Môj profil 
Predplatné
Americkí ekonómovia nevidia ako najväčší problém eurozóny Grécko, ale Nemecko. Ekonóm Ashoka Mody sa domnieva, že Nemecko škodí eurozóne, pretože odmieta hrať “úlohu hegemóna” v Európe.
Bývalý riaditeľ MMF, zaťatý odporca úsporných opatrení, tvrdí, že prebytok platobnej bilancie vzrástol na 215,3 miliardy eur od vypuknutia finančnej krízy – čo je rekordné číslo. Mody tvrdí, že nový program pre Grécko je odsúdený na neúspech, pretože aj tak je potrebné posúdiť existujúce úsporné opatrenia.
Dokonca aj ak by Grécko naozaj dokázalo splniť program, nepomohlo by to krajine. Silné euro sa v Grécku správa ako cudzia mena. Krajina ju nebola schopná devalvovať. Podobná situácia je aj v Portugalsku a Taliansku. Tieto krajiny nie sú dostatočne silné na to, aby dokázali hýbať s kurzom eura, preto by sa malo Nemecko dostať von z eurozóny. Krajina by sa s tým ľahko vyrovnala, hovorí Mody. Ekonóm ďalej tvrdí, že proti euru by boli Nemci vďaka výrazne modernizovanej nemeckej marke bohatší, pretože by mohli kupovať tovar od zvyšku Európy lacnejšie.
Dokonca aj bývalý šéf amerického Federálneho rezervného systému (FED) Ben Bernanke sa vyjadril podobne, no vyhol sa priamemu slovnému spojeniu „vystúpenie Nemecka z eurozóny“. Vypustenie takéhoto výroku z úst bývalého šéfa FED-u by bolo špekulatívnym útokom. Bernanke sa však zameral na iný kľúčový problém: nezamestnanosť. Podľa údajov nezamestnanosť v eurozóne stále rastie, zatiaľ čo v Nemecku aj naďalej klesá.
Tieto údaje sú však zavádzajúce, pretože oficiálne údaje o nezamestnanosti sú zavádzajúce: neberú totiž do úvahy vysoký počet dočasných, či čiastočných úväzkov a práce s najnižšou úrovňou mzdy. Táto skutočnosť ukazuje, že predpovede ekonómov sú založené na nesprávnych údajoch. Tento fakt sme mali možnosť vidieť pri posudzovaní príčin gréckej krízy.
Bernanke vidí problémy v eurozóne z troch dôvodov: ECB začala príliš neskoro s tlačou peňazí. Striktná fiškálna politika bola zlá, pretože posilnila cyklus recesie. A to spôsobilo, že banková kríza, na rozdiel od Spojených štátov, tu ešte stále nie je ani zďaleka vyriešená. Je pravdepodobné, že v tomto bode má Bernanke pravdu: európske banky sa nachádzajú v ťažkej situácii.
Ďalší dôvod je nedostatok bilancie obchodných prebytkov – Nemecko má prebytok vo výške 7,5 percent HDP. Bernanke vidí eurozónu ako zbierku rôznych stupňov čiastkových mien eura, ktoré sú prepojené pomocou systému pevného výmenného kurzu.
Bernanke preto navrhuje, aby k eurozóne patrila aj pevná dohoda, ktorá zakazuje a trestá obchodné prebytky. Táto požiadavka je však nereálna. Dokonca aj idea centralizovanej kontroly rôznych konceptov fiškálnej politiky v jednotlivých štátoch zlyhala: Francúzsko nedokáže znížiť svoj deficit už nejakú dobu. Aj Taliansko znižuje svoj deficit pomalšie, než by malo v súlade s predpismi EÚ.
To znamená, že Bernankeho návrh povedie k rovnakému výsledku ako požiadavka Georgea Sorosa, ktorý požadoval vystúpenie Nemecka z eurozóny pred niekoľkými rokmi. Soros na prednáške vo Frankfurte povedal, že iba Nemecko môže opustiť eurozónu, pretože výstup Talianska by v krajine spôsobil katastrofu. To by malo zničujúce dôsledky pre celú eurozónu.
Soros je v tomto v zásadnom rozpore s nemeckým ministrom financií Wolfgangom Schäublem: ten pred 20 rokmi povedal, že Taliansko môže upevniť svoj rozpočet len prostredníctvom spoločnej meny.
Mody prichádza vo svojom návrhu prekvapivo k rovnakému záveru, ako spolkový minister financií Wolfgang Schäuble v roku 1994: vidí menovú úniu Nemecka s Holandskom, Rakúskom, Belgickom a Fínskom ako spôsob, ktorým by sa zabezpečilo, aby zvyšné čiastkové euro bolo dostatočne devalvované, a tým by boli konkurencieschopné aj produkty z južných krajín. Je tu však jeden rozhodujúci rozdiel od Schäubleho prístupu: Francúzsko by malo aj naďalej používať euro a nemalo by mať rovnakú menu ako Nemecko.
Ale samotná skutočnosť, že sa o “Grexite” nehovorí ako o poslednej možnosti, ale v súvislosti s kompletnou reštrukturalizáciou v Európe, ukazuje len jedno: táto téma už nie je tabu, pretože pokračujúce popretie štrukturálnej odlišnosti jednotlivých krajín a skutočný hospodársky úspech len niektorých krajín EÚ produkuje množstvo porazených medzi krajinami eurozóny.
