Bratislava 11. júna 2018 (HSP/Foto:TASR-Marko Erd)

Generál PaedDr. Tibor Gašpar. K prvému júnu 2018 na požiadanie ministra odstúpil najdlhšie slúžiaci prezident Policajného zboru SR v jeho histórii. Človek, ktorý je v nemilosti médií hlavného prúdu, hoci sa možno previnil iba tým, že slúžil pod nesprávnym ministrom. Napriek tomu, napriek akútnemu nedostatku akýchkoľvek relevantných dôvodov, v médiách na neho dnes ťažko nájsť dobrého slova. My to chceme napraviť a prinášame verejnosti jeho verziu príbehu. Dnes je tu štvrtá časť rozsiahleho exkluzívneho rozhovoru s T. Gašparom pre Hlavné správy.

Médiá poukazujú na vaše prepojenia s podnikateľom Bödörom, keď tvrdia, že vaše manželky sú sestry. Ako sa však ukázalo, vaša manželka sestru nemá. V akom príbuzenskom vzťahu v skutočnosti ste? Z titulu svojej funkcie ste teda neboli v konflikte záujmov v súvislosti s podnikateľskými aktivitami pána Bödöra?

Toto je výborný príklad toho, ako sa dnes pracuje v médiách. Ja som vždy hovoril, že rodina sme a budem si za tým stáť aj dnes. Moja manželka nemá súrodencov, čiže nie je sestra pána Bödöra, ani manželky pána Bödöra. Ja som rodák z Kežmarku a do Nitry som sa priženil. Medzi mojou manželkou a pánom Bödörom je príbuzenstvo v úrovni starých rodičov. Ale na tom predsa nezáleží: aj keby sme boli príbuzní v tom stupni, ako to tvrdia médiá, odmietam akúkoľvek súvislosť s mojou prácou. Veď ja mám okolo seba ešte aj inú rodinu, mám veľmi blízkych priateľov, ktorí podnikajú, a to by potom mohli o celom mojom okolí hovoriť, že tam boli nezákonné prepojenia na moju funkciu. Každý, aj pán prezident má rodinu, aj všetci politici, ktorí to kritizovali, majú rodinu, a to aj v podnikateľskom prostredí. Ak by niekto podal podnet na pána Bödöra, tak by ho vyšetrovali ľudia mimo mojej pôsobnosti s dozorom prokuratúry, ktorá by dozerala na nestrannosť.

Pokiaľ ide o pána Bödöra, jeho podnikateľským problémom je jedna vec: on si pozval predsedu strany Smer, nie na žiadny silvestrovský večierok, ako hovoria médiá, ale na divadelné predstavenie, ktoré každoročne organizuje pre svojich zamestnancov ako poďakovanie, aby sa tým zamestnancom prihovoril. A tým si podpísal politický ortieľ. Ak má niekto problém s čistotou jeho podnikania, či už ide o daňové veci, čerpanie prostriedkov, zmluvy so štátom, či o akúkoľvek inú vec, tak kedykoľvek môže urobiť oznámenie. Ja nechcem obhajovať pána Bödöra, to mi neprislúcha. Je mi to rodina, s ktorou sa stretávam, ale nič viac a nič menej.

Vylučujete teda, že by tu mohlo ísť o nejaký konflikt záujmov či niečo podobné?

Že sa tu meralo dvojakým metrom, to možno ilustrovať napríklad na mojom predchodcovi. Ten prišiel z veľkého podnikateľského subjektu (Slovnaft, a.s., pozn. red.) a nikto vtedy nevzniesol námietku, či to neohrozí jeho nezávislosť, veď predsa každá veľká spoločnosť by teoreticky mohla mať za sebou aj nejaké kauzy. A on sa potom po ukončení pôsobenia vo funkcii zase vrátil do toho istého podnikateľského subjektu do zamestnaneckého pomeru a nikomu to nevadilo. Naproti tomu ja s pánom Bödörom nemám žiadny iný vzťah, než vzdialený príbuzenský cez moju manželku, čo nijako nie je v rozpore so zákonom o štátnej službe. Takže pre mňa toto je naozaj absurdný argument, ktorý voči mne používali. Keď som sa raz jedného novinára spýtal, no a čo, že je rodina, tak povedzte v čom je problém, zostal prekvapený, prečo mu dávam protiotázku. Ďalej nevedel, čo má povedať, lebo on len bol naučený, že „lebo pán Bödör“.

Človeka vo verejnej funkcii môže diskvalifikovať strata bezúhonnosti, spoľahlivosti, prípadne psychologickej alebo zdravotnej spôsobilosti. A tá bezúhonnosť a spoľahlivosť znamená, že ak sa človek dopustil nejakého trestného činu, potom už nielen že nemôže byť funkcionár, ale ani policajt. Ak niekto má pocit, že som s pánom Bödörom spáchal trestný čin – lebo keby mal on vplyv na moju prácu, tak by sa dalo povedať, že som zneužil právomoc verejného činiteľa – tak by to mal oznámiť a príslušné zložky by mali konať. A ja by som stratil funkciu prezidenta zo zákona, pretože som nesplnil zákonom stanovené podmienky. Ale nič také nebolo.

Je v poriadku, keď médiá človeka iba tak obviňujú z niečoho, čo vôbec nie je pravda?

Ja som veľmi zvedavý, ako to dopadne s tými všetkými žalobami a trestnými oznámeniami zo strany niektorých politikov. Dnes tí, ktorí toľko hlúpostí narozprávali, volajú po zrušení trestného činu ohovárania. Zakrývajú to tým, že je to pre ochranu novinárov, ale kdeže – to oni sami sa boja svojej vlastnej trestnej zodpovednosti. Zrejme sa však nemusia ničoho obávať, napriek tomu, že narozprávali nepravdy a ohovárali. Ten trestný čin je totiž v trestnom zákone neefektívny, neúčinný, keď z desiatich trestných oznámení na trestný čin ohovárania sa deväť odmieta. Ale keby sa dôsledne uplatňovala skutková podstata, tak by mali problém. Oni totiž nekritizovali len verejne činné osoby v politickom slova zmysle, ale pod poslaneckou imunitou rozprávali nepravdy aj o bežných občanoch tejto krajiny, z čoho vyplýva, ak budú príslušné orgány konať tak, ako majú, že by za to mali niesť trestnú zodpovednosť.

Jednej veci v súvislosti s návrhmi zrušiť trestný čin ohovárania nerozumiem: veď hovoriť pravdu nie je ohováranie. Teda kto hovorí pravdu, nemá sa čoho báť. A kto klame, tak ten by sa asi mal báť, či nie? Komu toto môže vadiť? Môžete mi toto vysvetliť?

Pochopili ste to správne, presne tak to je: ak hovorili pravdu, tak sa nemajú čoho báť. A kto nehovorí pravdu, mal by za to niesť zodpovednosť.

Prezident Kiska povedal, že polícia je nefunkčná. Čo si myslíte o takom vyjadrení zo strany najvyššieho predstaviteľa štátu?

Spochybňovanie štátnych orgánov ako je polícia, prokuratúra či súdy všeobecným spôsobom, že sú nefunkčné, to je veľmi nebezpečná hra. Ak sa v týchto inštitúciách robia chyby, treba proti tomu bojovať, ale nemôžeme povedať, že je nefunkčný systém ako taký. Lebo ak je nefunkčná časť štátu, potom je nefunkčný štát ako celok, a mohli by sme spochybňovať aj všetky ostatné inštitúty, ktoré nemôžu správne pracovať, vrátane inštitútu prezidenta. Ale tak to predsa nie je. Všade sa robia chyby, ale povedať, že zlyhávajú celé inštitúcie, to určite nie je pravda.

Aká je dnešná polícia SR v porovnaní s tou z čias minulých?

Polícia, to je 23 tisíc ľudí. Je to veľký celok, ktorý je vzorkou tohto národa vo všetkom dobrom aj vo všetkom zlom, ktorý robí chyby a bude robiť chyby. Ale treba o nich hovoriť a naozaj dôsledne rozlišovať, či sú to systémové chyby alebo individuálne zlyhania.

Ľudia, ktorí dnes prichádzajú do policajného zboru, sú generačne poznamenaní dnešnou dobou a dnešnou výchovou. Budúci policajti majú iné pohľady na svet a inú mieru zodpovednosti, než mala napríklad moja generácia, ktorá vyrastala v socializme, a ktorá bola na vojne. My sme sa kedysi zamestnávali, ako sa hovorí, na celý život, kým dnes berú mnohí ľudia život zo dňa na deň, bez akéhokoľvek cieľa, prípadne si možno niečo plánujú v horizonte roka-dvoch. Pre túto generáciu je charakteristické, že človek robí chvíľu to a potom chvíľu zase niečo iné. Lenže povolanie policajta je naozaj celoživotné, je to veľmi zásadné rozhodnutie a dnes sa často stáva, že po pohovore a dôkladnom prehodnotení všetkých informácií uchádzači nakoniec usúdia, že takéto rozhodnutie na celý život nechcú urobiť. Ďalšou vecou je, že dnes ľudia často cestujú za prácou alebo žijú v zahraničí, na rozdiel od predošlej generácie, ktorá bola zvyknutá pracovať v mieste bydliska, trvale a doživotne.

Ako dnes verejnosť vníma políciu?

Myslím si, že keby sme dnes dali urobiť reálny prieskum dôvery občana v políciu, že to bude určite nad päťdesiatimi percentami. V čase po vražde Kuciaka a Kušnírovej, keď som prišiel do ktoréhokoľvek média, tak prvá otázka vždy bola ohľadne toho eurobarometrového prieskumu, v ktorom sme skončili pod 50 percentami z hľadiska dôvery. Lenže ja som mal v ruke ďalších päť alebo šesť prieskumov, ktoré hovorili, že sme nad 50 percentami. A pýtal som sa novinárov: „keby sem prišiel niekto, na koho chcete byť lepší, trápili by ste ho otázkami o eurobarometri, kde to bolo pod 40 percentami? Alebo by ste zobrali ten najlepší prieskum z OBSE, kde to bolo nad 70 percentami?“ Tá dôvera samozrejme môže mať kolísavý charakter, lebo kauza ako vražda novinára sa musí vo vedomí spoločnosti odraziť. Ale prirodzené je aj to, že sa dôvera môže zase vrátiť do normálu.

My sme naozaj poctivo budovali vzťah k občanovi a posunuli sme ho do stavu, keď polícii dôveruje 54 percent obyvateľov, čo považujem za úspech. Treba si uvedomiť, že polícia je represívna zložka, trestá, dáva na ulici pokuty a myslieť si, že bude niekedy mať 80 percent, je nereálne. A ťažko aj povedať, kde je tá hranica, keď politici a médiá povedia, že už je to v poriadku: 60 percent? 43 percent?

Podobné je to aj v prípade boja proti korupcii. Okolo 140 ľudí ročne je obvinených z korupcie a už to nie sú len tie drobné – boli tam rádovo stotisícové prípady, mali sme jeden trojmiliónový úplatok, ale kde je hranica spokojnosti? Treba mať 500 ľudí alebo zavrieť pol parlamentu, až potom to bude úspech?

Jednostranné informovanie verejnosti zo strany masmédií, spin-doctoring, dvojaký meter, selektívne vyberanie informácií… toto je veľká téma nielen v súvislosti s informovaním o polícii. Ako to vidíte Vy?

Je to veľmi vážna vec. Vždy som to prirovnával k situácii, keď sa rodina doma rozhoduje o zásadných otázkach, napríklad či si ide vziať úver, zmeniť bývanie či kúpiť auto. Musia si spolu sadnúť a povedať si akú má kto výplatu, aká bude splátka, či sa to dá zvládnuť a všetky ostatné dôležité fakty, a až potom je možné sa správne rozhodnúť. Ale akonáhle vám niekto poskytuje nepravdivé údaje, alebo si človek sám klame, že to môže zvládnuť, hoci nemôže, tak sa to pravdepodobne skončí katastrofou. A toto platí aj vo verejnom živote, či už ide o to, ako sa rozhodujeme ísť raz za štyri roky hodiť lístok do urny, alebo ako vyhodnocujeme denné udalosti. Keď dostaneme informácie v skreslenej podobe, zmanipulované – ono to takmer nikdy nie je o úplnom výmysle, ale spravidla o umne spracovanej manipulácii – rozhodovanie ľudí je potom také, aké je. Médiá majú veľkú moc, ale mali by mať aj zodpovednosť.

Prvú časť rozhovoru s T. Gašparom nájdete TU

Druhú časť rozhovoru s T. Gašparom nájdete TU

Tretiu časť rozhovoru s T. Gašparom nájdete TU

Ivan Lehotský