Prvé stretnutie s Jánom Pavlom II. som zažil pri jeho návšteve Československa v apríli 1990 v Prahe, kde som mal možnosť podať si s ním ruku a s úctou ho pozdraviť v sídle arcibiskupa Tomáška na Hradčanoch. Zúčastnil som sa na ním celebrovanej svätej omši na Letenskej pláni a následne v Bratislave vo Vajnoroch.
O rok neskôr to bolo na svetovom stretnutí mládeže v Čenstochovej v auguste 1991. Sprevádzal som tam skupinu mládeže z Nitrianskej diecézy. Na hradbách Jasnej Hory som – spolu s ostatnými biskupmi – koncelebroval svätú omšu a potom som sa zúčastnil spoločného obeda vo veľkej jedálni kláštora pavlínov.
V roku 1992 som bol prvý krát na návšteve „Ad limina Apostolorum“ (= oficiálna návšteva členov biskupskej konferencie, spojená s púťou k hrobom apoštolov, ktorej súčasťou je stretnutie s pápežom a pracovné stretnutia na jednotlivých vatikánskych kongregáciách).

Vtedy boli súčasťou tejto návštevy štyri stretnutia s pápežom: individuálne stretnutia; keďže som bol pomocným biskupom, najprv mal priestor na rozhovor so Svätým Otcom kardinál Korec a na záver som bol prizvaný na pozdravenie sa a na spoločnú fotografiu. Potom to bolo koncelebrovanie svätej omše v kaplnke pápežského domu. Hlbokým dojmom na mňa zapôsobil pápež, ktorý sa pred svätou omšou v kaplnke sústredene modlil a potom spôsob, akým slávil bohoslužbu. Po svätej omši osobne podal každému vzácny dar: kufrík s omšovým kalichom a paténou. Dodnes si ho opatrujem ako drahocennú pamiatku. Tretie stretnutie bolo v priateľskej a radostnej atmosfére pri spoločnom obede. Oslovil nás: „Tak, ako budeme hovoriť?“ A hneď dodal: „Ja po polsku a vy po slovacku“. Rozvinul sa neformálny priateľský rozhovor. Ján Pavol II. sa zaujímal najmä o pastoračnú situáciu u nás. Bol však aj priestor pre pár veselých slov. Pápež sa obrátil na Mons. Chautura, ktorý bol vtedy najmladším členom našej Konferencie. Na otázku skadiaľ je, biskup Chautur spomenul oblasť Polonín, vrch Kremenec. A Ján Pavol na to: „Ja ty všistki verchy schodilem…“ Štvrtým stretnutím bolo spoločné, oficiálne stretnutie v sále apoštolského paláca, pri ktorom nám pápež predniesol programový príhovor, v ktorom boli základné línie pre našu službu v ďalšom období. Sedeli sme v tvare veľkého U. Na čele bol Ján Pavol II. z oboch strán kardinál, arcibiskupi, biskupi podľa veku a my dvaja s Mons. Chauturom sme boli – ako slušnosť káže – na konci. Na záver sme sa spolu pomodlili Anjel Pána, pápež nám dal požehnanie. Začal podávať ruku na rozlúčku – raz z jednej strany, raz z druhej. Tí biskupi, s ktorými sa rozlúčil, odchádzali zo sály. Keďže som bol posledný, stalo sa, že sme zostali v sále s Jánom Pavlom sami. Podal mi ruku, vzal ma pod pazuchu a vyprevádzal ma ku dverám. Využil som túto vzácnu chvíľu a poďakoval som sa mu za jeho encykliky a iné dokumenty, ktoré som sa snažil čítať od začiatku jeho pontifikátu a ktoré mi boli veľkou pomocou. Usmial sa a povedal: „Som rád, že to aspoň niekomu pomohlo.“

Ján Pavol II. navštevoval mnohé európske krajiny a tamojší biskupi posielali pozvánky aj nám. Keď to bolo možné, rád som sa tých návštev zúčastnil – či už to bolo Poľsko, Rakúsko, Maďarsko, Slovinsko, Chorvátsko – a samozrejme Slovensko. Po každej svätej omši bola daná možnosť, aby prítomní biskupi osobne pozdravili pápeža.

V roku 1995 ma naša biskupská konferencia menovala za zodpovedného za organizovanie návštevy Svätého Otca na Slovensku, ktorá sa uskutočnila od 30. júna do 3. júla toho istého roku. Po príchode pápeža do Bratislavy som bol oficiálne začlenený do pápežského sprievodu a tak som celé tie dni sprevádzal spolu s vatikánskou delegáciou Jána Pavla II. všade, kam počas tých dní šiel. Po privítaní na bratislavskom letisku sme prešli v kolóne do Dómu sv. Martina. Po krátkej modlitbe a pozdrave s ľuďmi sme prešli na nunciatúru, ktorá sa vtedy nachádzala v kláštore uršulínok. Stadiaľ sme sa premiestnili helikoptérami do Nitry, kde na stretnutie s pápežom čakalo asi 300 000 mladých. Mladým hovoril o odkaze svätých Cyrila, Metoda a Gorazda, ale snažil sa s nimi aj žartovať. Nevyšlo to však celkom dobre z toho dôvodu, že nedokázal improvizovane hovoriť po slovensky. Opýtal sa mladých: „Na nartach jezdite?“ Medzi mladými zavládlo rozpačité ticho. Nevedeli, že sa pýta: „Lyžujete?“ Chcel ich pozvať do Zakopaného, kam mal namierené v krátkej budúcnosti. Počas Pápežovho príhovoru ma zavolala vatikánska ochranka s otázkou, či viem zariadiť, aby mohol Ján Pavol navštíviť nitriansku katedrálu – čo nebolo v programe a teda ani pripravené. Spojil som sa so šéfom našej ochranky, generálom Packom, ten povedal, že áno – a všetko sme šli zariadiť, aby tam Svätý Otec mohol prísť. S veľkým pohnutím navštívil katedrálu a v nej Pribinovu kaplnku s relikviami svätého Andreja-Svorada a Beňadika, ktorí – ako svätci, pochádzajúci z Poľska boli pápežovi zvlášť srdcu blízki. Z Nitry sme sa vrátili autokolónou do Bratislavy a na druhý deň bol na programe Šaštín. Atmosféra radosti a živej viery množstva ľudí. Svätá omša, korunovanie sochy Patrónky Slovenska. Večer – keďže bola sobota – viedol Ján Pavol II. modlitbu ruženca v kostole Uršulínok. V nedeľu ráno sme prešli letecky do Košíc, kde na tamojšom letisku bola svätá omša so svätorečením Košických mučeníkov a s veľkou účasťou ľudí nielen z Východu, ale aj z Poľska, Ukrajiny a Maďarska.

Z Košíc sme sa autami presunuli do Prešova, kde na priečelí športovej haly bolo stretnutie s gréckokatolíkmi, v rámci ktorého bola modlitba akatistu k Panne Márii. Tam urobil Ján Pavol II. aj neočakávané gesto: požiadal, aby ho zaviezli k pomníku protestantov, ktorí boli zabití v období protihabsburgovských povstaní a tam sa za nich pomodlil.

Cez Branisko (tunel ešte nejestvoval) sme prešli na Spišskú Kapitulu. Bol už podvečer. Keď vystúpil z auta, popozeral sa a povedal: „Teraz sa legenda stala skutočnosťou… Doteraz som o Spišskej Kapitule iba počul,
teraz som tu“.

V noci bola búrka a lialo. Mali sme obavy, ako bude možné slávenie na druhý deň ráno na Levočskej hore. Ráno však svietilo teplé slnko na – asi sedemsto tisíc pútnikov, ktorí vo veľkom prírodnom amfiteátri slávili svätú omšu s pútnikom najvzácnejším. Pripomenul im, že pri návštevách v Ríme mu prevolávali: „Svätý Otče, do Levoče!“ – a „teraz som tu“.

Po slávnosti v Levoči už pápež neobedoval, ale prešiel do Tatier na Sliezky dom, kde mal skromný obed a krátky odpočinok. Potom prijal ponuku a so záujmom si prezrel z helikoptéry Tatry, ktoré mal tak rád.
Večer sa konala rozlúčková slávnosť na Popradskom letisku. Každému z nás podal Svätý Otec ruku, poďakoval sa a lietadlo s ním na palube zamierilo na juh…

V tom istom roku som ho mohol opäť pozdraviť v rámci stretnutia európskej mládeže v septembri v Lorete.
Ďalšie ad limina bolo v roku 1997. Pápež už prežíval kríž choroby. Nachádzal sa v letnom sídle v Castel Gandolfo, kde nás prijal s podobným programom, ako v rámci prvej návštevy. Pri stole však už málo hovoril. Témy rozhovoru a otázky nadhadzoval jeho verný tajomník, vtedy už biskup Stanislav Dziwiš. Každý sme dostali na pamiatku kazetu s biskupským náprsným krížom.

V roku 1999 som bol delegovaný našou konferenciou zúčastniť sa prác Biskupskej synody vo Vatikáne na tému Cirkvi v Európe. Na začiatkom otváracej svätej omše v chráme svätého Petra Ján Pavol II. oznámil ustanovenie troch spolupatróniek Európy: sv. Kataríny Sienskej, sv. Brigity Švédskej a sv. Terézie Benedikty od Kríža – Edith Steinovej. Počas prác synody – napriek ťažkosťami s pohybom – pápež takmer denne prichádzal na zasadania a niekedy sa prejavil aj svojím originálnym humorom. Napríklad: vpredu boli miesta pre kardinálov. Pri otvorení synody boli miesta obsadené. Na druhý deň ich nebola ani polovica (boli to mnohí kuriálni kardináli, ktorí mali svoje povinnosti v úradoch). Ján Pavol sa pozrel na prázdne miesta a zacitoval svojho učiteľa latinčiny, ktorý vraj hovorieval, keď videl žiakov chýbať: „Video aliquod absentes“ (Vidím, že niektorí sú neprítomní). Dozvedeli sa to kardináli – na druhý deň boli všetky miesta obsadené. Pápež sa usmial a poznamenal: „Non video aliqous absentes“ (Nevidím žiadnych neprítomných).

Počas synody mal každý účastník možnosť prehovoriť v dĺžke osem minút. Keď to niekto prekročil, technika mu vypla mikrofón a hovoril ako ryba na suchu – nebolo ho počuť. V jeden deň mal prejav biskup z Trieru, Reinhard Marx (terajší mníchovský arcibiskup, kardinál Marx). Nezmestil sa do stanoveného času a vypli mu mikrofón. Pápež lakonický poznamenal: „Der Marxismus ist kaput!“ (Marxizmus je porazený – nielen preto, že sa to týkalo biskupa s tým menom, ale bol aj biskupom v Triere, v rodisku Karla Marxa – a do tretice, marxizmus bol v tom čase už skutočne porazený).

V priebehu synody pozýval každý deň na obed nejakú jazykovú či národnú skupinu biskupov. A tak sme v jednu sobotu mohli stráviť aj my zo Slovenska (kardinál Korec) príjemné chvíle so Svätým Otcom pri stole.
Vzácne stretnutia s Jánom Pavlom II. som prežil v jubilejnom roku 2000. Keďže som mal v rámci Slovenska na starosti slávenie tohto Veľkého jubilea, ocitol som sa častejšie v Ríme a aj v kontakte so Svätým Otcom.
Tretia návšteva Jána Pavla II. na Slovensku v septembri  roku 2003 bola poznamenaná jeho slabosťou, spôsobenou zlým zdravotným stavom. Zúčastnil som a všetkých slávení – blahorečenia sestry Zdenky a Vasiľa Hopku v Bratislave, modlitbového stretnutia v Trnave, svätej omše v Banskej Bystrici i v Rožňave.
Napokon spomeniem posledné naše stretnutie. Bolo to asi rok potom, ako ma vymenoval za ordinára Ozbrojených síl a ozbrojených zborov Slovenskej republiky – čiže v 2004. Začiatky neboli ľahké. Z nejakých dôvodov som bol v Ríme a prišiel som na generálnu audienciu, ktorá bola na Námestí svätého Petra. Pápež bol už na vozíku. Prišiel som ho pozdraviť a poprosil som ho, aby dal požehnanie mne a celému Ordinariátu, ktorý mi zveril. Dodnes mám na stene fotografiu, ako kľačím pred ním a on robí nado mnou veľký kríž. Odchádzal som s odhodlaním, že s Božou pomocou, ktorú mi on vyprosuje, môžeme túto úlohu zvládnuť. Môžem povedať, že často si uvedomujem ako sa to jeho požehnanie prejavuje v mojej službe a v živote nášho Ordinariátu a verím, že nás požehnanie tohto svätého pápeža, ktorý nám i mne bol taký blízky, neprestáva sprevádzať…

Práve s týmto gestom požehnania znázornil svätého pápeža Páter Marko Rupnik na mozaike v našej katedrále. Kým pravou rukou udeľuje požehnanie, v ľavej má pápežský dokument – je to zriaďovacia bula nášho Ordinariátu. Do tejto ruky je vložená aj relikvia krvi tohto veľkého pápeža, ktorého život a pôsobenie majú na nás naďalej blahodarný vplyv a ktorý sa za nás prihovára v spoločenstve svätých u všemohúceho Boha, aby sme aj my zvládali náš život s takou vernosťou a obetavosťou, ako to robil on.

Mons. František Rábek, vojenský ordinár

Viac článkov s náboženskou tématikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.