Augustová úvaha

Bratislava 29. augusta 2019 (HSP/Foto:Pixabay)

Prežívame koniec augusta, vraciame sa oddýchnutí a z novým elánom domov z dovoleniek a prázdnin, o niekoľko dní začne nový školský rok a celoročný školský a pracovný cyklus. Akosi rýchlo mi beží čas, ale čo ma viac trápi, že mám málo dôvodov k radosti zo spoločenského života v našej krajine a takýto pocit mi potvrdili aj viacerí priatelia

Zdá sa mi, že sa nesprávame tak, akoby sme sa mali správať, jediným kritériom podľa ktorého konáme, je to, aký  zisk a výhody získam pre seba v materiálnom smere. Nepozeráme sa ani nás netrápi to, čo to prináša druhým, svetu. Zdá sa mi  že nechceme robiť ani nerobíme to, čo by sme robiť mali,  nevychádzame si navzájom v ústrety, nedokážeme si pomáhať navzájom, venujeme sa nepotrebnému,  skôr sme si jeden druhému na ťarchu, komplikujeme život sebe i iným, ľudia zbytočne  škodia a ubližujú iným, akoby sa bránili prirodzenému správaniu, ktoré spočíva v konaní dobra, v láske, službe.

Pojmy Božia vôľa, Božie Kráľovstvo sa vytrácajú aj z kresťanských médií. Stále viac energie a prostriedkov sa vynakladá na to, aby sa rozbili prirodzené zväzky a vzťahy a cítim ako sa na nás valí zo všetkých strán vlna multikulturalizmu so svojimi zvrátenými požiadavkami, ohrozeniami, vnucujú sa nám proti prirodzené alternatívy života. Veľa sa o tom hovorí organizujú sa čudné protesty, manifestácie, pochody, ale vytrácajú sa overené prirodzené spôsoby života.

Pýtam sa aké sú dôvody, ktoré vedú tých, ktorí majú moc, dokážu oslovovať masy, ovládajú médiá, aby sa plietli ľuďom hlavy, podporovali zvrátenosti, pomýlené formy života, ale nie prirodzené spôsoby medziľudských vzťahov. Akosi sme si navykli všetko čo dostávame prijímať automaticky, odvykli sme si ďakovať a prosiť, ako Boha tak i ľudí. Mám dojem, že všetko sa nám akosi komplikuje.

Čo ešte donedávna fungovalo, dnes prestáva a my máme čoraz viac problémov so všetkým. Malé deti sa ešte pokúšame naučiť vysloviť slová ďakujem, prosím, či prepáč, ale nevieme vďačnosť prejavovať svojim správaním, životom. Nevieme dobre, radostne, spokojne a naplno žiť.

Problémom sa stáva často i to, že niečo síce slovami deklarujeme, ale správaním to popierame. Naše slová nie sú vždy zosúladené s našimi postojmi. Žijeme ináč ako hovoríme. Zdá sa mi, že sme modlitbu, duchovné hodnoty vylúčili zo života a žijeme príliš prázdno a povrchne.

Podobné je to s pokáním. Nepotrebujeme sa napraviť, polepšiť, konať pokánie, spovedať… Kradneme, klameme seba i iných. Zdá sa, že nám to vyhovuje. Je len prirodzené, že nedávame radi anonymne a tam, kde si toho nevážia, kde neďakujú a tak často krachujú spoločné projekty vybudované s veľkým nadšením a reklamou…  Človek potrebuje dávať  aj dostávať.

A dávať môže z toho čo sám vlastní. Nikto neobstojí sám, potrebujeme žiť v spoločenstvách a predsa sa ľahko necháme oberať o prirodzené fungujúce spoločenstvá, ktoré nám pomáhajú byť sami sebou a cez ne byť aj osožní pre iných. Niektoré vzťahy  fungujú len jednosmerne. Dokedy sú pre nás výhodné, tak z nich čerpáme a potom ich ukončíme, ak by sme do nich mali niečo investovať, vrátiť to, čo sme dostali.

Bez lásky život nedáva zmysel, ale lásku nie je možné zredukovať len na lásku medzi dvomi ľuďmi či úzku skupinu vyvolených, ktorá sa zužuje až dokedy vyústi do egoizmu, či skupinového dvojice alebo jednotlivca. Komu je výhodný  sebecký spôsob života, ktorý je propagovaný, podporovaný a nám vnucovaný?

Pred 30 rokmi, po páde totalitného režimu, ktorý nám vnucoval spôsoby správania sa vo verejnom živote a zasahoval i do nášho súkromia, niektorí mali odvahu hovoriť vráťme sa  k prirodzenému správaniu. Boli odmietnutí, že treba sa pozerať dopredu, že je tu nová doba a treba sa nám učiť na západe, že vracať späť sa nedá, ale zdá sa mi, že dnes sme  v slepej ulici, ešte hlbšie, než sme boli vtedy.

Treba sa nám poučiť históriou, pretože základné pravidlá, hodnoty a vzťahy platia vždy. Pravda, Láska, Spravodlivosť, Krása,  Dobro, sú hodnoty pre ktoré sa vždy oplatí žiť a obetovať vždy. Jedine na nich je možné budovať úspešný a tvorivý život. Manželský vzťah muža a ženy je pre život človeka i spoločnosti rozhodujúci a nie je možné ho nahradiť inými spôsobmi spolužitia. Vidíme mnoho negatívnych dôsledkov  život muža a ženy, životy detí i spoločnosti tam, kde sa tento základný vzťah medzi mužom a ženou nepodaril, ale stroskotal na egoizme jedného alebo obidvoch.  Rodina je Božia ustanovizeň od stvorenia sveta a bez nej ľudstvo nemá budúcnosť.

Ľudský život je hodný úcty od počatia až po prirodzenú smrť a treba ho chrániť. To sú hodnoty, o ktorých sa nedá diskutovať a kresťania by to mali vedieť a nie začínať o nich diskusie s hlasovaním v spoločnosti, ani vo vnútri Cirkvi… Čím viac ich budeme brať vážne tým hlbšie padneme. Počúvame síce často o ekológií, ale pokiaľ naše správanie nesmeruje od egoizmu k láske, od seba k druhému, od vlastného obohatenia k obdarovávaniu druhých,  som k týmto rečiam skeptický, zvlášť ak sú to len reči nepodložené zodpovedným ekologickým správaním. Prírodu ani Boha nepresvedčíme o našej pravde. Ona môže fungovať len tak, ako je nastavená od stvorenia sveta. Ak ju budeme ničiť, ona sa bude prirodzene brániť a tak bude stáť proti nášmu egoistickému správaniu, a nám to znova prinesie komplikácie, problémy, krízu…

Máme možnosť voľby. Voliť dobro, ale nečudujme sa dôsledkom, ak volíme sebecky, zle, proti prirodzenosti. Mnohí sa potrebujú zviditeľniť, presadiť, ale nerobia to v pozitívnom, ale v negatívnom smere. Takto im to vyhovuje a prináša kariéru a zisk. Ale hriech neurobí šťastným ani toho kto ho pácha, ani iných. Každý hriech je tragédiou pre toho kto ho robí, pre jeho okolie aj pre svet. Mnohí potrebujú iných zhodiť, uraziť, ponížiť, ovládnuť, zosmiešniť, oklamať, podviesť, okradnúť,… aby vynikli, zbohatli a mali sa lepšie.

Zdá sa mi, že sa to stalo trendom a týmto ľuďom slúžia aj médiá, ktoré ponúkajú svoje služby za peniaze. Kto má peniaze, má aj moc a kolobeh mocných a bohatých nepotrebuje diskusiu. Oni sa tvária, že si vystačia a chudobným ešte uberú, slobodu, materiálneho i duchovného. Zdá sa mi, že sme nielen v našom spoločenskom a politickom  živote, ale aj v rodinách ba aj v Cirkvi sa povýšili na hlavné hodnoty hlúposť, aroganciu, prázdnotu, sebectvo… Po múdrosti, pravde, zodpovednosti a historickej skúsenosti vytrvalo šliapeme a pohŕdame.  Nechceme o nich počuť, ani pripustiť diskusiu.

Chceme byť moderní, za každú cenu, nevadí nám že pre naše rozmary mnohí trpia, trápia sa a zomierajú…  Ako rozsievame tak aj žneme. Zbytočne sa čudujeme. Ovocie nám dáva jasnú odpoveď na naše prázdne reči a pomýlený život. Preto nám hrozí kríza, o ktorej už hovoria aj liberálne médiá, že takmer nikto nekoná dobro. Zle a nezodpovedne sa správame a pomoc očakávame od iných, zvonku. Čudujeme sa, že sa nám nedostáva pomoci, keď ju potrebujeme, že mnoho vecí nefunguje, že iní nám nejdú po ruke,  že už veci nefungujú, ako  v minulosti ešte fungovali. Keď sami nič neponúkame, darmo čakáme že my budeme stále dostávať.  Čo človek dáva, to sa mu vracia.

Špirála inflácie sa zamotáva. Čoraz viac ľudí si chce užívať, mať sa dobre, konzumovať bez zodpovednosti a platenia, ale čoraz menej ľudí je schopných a ochotných tvoriť hodnoty. Kto by s nadšením vytváral hodnoty pre spoločnosť ktorá ho klame, podvádza a zotročuje. Kto by investoval do akcií, ktoré sú jasne stratové.

Socialistický režim bojoval otvorene proti Cirkvi. Aj keď deklaroval náboženskú slobodu netajil sa  s protináboženským bojom. Napriek tomu, že mnohí, tisíce ľudí tých najkvalitnejších sedelo vo väzeniach a v pracovných táboroch, jeho boj nebol až tak úspešný, na jeho konci v roku 1990 sa prihlásilo k náboženskému vyznaniu viac než 70% obyvateľov. Napriek súčasnej už 30 ročnej slobode, ktorú môžeme všetci využívať naplno, počet veriacich ubúda.

Vidieť to zrakom, štatisticky i zo správania väčšiny obyvateľov krajiny. Nájdu sa ešte oázy, ale aj tie už upadajú. Cirkev akoby stratila schopnosť rozvíjať sa a stala sa súčasťou úpadkovej kultúry sveta. A my kresťania sadáme na lep vo svojej hlúposti a naivite tým, ktorí nás potrebujú umlčať a zničiť, aby úplne ovládli svet, krajinu i nás, vnútili nám do zákonov zničujúce normy. Máme možnosť sa spamätať, ale zdá sa mi, že vlastnými silami to už nedokážeme. Božími prostriedkami pohŕdame.  Sami sme dostatočne “múdri”. A tak môže prísť Boží zásah, tragédia, alebo koniec. Sme si príliš istí svojou pýchou, aroganciou, sebectvom a klamstvom.

Ak pohŕdame prirodzenosťou a Božím poriadkom, darmo očakávame šťastie, zázrak a záchranu.  Dobrý človek je dnes pokladaný za hlupáka, ktorého treba zmanipulovať ovládnuť a využiť.  Akoby sme nemali silu a čas konať dobro, lebo ideme v rozbehnutom  vlaku spoločnosti, kde sa stalo bežným, normálnym a potrebným klamať, ubližovať, kradnúť, škodiť,… lebo len takto je možné dnes fungovať a byť úspešný vo svete, kde vládne egoizmus.

A tak investujeme do skazy, klamstiev, podvodov, kde podobne ako v pyramídových hrách, to niektorým aj dobre vynáša, ale určite nie nám úprimným kresťanom, ani väčšine národa.  Zdá sa mi, že žijem v pomýlenom svete. Rád by som sa mýlil. Vo svete kde dobre nefunguje rodina, obec, spoločenstvá, národ, štát, Cirkev,  sa naozaj žije ťažko.  Viac ako na sebe vidíme každý malý nedostatok na iných, ktorý kritizujeme a o ňom hovoríme.

Od iných vyžadujeme vysoké výkony. Korupciu z verejného života neodstránime, ak vymeníme len osoby v čele spoločnosti. To už sa stalo viackrát a úspech to neprinieslo, len nové problémy. Už sme sa o tom mali možnosť presvedčiť mnohokrát. Zažil  som  mnoho sklamaní a preto som opatrný aj pri voľbách.  Nechcem zase naletieť na nové heslá vnútorne prázdnych a Božie pravdy a hodnoty nerešpektujúcich ľudí.

Korupciu a zlo máme možnosť  odstrániť z nášho života a z prostredia, na ktoré máme dosah, a za ktoré máme priamu zodpovednosť.  Slušnosť nastane vtedy, ak sa začneme morálne správať a to je možné dosiahnuť nie z vrchu, výmenou elít, ale správaním sa väčšiny, teda každého z nás v našom prostredí.

Majme aspoň pud sebazáchovy, keď už nám chýba zdravý rozum i schopnosť presádzať hodnoty, ktoré robili človeka šťastným aspoň dve tisícročia, či náš národ  od príchodu sv. Cyrila a Metoda na naše územie. Ale ešte stále je tu nádej. Aj Jonáš bol Bohom poslaný do Ninive a mesto bolo zachránené, pretože jeho obyvatelia konali pokánie. Aj ja vidím záchranu vo vernosti Bohu a jeho zákonom.

Boh zachránil Lóta a jeho dcéry i keď mesto zničil, pretože sa v ňom nenašlo ani 10 spravodlivých. My nemôžeme začínať so záchranou ľudí a budovať vzťahy len na opačnej pologuli zemegule aj keď dnešné technické možnosti to umožňujú. Ale môžeme meniť seba a svoje najbližšie okolie, za ktoré nesieme  zodpovednosť. Môžeme začať seba meniť od každodenných, konkrétnych drobných skutkov. Nevybudujeme žiaden lepší svet, ak poprieme zásady Božieho Kráľovstva. A tie sa nedajú presadiť rečami, za ktorými nebudú nasledovať konkrétne skutky a zodpovedný život, ktoré ich potvrdia.

Ľudovít Košík