Bidenova administratíva odmieta povedať Američanom pravdu: Ukrajina túto vojnu nevyhráva a nevyhrá

Washington 29. novembra 2022 (HSP/theamericanconservative/Foto:TASR/AP-Susan Walsh)

Národní politickí a vojenskí vodcovia, ktorí Ameriku zapojili do vojen vo Vietname, na Balkáne, v Afganistane a Iraku, tak spravidla urobili, pretože boli presvedčení, že boje budú krátke a rozhodujúce, píše Douglas Macgregor pre The American Conservative. Americkí prezidenti, prezidentskí poradcovia a vysokí vojenskí predstavitelia sa nikdy nepozastavili nad tým, že národná stratégia, ak vôbec existuje, spočíva vo vyhýbaní sa konfliktu, pokiaľ národ nie je napadnutý a nútený bojovať

Najnovšou obeťou tejto mentality je Ukrajina. Pri absencii kritickej analýzy ruskej národnej sily a strategických záujmov sa americkí vysokí vojenskí predstavitelia a ich politickí šéfovia pozerali na Rusko cez úzko zameranú optiku, ktorá zväčšovala silné stránky USA a Ukrajiny, ale ignorovala strategické výhody Ruska – geografickú hĺbku, takmer neobmedzené prírodné zdroje, vysokú sociálnu súdržnosť a vojensko-priemyselnú kapacitu na rýchle zvyšovanie vojenskej sily.

Ukrajina je teraz vojnovou zónou, ktorá je vystavená rovnakému zaobchádzaniu, aké americké ozbrojené sily spôsobili Nemecku a Japonsku počas druhej svetovej vojny, Vietnamu v 60. rokoch 20. storočia a Iraku v priebehu niekoľkých desaťročí. Elektrické siete, dopravné siete, komunikačná infraštruktúra, výroba paliva a muničné sklady sú systematicky ničené. Milióny Ukrajincov naďalej utekajú z vojnovej zóny za bezpečím, čo má hrozivé dôsledky pre európsku spoločnosť a hospodárstvo.

Medzitým sa Bidenova administratíva opakovane dopúšťa neodpustiteľného hriechu v demokratickej spoločnosti, keď odmieta povedať Američanom pravdu: na rozdiel od populárneho príbehu západných médií o “ukrajinskom víťazstve”, ktoré blokujú všetky informácie, ktoré sú s ním v rozpore, Ukrajina túto vojnu nevyhráva a nevyhrá. Mesiace ťažkých ukrajinských strát, ktoré sú výsledkom nekonečného radu nezmyselných útokov proti ruskej obrane na južnej Ukrajine, nebezpečne oslabili ukrajinské sily.

Je predvídateľné, že európski členovia NATO, ktorí znášajú najväčší dopad vojny na svoje spoločnosti a ekonomiky, sú čoraz viac rozčarovaní z ukrajinskej vojny v zastúpení Washingtonu. Európske obyvateľstvo otvorene spochybňuje pravdivosť tvrdení v tlači o ruskom štáte a amerických cieľoch v Európe. Prílev miliónov utečencov z Ukrajiny spolu s kombináciou obchodných sporov, ziskov z predaja amerických zbraní a vysokých cien energií hrozí, že európska verejná mienka sa obráti proti vojne Washingtonu aj NATO.

Rusko tiež prešlo transformáciou. V prvých rokoch funkčného obdobia prezidenta Putina boli ruské ozbrojené sily organizované, vycvičené a vybavené výlučne na národnú územnú obranu. Vedenie špeciálnej vojenskej operácie (SMO) na Ukrajine však ukázalo, že tento prístup je pre národnú bezpečnosť Ruska v 21. storočí neadekvátny.

Úvodná fáza SMO bola obmedzenou operáciou s úzkym účelom a obmedzenými cieľmi. Rozhodujúce je, že Moskva nikdy nemala v úmysle urobiť viac než presvedčiť Kyjev a Washington, že Moskva bude bojovať, aby zabránila vstupu Ukrajiny do NATO, ako aj ďalšiemu zlému zaobchádzaniu s Rusmi na Ukrajine. SMO však vychádzala z neplatných predpokladov a bola ukončená. Ako sa ukázalo, obmedzený charakter SMO dosiahol opačný výsledok, než aký si Moskva želala, a vyvolal skôr dojem slabosti než sily.

Po tom, ako Putin dospel k záveru, že základné predpoklady o ochote Washingtonu rokovať a robiť kompromisy sú neplatné, nariadil STAVKE vypracovať nové operačné plány s novými cieľmi: po prvé, rozdrviť ukrajinského nepriateľa; po druhé, odstrániť akékoľvek pochybnosti vo Washingtone a európskych metropolách o tom, že Rusko dosiahne víťazstvo za vlastných podmienok; a po tretie, vytvoriť nový územný status quo zodpovedajúci potrebám národnej bezpečnosti Ruska.

Po predložení a schválení nového plánu prezident Putin súhlasil s operáciou zameranou na ekonomiku síl s cieľom brániť ruské územné zisky s minimálnymi silami, kým sa nezhromaždia potrebné zdroje, kapacity a ľudské zdroje na rozhodujúce operácie. Putin tiež vymenoval nového veliteľa, generála Sergeja Surovikina, vysokého dôstojníka, ktorý rozumie misii a má myslenie na dosiahnutie úspechu.

Nadchádzajúca ofenzívna fáza konfliktu poskytne pohľad na vznikajúce nové ruské sily a ich budúce schopnosti. V čase písania tohto textu je na južnej Ukrajine, v západnom Rusku a Bielorusku zhromaždených 540 000 ruských bojových síl. Ich počet naďalej rastie, ale už teraz zahŕňa 1 000 raketových delostreleckých systémov, tisíce taktických balistických rakiet, riadených striel a bezpilotných lietadiel, plus 5 000 obrnených bojových vozidiel vrátane najmenej 1 500 tankov, stovky útočných lietadiel s posádkou s pevnými krídlami, vrtuľníkov a bombardérov. Tieto nové sily majú len málo spoločného s ruskou armádou, ktorá zasiahla pred 9 mesiacmi 24. februára 2022.

V súčasnosti je možné predpokladať, že nové ruské ozbrojené sily, ktoré sa vyvinú z vojnového téglika na Ukrajine, budú určené na vykonávanie strategicky rozhodujúcich operácií. Výsledné ruské sily sa budú pravdepodobne inšpirovať koncepciou síl a operačným rámcom odporúčaným v práci generálplukovníka Machmuta Garejeva Ak zajtra príde vojna? Kontúry budúceho ozbrojeného konfliktu. Nové vojenské zriadenie bude pozostávať z oveľa väčších existujúcich síl, ktoré budú schopné viesť rozhodujúce operácie v relatívne krátkom čase s minimálnym posilnením a prípravou.

Inak povedané, zdá sa, že kým sa konflikt skončí, Washington podnieti ruský štát k posilneniu svojej vojenskej sily, čo je pravý opak osudového oslabenia, ktoré Washington zamýšľal, keď sa vydal na cestu vojenskej konfrontácie s Moskvou.

Nikoho vo Washingtone by však tento vývoj nemal prekvapiť. Počnúc Bidenovým prejavom vo Varšave, v ktorom fakticky požadoval zmenu režimu v Moskve, Bidenova administratíva odmietla vnímať zahraničnú politiku z hľadiska stratégie. Podobne ako hlúpy generál, ktorý trvá na tom, že bude brániť každý centimeter územia do posledného muža, prezident Biden potvrdil odhodlanie Spojených štátov postaviť sa proti Rusku a prípadne proti každému národnému štátu, ktorý nedokáže splniť pokrytecké demokratické normy globalizmu, bez ohľadu na to, koľko to bude stáť americký ľud, či už z hľadiska jeho bezpečnosti alebo prosperity.

Bidenov prejav vo Varšave bol plný horúcich emócií a utáraný v ideológii moralizujúceho globalizmu, ktorý je populárny vo Washingtone, Londýne, Paríži a Berlíne. Pre Moskvu sa však prejav rovnal Kartáginskému mierovému plánu. Bidenovo vedenie zahraničnej politiky USA v štýle “neber zajatcov” znamená, že výsledok ďalšej fázy ukrajinskej vojny nielenže zničí ukrajinský štát. Zničí aj posledné zvyšky povojnového liberálneho poriadku a spôsobí dramatický presun moci a vplyvu v celej Európe, najmä v Berlíne, z Washingtonu do Moskvy a v obmedzenej miere do Pekingu.