Môj profil 
Predplatné
Americký veľvyslanec v Nemecku Richard Grenell pred pár dňami v rozhovore pre Welt am Sonntag uviedol toto o politike amerického prezidenta Donalda Trumpa: „Myslím si, že sa vyvíja čosi ako ,Trumpova doktrína‘. Jej podstata je v dvojcestnom prístupe k problému. Videli sme to v prípade Venezuely, ale aj Severnej Kórey, Ruska a napokon aj Iránu. Americká reakcia spočívala v metóde cukru a biča (v origináli ,carrot and stick‘ – metóda ,mrkvy a palice‘, čo je významovo to isté, pozn. red.). V prvom rade použijeme všetky prostriedky, ktoré vláda USA má. Naša ekonomická politika podporuje našu zahraničnú politiku.
Uložíme najsilnejšie možné sankcie a súčasne vyhradíme zvláštny kanál na jednania a uvidíme, či sa správanie druhej strany zmení. Myslím, že tento druhý kanál zatiaľ fungoval v Severnej Kórei, hoci je pred nami ešte dlhá cesta. Vo Venezuele je ešte príliš skoro, v takejto začiatočnej fáze sa ešte veľmi nepresadil. Zatiaľ nezafungoval ani v Rusku, ale my stále tlačíme a súčasne ponúkame dialóg. A rovnaký je aj cieľ v prípade sankcií voči Iránu.“ (Originál nájdete TU)
Trumpovu doktrínu cukru a biča môžeme teda zaradiť do vitríny k základným doktrínam zahraničnej politiky USA, kde sú také demokratické skvosty ako napríklad Monroeova doktrína – princíp, ktorým sa už takmer dvesto rokov riadila a stále riadi zahraničná politika USA vo vzťahu k latinskoamerickým krajinám. Vyhlásil ju 2. decembra 1823 v americkom kongrese prezident James Monroe. Hovorí, že západná pologuľa (t. j. americký kontinent) sa pokladá za výlučnú sféru vplyvu USA. Každý pokus o kolonizáciu alebo ovplyvňovanie západnej hemisféry európskou alebo inou krajinou budú USA pokladať za ohrozenie vlastného mieru a bezpečnosti. Inými slovami, jedine USA majú právo rozhodovať o osude latinskoamerických krajín. Monroeova doktrína však pôvodne hovorila aj to, že americká politika sa na druhej strane zdrží miešania do záležitostí európskych štátov.
Novšia je potom tzv. Wolfowitzova doktrína (v origináli pôvodne Defense Planning Guidance) z roku 1992, ktorá je takisto dodnes kľúčovým princípom, ktorý tvorí základ politiky USA. Tá hovorí, že „Prvým cieľom zahraničnej politiky USA je zabrániť znovuzrodeniu nového rivala, a to buď na území bývalého Sovietskeho zväzu, alebo kdekoľvek inde. Toto je základná úvaha dominujúca novej regionálnej obrannej stratégii. Je nevyhnutné sa usilovať o zabránenie dominancii nepriateľských síl v regiónoch so zdrojmi, ktoré by mohli stačiť na vytvorenie globálnej moci.“ V preklade to znamená: v záujme zachovania svojej svetovládnej pozície budú USA robiť všetko preto, aby zničili každého, kto sa pokúsi im vzoprieť.
Ako vidieť, vytvoriť dobrú zahraničnepolitickú doktrínu, ktorá by spĺňala kritériá medzinárodného práva, ktorých základom je nezasahovanie do vnútorných záležitostí suverénnych štátov, nie je ľahké a niekomu sa to nepodarí ani za dvesto rokov.
Ale my Slováci máme to šťastie, že máme skúseného ministra, ktorý zvládne aj túto náročnú úlohu. Predseda Valného zhromaždenia OSN a minister zahraničných vecí SR Miroslav Lajčák prednedávnom na zasadnutí parlamentného výboru pre európske záležitosti sformuloval našu zahraničnepolitickú doktrínu takto: „Nie je v záujme Slovenska odkláňať sa od spoločného postoja zvyšku Visegrádskej štvorky a väčšiny krajín EÚ.“ Inými slovami: myslíme si to, čo odhlasujú ostatní. Nie je v našom záujme si myslieť niečo iné.
To má úplne iné grády, čo poviete?
Ivan Lehotský
.jpg)
