Vďaka zásobám ropy a zemného plynu vo vodách pri pobreží je Nórsko nielen mimoriadne bohaté, ale ešte bohatšie, píše The Guardian. Zisky tejto na suroviny bohatej škandinávskej krajiny, ktorá bola už začiatkom tohto roka siedmou najbohatšou krajinou podľa HDP na obyvateľa, sa za posledných 12 mesiacov vyšplhali na rekordnú úroveň, keďže ceny na energetických trhoch sa v dôsledku ruskej invázie na Ukrajinu strojnásobili a Nórsko nahradilo bojovnú Moskvu na pozícii najväčšieho dodávateľa plynu v Európe.

V Nórsku však môže byť bohatstvo národa nehmotnou záležitosťou. Tridsaťtriročný Hakon Midtsundstad, jeho matka Elin a jej sestra Berit sa zastavili na nábreží v Osle, aby obdivovali karmínový západ slnka. Na otázku, či je Nórsko bohaté, ukázali na architektonické paláce okolo seba. Na otázku, či majú pocit, že tento rok zbohatli, odpovedajú zdĺhavým “Nieeee”, po ktorom nasledujú sťažnosti na rastúce účty za elektrinu.

Keďže občania najväčšieho európskeho výrobcu energie zažívajú túto zimu vlastnú krízu životných nákladov a spojenci NATO spochybňujú spravodlivosť toho, že jeden štát bohatne na nešťastí iných, Nórsko diskutuje o tom, kam by mali všetky jeho peniaze smerovať – a či by si ich mala ponechať len jedna krajina.

Podľa ministerstva financií nórsky štát do konca roka 2022 pravdepodobne zarobí takmer 1 200 miliárd nórskych korún (113 miliárd eur) z predaja ropy, čo znamená, že vďaka ruskej agresívnej vojne si každý nórsky občan papierovo polepší najmenej o 20 000 eur. Odhaduje sa, že zisky v roku 2023 sa zvýšia na 130 miliárd eur, čo predstavuje päťnásobný nárast oproti roku 2021.

“Samozrejme, tieto peniaze nie sú naše, patria obetiam tejto vojny,” povedal Kalle Moene, profesor ekonómie na univerzite v Osle. V stĺpčeku pre finančné noviny Dagens Næringsliv, ktorý bol uverejnený v júni, Moene vyzval, aby sa tohtoročný prebytok zisku vo výške 100 miliárd eur vložil do nového medzinárodného fondu solidarity s jasným cieľom pomôcť Ukrajine a ďalším krajinám, ktoré trpia v dôsledku reťazového vplyvu vojny na globálne dodávateľské reťazce, ako je napríklad Jemen.

“Existuje dlhá filozofická tradícia, ktorá hovorí, že spravodlivý systém by mal kompenzovať tých, ktorí majú smolu, ale zdaňovať tých, ktorí sú na konci šťastia,” povedal Moene. “Ak nezačneme hovoriť o tom, čo s týmto šialeným množstvom peňazí, ostatné krajiny nás začnú nenávidieť. Budú si myslieť, že sme chamtiví.”

Keď však Moene predložil svoj návrh, v politických kruhoch si ho málokto všimol. Práve naopak: vláda premiéra Jonasa Gahra Støreho z Labouristickej strany vo svojom letnom rozpočte oznámila, že vzhľadom na rekordné zisky plánuje znížiť rozpočet na pomoc z 1 % hrubého národného dôchodku (HND) na 0,75 %.

Jan Egeland, generálny tajomník Nórskej rady pre utečencov a bývalý stranícky kolega predsedu vlády, označil toto oznámenie za “ranu do žalúdka” pre krajinu, ktorá je zvyknutá považovať sa za maják medzinárodnej solidarity.

“Medzinárodnú pomoc indickej Kérale sme začali poskytovať v 50. rokoch minulého storočia, keď sme ešte sami dostávali peniaze z Marshallovho fondu,” povedal Egeland. “Toto je boj o dušu nášho národa.”

Hoci aj podľa revidovaného rozpočtu na pomoc by Nórsko darovalo oveľa vyššie percento svojho HND, ako je priemer OECD vo výške 0,3 %, Egeland povedal, že revízia smerom nadol vyslala osudový signál smerom k iným darcom, ktorí zvažujú zníženie svojich rozpočtov, ako napríklad Švédsko a Spojené kráľovstvo.

Neochota vlády reagovať na výzvy na vytvorenie fondu medzinárodnej pomoci je čiastočne politická. Od októbra 2021 vedie Støreho labouristická strana koalíciu so stranou Stred, bývalou poľnohospodárskou stranou s protekcionistickým ekonomickým programom.

Nečinnosť však vypovedá aj o obave, že diskusia o právach a neprávostiach jeho ropných ziskov by mohla spochybniť teraz široko populárny systém, ktorého zavedenie kedysi Nórsko politicky značne riskovalo.

Keď Nórsko, ktoré ešte v prvej polovici 20. storočia patrilo k najchudobnejším európskym krajinám, objavilo koncom 60. rokov 20. storočia ropné polia na svojom území v Severnom mori, mohlo ich predať na aukcii súkromným spoločnostiam, ako to urobilo Dánsko, alebo použiť zisky na financovanie zníženia daní, ako to urobilo Spojené kráľovstvo.

Namiesto toho Nórsko využilo korisť zo Severného mora na rozšírenie svojho sociálneho štátu. Štátna spoločnosť Statoil skúmala zásoby a zisky sa ukladali do kolektívnej pokladnice, štátneho dôchodkového fondu. Rozpočtové pravidlo zavedené v roku 2001, Handlingsregelen, umožňuje vrátiť do štátneho rozpočtu len malé percento – predtým 4 %, teraz 3 % – vypočítaného ročného výnosu fondu.

V dôsledku toho sa Nórsko stalo jednou z mála krajín na svete, ktorá sa vyhla tomu, čo ekonómovia nazývajú “prekliatie zdrojov”: fenoménu, keď štáty s nadbytkom fosílnych palív alebo určitých nerastných surovín skončia s nižším hospodárskym rastom, menšou demokraciou a menšou sociálnou rovnosťou.

“Využili sme dočasný zdroj a vytvorili sme možno večný tok peňazí, z ktorého môžu profitovať budúce nórske generácie,” povedal Andreas Bjelland Eriksen, štátny tajomník na ministerstve pre ropu a energetiku. “Postupom času sme mali múdrych a prezieravých politikov, ktorí zvládli náročné balansovanie medzi krátkodobým financovaním dôležitých opatrení a zároveň šetrením na ťažké dni.”

Ropný fond naďalej poskytuje krajine robustnú záchrannú sieť: vzdelanie je stále lacné, univerzity bezplatné aj pre cudzincov, rodičovská dovolenka plne hradená počas 49 týždňov. Priemerná dĺžka života je 83,2 roka, čo je o 10 rokov viac ako celosvetový priemer. Zatiaľ čo ostatné škandinávske štáty obmedzili svoj sociálny štát alebo prešli na modely workfare, Nórsko zostalo štedré.

Zmeniť takýto víťazný vzorec, či už poskytnutím zľavy na plyn štátom, ktoré zápasia s problémami, alebo zmenou rozpočtového pravidla, môže vyvolať nervozitu. “Nemyslím si, že je správne nazývať Nórsko vojnovým špekulantom,” povedal Bjelland Eriksen. “Nie sme proti žiadnemu opatreniu, ktoré môže znížiť vysoké ceny. Nemôžeme však predkladať opatrenia, ktoré by vytvorili ešte ťažšiu situáciu.”

Ale aj keď sa nórsky model fondu bohatstva naďalej teší takému konsenzu naprieč stranami, aký je v západných demokraciách zriedkavý, vojna na Ukrajine a jej následky spochybňujú staré istoty.

Len 15 minút chôdze od bohatého nábrežia Osla sa v tmavé a ľadové stredajšie ráno začal pred kostolom Grønland tvoriť rad ľudí. Od deviatej hodiny ráno otvára kostol svoje dvere pre tých, ktorí hľadajú teplo alebo poukážku, ktorú môžu vymeniť za tašku potravín v potravinovej banke Fattighuset oproti.

“Každý deň k nám prichádzalo 300 ľudí,” povedala 58-ročná Astrid Asdakk, jedna z dobrovoľníčok charity. “Teraz je to viac ako 600.” Väčšinu z nich tvoria ukrajinskí utečenci, z ktorých mnohí majú problém zorientovať sa v byrokracii v krajine, ktorá im poskytla útočisko. Ďalší sú však nórski občania, ktorí bojujú s rastúcimi cenami elektriny, povedal Asdakk.

Účty domácností za elektrinu, ktorú Nórsko z 90 % čerpá z vodných elektrární, ktoré sú roztrúsené po jeho dramatickej krajine, sa tento rok zvýšili na rekordnú úroveň – čiastočne v dôsledku nezvyčajne nízkych zrážok na začiatku leta a vysokých spotových cien dovážaných z európskeho trhu. Ceny benzínu patria k najvyšším na svete.

“Nórsko bohatne, ale nie nevyhnutne Nóri,” povedal 50-ročný Lars Martin Dahl, pastor luteránskeho kostola. “Štát zarába, ale ja mám problém zaplatiť účty” – to tu počúvam od mnohých ľudí. Možno je to súčasť protestantskej pracovnej etiky, že tieto peniaze nemáme vidieť.”

Na početnej nórskej politickej ľavici viedla energetická kríza niektorých k spochybňovaniu obmedzovania ziskov plynúcich do štátneho rozpočtu. Iní chcú zmeniť organizáciu výmeny energií s Európou, aby sa znížili ceny. Možno prekvapujúco to však neviedlo k výzvam na vzdanie sa medzinárodnej solidarity.

Myšlienku nového fondu solidarity podporili nórski zelení, malá kresťanskodemokratická strana a socialistická ľavica, ktorých podpora je pre Støreho menšinovú vládu kľúčová.

“Náš názor je, že by sme sa mali podeliť aspoň o časť zisku,” povedala Ingrid Fiskaaová, hovorkyňa Socialistickej ľavice pre zahraničné záležitosti, sediac vo svojej kancelárii vedľa kartónovej tabule s nápisom 1 %, ktorá je polepená čokoládovými mincami. Hlavne v dôsledku tlaku jej strany bude parlament tento týždeň rokovať o novom mechanizme solidarity, ktorý by mohol viesť k tomu, že Nórsko predsa len dodrží svoj tradičný cieľ pomoci.

“Bohužiaľ, vojna je dobrá pre ropný a plynárenský priemysel,” povedal Fiskaa. “O tejto skutočnosti sa v Nórsku kolektívne mlčí. Ale je to aj preto, že ľudia sa necítia vinní za zisky, ktoré nevidia. Keby každý Nór dostal 20 000 eur v hotovosti, vina by sa určite prejavila.”