Bez Putina a Si: na čo je potrebná skupina G20

Dillí 10. septembra 2023 (HSP/Foto:TASR/AP-Kristina Kormilitsyna, Sputnik, Kremlin)

Výročné zasadnutie skupiny G20 sa po prvýkrát uskutoční bez vedúcich predstaviteľov Ruska a Číny. Obe krajiny nie sú na samite v Dillí zastúpené na najvyššej úrovni – a už len to vyvoláva otázky o životaschopnosti hlavného medzinárodného samitu. Či je vôbec potrebný, najmä pre Rusko, pretože Vladimir Putin sa naposledy zúčastnil na stretnutí G20 pred štyrmi rokmi v japonskej Osake – nielen v období pred studenou vojnou, ale v úplne inom svete. Práve tento samit bol posledným, na ktorom sa zúčastnili vedúci predstavitelia všetkých troch hlavných (nie v hospodárskom, ale v geopolitickom zmysle) krajín sveta – USA, Ruska a Číny. Teraz je v Dillí len americký prezident – je možné, že G20 sa už jednoducho prežila? Odpoveď hľadá Petr Akonov v článku Ria Novosti

Nie, pretože hoci tento formát vznikol z iniciatívy Západu, samotný fakt, že G20 vznikla, je znakom krízy západného modelu globalizácie.

Koniec koncov, prvé stretnutie na najvyššej úrovni sa konalo v novembri 2008 – v čase, keď sa rozvíjala globálna finančná kríza, ktorú spôsobila “nestráviteľnosť” svetového finančného systému vybudovaného Anglosasmi (ktorého centrom bol americký finančný a bankový systém, ktorý nafukoval bubliny).

To znamená, že Západ sám požiadal o pomoc “svetovú sieň” – jednak preto, že si nevedel poradiť, a jednak preto, že si uvedomoval, že dôvera by mohla byť katastrofálne narušená. A pretože chcel zachrániť systém a udržať si nad ním kontrolu tým, že sa podelí o zodpovednosť so zvyškom sveta.

Výmenou za to však Západ nebol ochotný podeliť sa o páky kontroly – nikto sa vážne nechystal reformovať anglosaský model riadenia globálneho finančného systému. Riziká zdieľajú všetci, ale rozhodovanie a zisky si nechávajú pre seba – taký bol prístup elít krajín “zlatej miliardy”, za takých podmienok vlastne chceli prilákať nezápadný svet, aby pokračoval v globalizácii. Naivita alebo arogancia?

Ani jedno, ani druhé – jednoducho verili, že v každom prípade zostanú pánmi situácie: nezápadný svet je príliš roztrieštený a rôznorodý, zatiaľ čo mechanizmy západnej konsolidácie a schopnosti anglosaských a západných elít v riadení svetového poriadku sú vybrúsené do dokonalosti.

O desať a pol roka neskôr môžeme konštatovať, že Západ sa prepočítal: nezápadný svet nenaletel na anglosaskú fintu a reštrukturalizácia svetového poriadku sa urýchlila.

Áno, Rusko je oveľa slabšie ako ZSSR, ktorý mal globálne ambície, globálny Juh je rozdrobený (a to nielen medzi jednotlivými časťami, ale aj v rámci veľkých elementov – napríklad islamský svet prežil arabskú jar a je zmietaný rozpormi) a Západ je stále majstrom v rozdeľovaní a dobývaní. To všetko však prinieslo zásadnú zmenu: v mysliach elít väčšiny kľúčových krajín nezápadného sveta sa zrodila a upevnila myšlienka, že éra Západu sa končí.

Ani nie éra – poltisícročie dominancie západnej civilizácie sa končí. Slovom, niektoré západné elity to uznávajú a snažia sa obhájiť nový formát zachovania dominancie prostredníctvom tézy o “vodcovstve západného sveta”. Keďže Západ je najrozvinutejšou a najvyspelejšou časťou ľudstva, kto iný ako on by mal byť svetovým lídrom? Nie utláčateľ alebo hegemón, čo ste, len vodca, ten, kto vedie ostatných. Kam? Samozrejme, k svetovej harmónii a šťastiu – a tam vedie len jedna cesta, cesta globalizácie. Touto cestou chce ísť každý, však?

Háčik je v tom, že plán globalizácie bol napísaný na Západe a v záujme Západu – alebo skôr nadnárodnej časti západných elít. Práve ony však priviedli situáciu do krízy, takže zvyšok nezápadných elít sveta im nedôveruje. Nikto nechce hrať podľa cudzích pravidiel. Ale ako si môžeme vytvoriť vlastné?

Optimálne by bolo napísať ich spolu so Západom – veď ten zostáva najsilnejšou časťou sveta a bez neho nie je možné vytvoriť nové pravidlá svetového poriadku. Lenže Západ je tvrdohlavý a nechce, trvá na tom, že všetko už bolo vymyslené a treba to len kompetentne naplniť, a verí, že bez neho alebo dokonca proti nemu sa aj tak nedohodnú. Všetky globálne trendy však ukazujú, že proces budovania alternatívnych, paralelných štruktúr (financií, bezpečnosti atď.), ktorý sa v skutočnosti začal po roku 2008, naberá na obrátkach.

Nedávne rozšírenie BRICS o šesť krajín naraz – a rad ďalších niekoľkých desiatok – je prejavom práve tohto procesu. Svet sa nielen rozdeľuje na tábory – nová konfigurácia svetových síl sa kryštalizuje okolo lídrov protizápadného (hoci správnejšie by bolo nazvať ho postzápadným) hnutia, Ruska a Číny. Turecko a Brazília, Irán a Saudská Arábia – tieto krajiny sa nestávajú spojencami Ruska a Číny, ale chcú sa podieľať na budovaní nového svetového poriadku, novej svetovej architektúry.

Horúca fáza konfrontácie Ruska so Západom je najvýraznejším prejavom konca západnej hegemónie (hoci sa odohráva na území ruského sveta), ale nemôže zatieniť hlavný proces moderny – zbaviť nezápadný svet predstavy, že neexistuje alternatíva k západnému modelu globalizácie. Tento proces prebieha v rôznych sférach a rovinách – a dokonca aj vo formáte G20, kde sa Západ stretáva s nezápadnými krajinami.

Neprítomnosť Putina a Si Ťin-pchinga na stretnutí neznamená, že Rusko a Čína sa chcú tohto formátu vzdať v prospech Anglosasov – proces, v ktorom si nezápadný svet uvedomuje svoju schopnosť organizovať sa, je už v plnom prúde a nie je potrebný verejný tlak zo strany Ruska a Číny.

Rusko a Čína robia každý svoj diel práce na demontáži západného systému globalizácie – a zvyšok nezápadného sveta vidí výsledky. A samity G20, ktoré sa začali ako formát pre Západ, aby uznal, že nie je všemocný, sa postupne zmenia na kongres svetových lídrov, na ktorom sa Západ bude musieť dohodnúť na vytvorení nových, nezápadných globálnych pravidiel hry.