Bratislava 3. januára 2018 (HSP/Foto:TASR/AP-Oded Balilty)

Na konci roku 2017 sa hlavnou témou diskusií o medzinárodných vzťahoch stalo vyhlásenie americkej administratívy o presune veľvyslanectva USA z Tel Avivu do Jeruzalema.

To však znovu otvorilo otázku statusu východného Jeruzalema, ktorý Izrael anektoval v rozpore s medzinárodným právom. Vzhľadom na to, že ide o zrejme najznámejšiu anexiu po Druhej svetovej vojne, treba ju porovnať aj s anexiou Krymu, ktorá už niekoľko rokov patrí medzi hlavné témy diskusií na Slovensku.

V nasledujúcom texte sa preto budem venovať týmto otázkam:

• Anexia východného Jeruzalemu
• Porovnanie s Krymom
• Protiprávnosť Trumpových krokov
• Sankcie a dvojitý meter

Anexia východného Jeruzalemu

Ako je dobre známe, až do roku 1947 nemalo mesto Jeruzalem žiadny osobitný právny štatút a bolo považované za súčasť územia Palestíny pod mandátnou správou V. Británie. Podľa rezolúcie OSN č. 181(1947) o budúcnosti Palestíny sa však mesto stalo samostatným celkom (corpus separatum) a nenachádzalo sa pod územnou zvrchovanosťou žiadneho štátu. Napriek tomu bolo po roku 1948 mesto rozdelené a obsadené, východná časť Jordánskom a západná časť Izraelom. Možno povedať, že ani Izrael, ani Jordánsko v tejto otázke nerešpektovali rezolúcie OSN a územie mesta obsadili protiprávne. Pripojenie východného Jeruzalemu k Jordánsku uznali len Pakistan a V. Británia, zatiaľ čo pripojenie západného Jeruzalema k Izraelu neuznal nikto.

Aj napriek porušeniu rezolúcií OSN sa však vytvorilo určité modus vivendi, ktoré trvalo až do roku 1967. Vo východnej časti žili palestínski Arabi, v západnej časti Izraelčania, ktorí ju ešte v roku 1949 označili za hlavné mesto štátu. V roku 1967 však Izrael vojensky obsadil aj východnú časť mesta, čím ovládol celý Jeruzalem. Jordánsko stratilo akúkoľvek kontrolu nad oblasťou a od roku 1967 je tak jediným porušovateľom medzinárodného práva v otázke Jeruzalema Izrael. Ani dlhé trvanie protiprávneho konania pritom nie je ospravedlnením. Izraleská vláda sa síce v roku 1967 múdro zdržala príliš provokatívnych krokov, týkajúcich sa statusu východného Jeruzalema, v roku rok 1980 však prišlo k významnému posunu. Izrael prijal „základný zákon“ o Jeruzaleme a vyhlásil celý nedelený Jeruzalem za hlavné mesto štátu Izrael

Na toto formálne dokonanie aktu anexie východného Jeruzalemu však reagovala OSN, ktorá prijala záväznú rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN č. 476 (1980). V nej sa doslovne uvádza:

„opätovne potvrdzuje naliehavú potrebu ukončiť dlhodobú okupáciu arabských území, ktoré Izrael obsadil od roku 1967 vrátane Jeruzalemu…“

Taktiež sa tam uvádza:

„opätovne potvrdzuje, že všetky legislatívne a administratívne opatrenia a opatrenia prijaté Izraelom, okupačnou mocnosťou, ktoré majú za cieľ zmeniť postavenie a status Svätého mesta Jeruzalemu, nemajú právnu platnosť…“

Táto rezolúcia je stále záväzným prameňom medzinárodného práva a potvrdzuje, že Izrael nemá legitímny právny titul pre vyhlásenie suverenity nad východným Jeruzalemom. Potvrdili to aj mnohé ďalšie rezolúcie OSN a tiež stanovisko Medzinárodného súdneho dvora z roku 2004.

Anexiou východného Jeruzalema v súlade so zákonom o Jeruzaleme Izrael toto územie odlíšil od ostatných okupovaných území. Hoci izraelská vláda oficiálne neoznačuje územia na západnom brehu Jordánu ako „okupované“, odlišuje ich od východného Jeruzalema, ktorý je považovaný za nedeliteľnú súčasť hlavného mesta štátu. Najlepším príkladom tohto faktu sa stala prax, keď izraelské úrady odmietli niekoľkým tisícom Arabom z východného Jeruzalemu predĺžiť trvalé bydlisko v mestepo tom, čo opustili hranice Jeruzalema a odišli na okupované územia na západnom brehu Jordánu. Išlo o jedno z opatrení, ktoré mali zabezpečiť Izraelcom početnú prevahu v meste. Vzhľadom na výstavbu nových izraelských sídlisk v Jeruzaleme tak Izraelci získali prevahu, tvoria asi dve tretiny obyvateľov mesta, avšak východná časť mesta je stále prevažne arabská.

Porovnanie s Krymom

Keďže niet pochybností, že pripojenie východného Jeruzalema k Izraelu bolo vojenskou anexiou, treba ju porovnať s inými anexiami, ktoré sa vo svete dejú. Anexia ako taká predstavuje pripojenie cudzieho územia jednostranným aktom bez súhlasu predošlého územného suveréna a obyvateľstva žijúceho na tomto území. Vo všeobecnosti sa anexia už od Briand–Kelloggovho paktu z roku 1928 považuje za protiprávnu, hoci v niektorých prípadoch dekolonizácie bola táto protiprávnosť veľmi otázna, napr. keď nezávislá India dobyla portugalské územia na indickom subkontinente v roku 1961.

Keď sa hovorí o anexii v súčasnosti, médiá najčastejšie spomínajú ruskú anexiu Krymu. Na rozdiel od izraelskej anexie východného Jeruzalema, o „anexii Krymu“ sa nehovorí v záväzných rezolúciách BR OSN, ale len v nezáväzných rezolúciách Valeného zhromaždenia OSN. Dôvodom tu môže byť právo veta, ktoré Rusko v BR OSN dokáže využiť, z právneho hľadiska však existuje medzi oboma situáciami aj niekoľko ďalších rozdielov. V prípade Krymu preto treba zobrať do úvahy i názory, ktoré pojem „anexia Krymu“ odmietajú.

Jedným z najčastejších dôvodov pre odmietavý postoj k používaniu pojmu „anexia“ je nenásilnosť udalostí na Kryme v marci 2014. Hoci je možné, že ruské vojská, pôsobiace na Kryme na základe bilaterálnej dohody s Ukrajinou, neoficiálne zasahovali v prospech oddelenia Krymu od Ukrajiny (tzv. zelení mužíci), pripojenie Krymu k Rusku prebehlo nekrvavo. Na Kryme neprišlo k stratám na životoch v dôsledku vojenských operácií a naopak, miestne obyvateľstvo za okupantov považovalo ukrajinské jednotky. Oficiálnemu vstupu ruských vojsk navyše predchádzalo referendum.

Referendum z marca 2014 je aj hlavným argumentom proti tvrdeniu o anexii Krymu, pretože toto referendum bolo vyjadrením demokratického želania väčšiny obyvateľov. Západní politici a médiá síce spochybňujú toto referendum ako nedemokratické, avšak proruský názor na Kryme dlhodobo dominoval a i keby tam referendum pripravovala OSN, tak by dopadlo jednoznačne v prospech Moskvy. Ukrajina proruským náladám na Kryme obvykle čelila tvrdením, že Krymská autonómia je viazaná ukrajinskou ústavou a akákoľvek snaha o zmenu hraníc by bola protiústavná. Lenže v marci 2014 už bola táto argumentácia pochybná. Práve pučisti v Kyjeve totiž v rozpore s ústavou zvrhli prezidenta a následne i tretinu ústavných sudcov. Vznikla otázka, prečo má Krym rešpektovať ustanovenie ústavy o územnej celistvosti, keď pučisti nerešpektovali toľko iných ústavných noriem…

Veľmi dôležitým rozdielom medzi východným Jeruzalemom a Krymom je aj postoj novej moci k obyvateľstvu. Zatiaľ čo na Kryme dostali štátne občianstvo obyvatelia v podstate bez problémov, vo východnom Jeruzaleme sa nič podobné nestalo. Hoci je Jeruzalem ako celok vyhlasovaný za hlavné mesto Izraela, za občanov štátu sú považovaní len niektorí jeho obyvatelia. Izrael možnosť udelenia občianstva jeruzalemským Palestíncom síce do budúcna úplne nevylučuje, v praxi však robí všetko proti tomu. Jedným z dôvodov je aj podstatne vyššia natalita Palestínčanov. Je jasné, prečo Izrael nechce Palestínčanom v Jeruzaleme udeliť občianstvo, avšak aj to oslabuje legitimitu anexie.

Protiprávnosť Trumpových krokov

Vzhľadom na to, že v roku 2017 nastúpil do úradu prezidenta USA D. Trump, prišlo i k určitým zmenám v politike na Blízkom Východe. Jedným z hlavných problémov D. Trumpa v roku 2017 bol fakt, že po nástupe do funkcie musel opustiť mnohé z predvolebných sľubov (najmä voči Rusku) a prepustiť viacerých spolupracovníkov. Naopak, oblasťou, kde prezident dokázal svoje sľuby aspoň čiastočne presadiť, bola problematika Izraela. D. Trump ešte v decembri 2016 kritizoval Obamovu administratívu za to, že v BR OSN nevetovala rezolúciu, odsudzujúcu Izrael. Najvýznamnejším krokom D. Trumpa však bolo, že sa prihlásil k presunu amerického veľvyslanectva z Tel Avivu do Jeruzalema ako hlavného mesta Izraela. Tento krok bol určite významný, hoci nie je až tak revolučný, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.

Už v roku 1995 totiž Kongres USA schválil tzv. Jerusalem Embassy Act. Ide o zákon, ktorý vyzýva na premiestnenie veľvyslanectva do Jeruzalemu. V zákone (sec. 3) sa uvádza aj harmonogram požadovaných rokov:

„(1) Jeruzalem by mal zostať nerozdeleným mestom, v ktorom by práva všetkých etnických a náboženských skupín boli chránené;
(2) Jeruzalem by mal byť uznaný za hlavné mesto Štátu Izrael;
a (3) malo by sa zriadiť veľvyslanectvo USA v Izraeli v Jeruzaleme najneskôr 31. mája 1999.“

Doterajšie administratívy sa snažili mierniť účinky tohto zákona a využívali možnosť každý polrok odôvodniť odklad presunu ambasády. Dôležitú úlohu tu zohrávalo i rozhodnutie Najvyššieho súd USA Zivotofsky v. Kerry (2015), kde súd vyriekol, že rozhodovanie o hlavnom meste Izraela nepatrí Kongresu a uznávanie rozhodnutí iných štátov o hlavných mestách patrí výkonnej moci.

Pri identifikácii rozporu konania USA s medzinárodným právom je treba spomenúť rezolúciu BR OSN 478 (1980), ktorá je odlišná od už spomínanej rezolúcie 476 (1980). Táto uvádza:

„Rozhodla sa neuznať „základný zákon“ a ďalšie také kroky Izraela, ktoré sa v dôsledku tohto zákona snažia zmeniť charakter a postavenie Jeruzalema a vyzývajú: (a) všetky členské štáty, aby prijali toto rozhodnutie; (b) tie štáty, ktoré zriadili diplomatické misie v Jeruzaleme, aby stiahli takéto misie zo Svätého mesta;“

Z textu tejto právne záväznej rezolúcie BR OSN teda priamo vyplýva povinnosť stiahnuť diplomatické misie z Jeruzalema, a preto je presun amerického veľvyslanectva v priamom rozpore so záväznou rezolúciou BR OSN.

Proizraelská politika D. Trumpa vyvoláva nielen podozrenia z jednostrannosti, ale aj z nevhodného vplyvu okolia na jeho rozhodovanie. V Trumpovej administratíve sú proizraelské sily početne zastúpené a dokonca aj Trumpova dcéra Ivanka prestúpila na judaizmus. To iba zvyšuje nedôveru voči USA na Blízkom Východe. Na druhej strane, nie je isté, či dôvera a mier sú cieľom politiky USA na Blízkom Východe. Naopak, cieľom administratívy môže byť aj zvyšovanie nedôvery a napätia v regióne, ktoré vyhovujú zbrojárskej lobby.

Sankcie a dvojitý meter

Na celom postoji USA k anexiám vo svete je veľmi zaujímavý aj ich dvojitý meter voči jednotlivým udalostiam vo svete. Zatiaľ čo voči Rusku niekoľkokrát zostrili sankcie kvôli anexii Krymu, pri podpore anexie východného Jeruzalema sú ochotní sami porušovať medzinárodné právo. Podobný dvojitý meter používajú aj krajiny ako napr. Poľsko, ktoré je najtvrdším kritikom pripojenia Krymu k Rusku. To odmietlo v decembri 2017 vo VZ OSN podporiť rezolúciu vyzývajúcu USA na zmenu postoja v otázke Jeruzalema. To isté však platí aj pre mnohých slovenských politikov: je zaujímavé, že najsilnejší podporovatelia anexie východného Jeruzalema na Slovensku, používajú v otázke Krymu najtvrdšiu protiruskú rétoriku, napr. F. Šebej, predseda Zahraničného výboru NR SR.

V záujme spravodlivosti však v otázke anexií treba miesto dvojitého metra zaujať principiálne stanovisko. Hoci sa možno domnievať, že ruské obsadenie Krymu nebolo natoľko protiprávne ako izraelská okupácia východného Jeruzalema, je správne, že SR odmieta uznávať jednostranné zmeny hraníc – tak na Kryme, ako aj vo východnom Jeruzaleme. Tento postoj treba podporiť, avšak v súlade s požiadavkou jednotného metra by bolo potrebné zrušiť i protiruské sankcie. Západ odmieta tvrdú sankčnú politiku voči Izraelu, pretože by bola kontraproduktívna a neviedla k zmene postoja Izraela, avšak podobne kontraproduktívna je aj sankčná politika štátov EÚ voči Rusku.

Myslím, že je na čase, aby vláda SR urobila nejaké kroky v záujme rovnakého metra a skutočnej diskusie o zrušení protiruských sankcií. Viem, že voči Rade EÚ je vláda opatrná a netrúfne si protiruské sankcie vetovať, bolo by však potrebné, aby sa aspoň na Slovensku o probléme mohlo čestne diskutovať. Miesto čestnej diskusie však v súčasnosti v SR prebieha „hon na ruské čarodejnice“ a dokonca aj MZV za zapojilo do kampane proti „ruskej propagande“. Kritika neprincipiálnosti vo vzťahu k anexii východného Jeruzalema a Krymu však nie je ani formou antisemitizmu ani ruskou propagandou…

Branislav Fábry