Špánik sa obrátil na ministerstvo vnútra a generálnu prokuratúru s podaniami, aby Ľudová strana Naše Slovensko bola stiahnutá z volebnej súťaže. Následne usporiadal tlačovú konferenciu, na ktorej informoval médiá o tom, že chce (nepochybne čiste z nezištného záujmu), aby táto „ľudácka“ strana, ako ju nazval, nemohla poškodzovať demokraciu na Slovensku tým, že si údajne neporiadne zmenila názov a vraj sú nezrovnalosti v dátumoch ohľadne registrácie jej stanov.

Dá sa tomu veriť? Je to celé trochu podozrivé. Rozhovor Milana Mazureka v žilinskom rádiu Frontinus, za ktorý bol Mazurek odsúdený, sa uskutočnil v roku 2016. Mnohých ľudí, vrátane bývalého premiéra, verdikt súdu prekvapil, pretože Mazurekove slová nehodnotili tak, že tým spáchal trestný čin  – on tam dokonca zdôraznil, že hovorí nie o všetkých Rómoch, ale iba o tej asociálnej časti. Mazurek bol odsúdený až v roku 2019, rok pred voľbami, a v zmysle zákona následne vylúčený z Národnej rady. Na jeho miesto nastúpil náhradník, Milan Špánik.

Špánik, prakticky ihneď potom, ako sa dostal do parlamentu, a tým sa stal viditeľným a zaujímavým pre médiá, začal proti svojej strane intenzívne útočiť a chrliť rôzne nedokázateľné obvinenia, ktoré následne začali médiá veľmi usilovne zverejňovať. A teraz, dva mesiace pred voľbami, sa všemožne snaží ĽSNS utopiť.

Je celá tá súhra okolností a udalostí iba náhodná? Alebo je táto záležitosť, vrátane odsúdenia Mazureka vopred naplánovaným predstavením? Na to si každý môže hľadať odpoveď sám – nech je to však akokoľvek, v každom prípade to je nastavené presne tak, aby to ĽSNS pred voľbami čo najviac poškodzovalo.

ĽSNS vraj zmenila ideológiu, povedal Špánik krátko potom, ako ho táto strana dotiahla do parlamentu. Práve v čase, keď viaceré politické subjekty dávajú najavo, že ĽSNS považujú za normálnu súčasť politickej scény, sa niekomu veľmi hodí, aby bývalý poslanec ĽSNS začal intenzívne kričať, že táto strana sa zmenila smerom k „ľudáctvu“. Teda predtým, v čase keď do nej pán Špánik vstúpil a keď do nej pôsobil, ľudáckou stranou nebola?

Čo sa stalo, že Špánik tak zmenil svetonázor? Hovorí, že ho sklamali konkrétni ľudia a smerovanie strany. Lenže podľa jeho rétoriky sa zdá, že celý jeho uhol pohľadu na politiku je iný, než majú ľudia „na národnom brehu“ a je otázka, či on vôbec na tom brehu niekedy skutočne bol.

Dva mesiace pred voľbami sa Špánik obrátil na ministerstvo vnútra a generálnu prokuratúru s dvoma hrubými, právnicky detailne vypracovanými podaniami, ktorým zjavne predchádzala dôkladná právna analýza (ktorú musel niekto urobiť a zaplatiť) a následne zvolal tlačovku, na ktorej informoval novinárov, prečo by mala byť ĽSNS zrušená. Tento boj ako o dušu za zrušenie jednej z mála relevantných politických síl, ktorí by mohli po voľbách zastaviť liberálne besnenie, Istanbulský dohovor, vojenské základne USA, výmenu populácie, odovzdanie zvrchovanosti ceurocentrále, atď., to čosi prezrádza o Špánikových prioritách.

Čo mu tak veľmi prekáža na jeho bývalej strane, že sa rozhodol vynaložiť toľko energie a možno aj peňazí, aby sa pokúsil ju zničiť? Prvým dôvodom má byť názov strany: „Názov strany alebo jej skratka nesmie obsahovať meno alebo priezvisko osoby, ktorá je štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu alebo členom prípravného výboru strany,“ cituje Špánik zákon a následne siahodlho zdôvodňuje, že na slovo „Kotlebovci“ ako odvodené od mena „Kotleba“ sa vzťahuje ustanovenie zákona. Zvláštne, že toto nepostrehli úradníci na ministerstve, keď stranu s novým názvom bez problému zaregistrovali – že by si všimli to, čo pán Špánik zámerne nie, a síce, že „Kotlebovci“ nie je meno ani priezvisko osoby, ba ani jeho rodiny, ale je to názov skupiny ľudí?

Kotlebovci takto poňatou zmenou názvu vraj zmarili cieľ, ktorý zákonodarcovia zavedením zákona sledovali. Ale skúsme si sami odpovedať na otázku, aký môže byť cieľ zákona predložený Andrejom Dankom, ktorý rok pred voľbami núti stranu, ktorá vyrástla na osobe svojho zakladateľa, z názvu odstrániť jeho meno? Občanom, ktorí sa o politiku príliš nezaujímajú, tá strana v tej chvíli môže splynúť s desiatkou ďalších strán a straničiek, ktoré sa hlásia k ľudu, národu, Slovensku, čo sa môže prejaviť jedine v strate časti hlasov. Kotlebovci tento podraz obišli v zmysle pravidla „čo nie je zakázané, je povolené“, aby si takto ubránili svoje percentá. Všimnime si však pána Špánika, ako sa k situácii stavia a v mene akej „principiálnej a hodnotovej“ veci vynaložil toľkú námahu…

Ako druhý bod svojej obžaloby Špánik uvádza termínový nesúlad schvaľovania stanov strany a ich registráciu na ministerstve. Vraj v strane schválili zákony týždeň potom, ako ich zaregistrovali na ministerstve. Stanovisko ĽSNS je, že schvaľovanie stanov prebehlo plne v súlade s pravidlami, ale tu stojí opäť za povšimnutie, akú zásadnú vec Špánik vytiahol, aby svojim bývalým kolegom znemožnil účasť v parlamente a zabránil im tak realizovať ich program.

Samozrejme, médiá, ktoré sa inokedy k tlačovkám ĽSNS stavajú tak, ako sa stavajú, a na tlačovku takéhoto poslanca samotného by sotva prišli (vidíme aký záujem majú napríklad o tlačovky iného nezaradeného poslanca Národnej rady Petra Marčeka), tentoraz sa zúčastnili v relatívne hojnom počte, v nádeji, že by sa mohlo objaviť niečo pikantné, čo by sa dalo použiť proti ĽSNS.

Prípad Mazurek/Špánik až príliš organicky zapadá do širšieho kontextu politického diania týchto rokov a mesiacov, s Kuciakiádou/Kočneriádou, sústredeným útokom na slobodu vyjadrovania a mediálnou turbokampaňou „slušných“ strán, ktoré sa snažia o frontálny útok na uchopenie moci. Tieto liberalistické kruhy sa ani veľmi netaja svojou ambíciou definitívne urobiť prielom vo viacerých podstatných veciach, v ktorých Slovensko doposiaľ odolávalo. Nemáme tu americké vojská ani ich humanitárne rakety, migrantov ani mešity, neprijali sme Istanbulský ani Marrákešský dohovor. A preto je zjavné, že niekomu veľmi záleží na tom, aby v slovenskom parlamente tentoraz už naozaj nebol nikto, kto by im mohol ich hru prekaziť.

Prečo sa Špánikovi tak triasli ruky, keď na tlačovke zdôvodňoval, prečo treba ĽSNS utopiť? Aká to bola motivácia, ktorá ho primäla sa takýmto spôsobom angažovať? Žeby číra nezištná láska k demokracii?

Ivan Lehotský