnej politiky, i keď v prípade Bulharska bude veľa závisieť od ďalšieho vývoja v Turecku. Voľba „proruských“ politikov je skôr významným signálom zo strany obyvateľstva, že protiruská propaganda, ktorú šíria najmä tzv. mienkotvorné médiá, stráca svoju účinnosť. Pre tzv. mienkotvorné médiá a niektorých politikov, ktorí profitujú zo súčasného systému, však budú útoky na Rusko i naďalej dôležité. Vracajú im totiž dôstojnosť! Skorumpované médiá a politici môžu tvrdiť, že strata ich popularity a dôveryhodnosti nie je zapríčinená ich vlastným konaním, ale že za všetkým stojí mocný nepriateľ z Kremľa. Táto paranoja je aj dôvodom, prečo budú „proruskí“ politici víťaziť stále častejšie.

Literárny týždenník

Branislav Fábry