Na mítingu na jeho podporu si položil otázku: „keď ste ma zvolili za prezidenta (v 1994), sľúbil som vám, že vám dám prácu. Dodržal som sľub?“ Odpoveďou bolo sporadické „dodržal“.  Zabudol ale, že teraz je rok 2020 a nie chaos roku 1994 po rozpade ZSSR. Že medzitým vyrástlo celé nové pokolenie, ktorému zmätok a ekonomický rozvrat zo začiatku 1990tých rokov nič nehovorí. Aj pod vplyvom dotácii a práce západných mimovládok a médii, mládež sníva o slobode, ktorou Bielorusko veľmi neovplýva. A väčšina strednej generácie už má Lukašenka a jeho režimu dosť.  Moc zjavne korumpuje. Samozrejme aj Lukašenko má podporu, ale to už nie je tá, ktorú mal v minulosti. A evidentne to prehnal s brutalitou svojej polície pri potláčaní demonštrácii. Áno boli aj provokatéri, ale to neospravedlňuje taký surový zásah.  A tých 80 percent, ktoré vraj dostal, sa na pozadí prebiehajúcich rozsiahlych demonštrácii zdajú nepravdepodobnými. Časy sa menia, a Bielorusko tiež potrebuje zmenu. Lukašenkov čas sa naplnil.

Zásadná otázka ale je aké zmeny nastanú v Bielorusku. Väčšina Bielorusov hovorí po rusky ako materinským jazykom. Bieloruská pravoslávna cirkev je súčasťou Moskovského patriarchátu. Moskovský patriarcha Kiril (Cyril) je patriarchom vseja Rusi (celej Rusi; i Velikoj i Maloj i Beloj). Faktom ale je že Lukašenko postupom času začal presadzovať myšlienku „My Belorusi“. Paradoxne vo svojom poslednom prejave na mítingu v Minsku povedal svojim prívržencom, že „my ľúdi ruskije“ (My sme ruskí ľudia), ale večer štátna televízia túto časť jeho vystúpenia jednoducho vystrihla. Dá sa povedať, že Lukašenka má dosť nielen väčšina Bielorusov ale aj samotné Rusko. Jeho vydieranie za spojenectvo sa stalo v Rusku legendárnym.

Navyše pred voľbami vysielal antiruské signály do USA aj EU. Už pred pár mesiacmi začal obviňovať  Rusko, že chce vyvolať nepokoje v Bielorusku. Poslednou zámienkou mu poslúžila provokácia SBU ( ukrajinskej tajnej polície), ktorá pod rúškom sýrskej agentúry naverbovala ruských súkromných žoldnierov na ochranu ropných objektov v Sýrii, Lybii a neskoršie vo Venezuele. Potom ako im kúpili lístky cez Minsk do Istanbulu, keď boli už v Minsku, letenky do Istanbulu zrušili a ubytovali ich pri Minsku. A súčasne posunuli informáciu Bielorusom, že majú na svojom území ruských žoldnierov na organizovanie nepokojov v Bielorusku po voľbách. A Lukašenko vedome alebo nevedome ich chcel súdiť alebo dokonca vydať Ukrajine. Ale po prvých protestoch zmenil rétoriku a Rusov pustil z väzenia a tí sa vrátili do Ruska.

Rusko má dilemu. Na jednej strane majú “plné zuby“ nepredvídateľného a vrtošivého Lukašenka, ktorý ich neustále vydiera. Na druhej strane majú dva citlivé a strategické vojenské objekty v Bielorusku. Ide o „high tech“ zariadenia na obranu pred strategickými nukleárnymi raketami a zariadenia na komunikáciu s ruskými ponorkami a ľoďstvom. Toto všetko bolo vybudované za ZSSR, kedy sa podobné zariadenia budovali nielen v Ruskej federácii, ale aj (neoficiálne) v „slovanských republikách“ ako Ukrajina a Bielorusko. Úplná strata ruského vplyvu v Bierorusku je po udalostiach na Ukrajine nepredstaviteľná. Tu už teraz nejde o Lukašenka, tu ide o strategickú bezpečnosť Ruska. Z bieloruskej hranice do Moskvy je iba 460 kilometrov.

Rôzni ruskí novinári a experti vášnivo diskutujú, čo robiť. A nevedia sa na ničom dohodnúť. Lukašenko otočil a už sa niekoľkokrát telefonicky rozprával s Putinom. Pustil nielen zatknutých Rusov, ale aj zbitých ruských novinárov. Ale Putin, na rozdiel od mnohých západných novinárov (ktorí tvrdili, že Rusko vojensky zasiahne proti demonštrantom), iba potvrdil pripravenosť poskytnúť pomoc pri vyriešení situácii v Bierorusku a to na základe princípov dohody  o vytvorení Spojeneckého štátu medzi Ruskom a Bieloruskom (v praxi nefunguje), alebo na základe organizácie o kolektívnej bezpečnosti (Rusko, Arménsko, Bielorusko, Kazachstan, Kyrgyzstan, Tadžikistan). Inými slovami, Rusko nechce konflikt, ani zásah proti demonštrantom, ale je pripravené zasiahnuť v prípade cudzej agresie alebo vonkajšieho zasahovania. Toto sa zdá byť ich červená línia.

Treba povedať, že kolektívny západ reaguje zatiaľ veľmi opatrne. Ako obyčajne, hluk robia hlavne Poľsko, Litva, Lotyšsko a Estónsko. Ale USA, Nemecko a Francúzsko napriek oficiálnym výzvam  pozorujú situáciu a zatiaľ sa správajú zdržanlivo.  Nikto nevie poriadne odhadnúť, ako sa zachovajú obyčajní Bielorusi. Väčšina nechce viac Lukašenka. Ale čo sa týka politickej a ekonomickej orientácie, tu sa pravdepodobne názory súčasných protestujúcich líšia.  Niektorí chcú mať úzke vzťahy s Ruskom. Ale je aj dosť takých ktorí snívajú o vstupe do EU. Zhody niet. Väčšina Bielorusov súčasne vyhlasuje, že žiaden Majdan u nich nebude a že oni ho nikdy nedopustia. Je tam veľa naivity, nevedomosti, rojčenia a revolučného zápalu. Zdá sa, že EU nechce chaos v Bielorusku a ešte viac napäté vzťahy s Ruskom. Navyše, v súčasnej finančnej situácii dávať nádej Bielorusom na prijatie do EU by bolo nereálne a nezodpovedné.

Kríza v Bieloruska je ale aj šancou. Na to aby veľmoci konečne začali seriózne diskutovať, prejavili rozum a kolektívne vplývali na to, aby Lukašenko odišiel a pritom čo najmenej stratil tvár. A aby sa pri hľadaní geopolitického riešenia brali do úvahy legitímne záujmy všetkých veľmocí ako aj miestnych štátov. Lebo alternatívou je že Bielorusko sa môže stať nikomu nepotrebnou rozbuškou veľkého konfliktu. Ukrajinský scenár sa nebude opakovať.

Želajme všetko najlepšie bratskému slovanskému Bielorusku a všetkým Bielorusom. A modlime sa za nich a ich pokojný a šťastnejší život.

Dezider Štefunko