Ako s odstupom času vnímate celý ten cirkus okolo vášho odvolávania?

Moje odstúpenie treba vnímať v kontexte viacerých okolností. Odvolávanie bolo od volieb 2016 primárne zamerané na ministra Kaliňáka. Jeho kritika môže byť dvojaká: buď ako kritika jeho osoby, jeho vlastného života či podnikania – to bolo napríklad to, čo sa mu pokúšali vytýkať v súvislosti s Bašternákom – alebo druhá možnosť je kritizovať ním riadené útvary, že nerobia prácu tak ako majú. No a spomedzi týchto útvarov najlepším miestom na kritiku sú policajti, pretože tam sa občas stanú aj nejaké mimoriadne udalosti, ako napríklad nešťastné zastrelenie osoby v aute pri Novej Bani, a tieto momenty sa potom verejnosti dajú ponúkať ako systémové zlyhávania. Takže pri snahe diskvalifikovať ministra, hneď za jeho osobou, druhým objektom útoku bola polícia, zastúpená policajným prezidentom.

Veľmi úspešne na to bola využitá tá nešťastná vražda novinára a jeho priateľky. My nie sme predsa krajina, kde sa vraždia novinári raz týždenne, ani raz ročne. Sme úplne štandardnou krajinou, dokonca nadpriemernou z hľadiska bezpečnosti, to jednoznačne dokazujú všetky štatistiky. Až keď sa tá vec jedného dňa vyšetrí a budeme poznať skutočný motív páchateľa či páchateľov, tak budeme môcť hovoriť, či všetko, čo sa od toho potom odvinulo, bolo naozaj odôvodnené.

Máte na mysli tlak ulice a opozície v spojení s jednofarebnými masmédiami, ktoré situáciu zneužili?

Pohľady, ktoré boli vtedy podsúvané verejnosti na tento prípad, ale aj celkovo na činnosť polície a mňa ako policajného prezidenta, to už bola hrubá manipulácia a zavádzanie s cieľom docieliť personálne zmeny. Podarilo sa im to na úrovni politickej, ale čo je horšie, po prvýkrát sa podľa mňa dostali už aj na úroveň profesnú. Ja som síce neodstúpil pod tlakom ulice, požiadal ma o to minister, pre ktorého tá situácia už nebola akceptovateľná, ale výsledok bol v konečnom dôsledku rovnaký.

Toto je však nebezpečný precedens: naozaj chceme cez ľudí v uliciach určovať, kto má byť na akej politickej alebo dokonca odbornej pozícii? Takýto scenár bol v prípade ministra Druckera a takýto scenár očakávam aj u akéhokoľvek ďalšieho kandidáta tejto vlády. A obávam sa, že to budú opäť len manipulované informácie, ktoré budú mať za cieľ vytvoriť dojem neserióznosti, neodbornosti či nemorálnosti, podľa toho, ktorým smerom sa pustia. Ja som sa s tým zámerným skresľovaním pohľadu verejnosti na políciu vysporiadal, ale bol by som rád, keby budúci policajný prezident už takéto veci nemusel riešiť. Lebo takto by sme mohli meniť policajných prezidentov každého pol roka.

Časť verejnosti akosi mlčky akceptovala, že ak sa na námestí, ktoré sa samo ustanovilo do úlohy akéhosi „svedomia národa“ objavili transparenty s výzvou na vaše odstúpenie, mali by ste tak okamžite urobiť. Ako ste zvládali takýto tlak?

Treba otvorene povedať, že nikdy nebude sto percent Slovákov spokojných s policajným prezidentom, tak ako nikdy nebude sto percent ľudí spokojných s predsedom vlády alebo prezidentom štátu. Nespokojnosť časti občanov nemôže byť dôvodom, aby sa tu na prianie tej nespokojnej časti menili funkcionári mimo štandardných postupov – to môže spôsobovať jedine chaos. Lebo výmena prezidenta môže znamenať aj to, že ten nový možno bude chcieť vymieňať krajských riaditeľov, tí zase svojich okresných… a to v konečnom dôsledku vnesie chaos do celej polície. Takže výmena policajného prezidenta nie je len o osobe policajného prezidenta.

A ak niekto tvrdil, že len moja osoba je tá, ktorá menila dôveru verejnosti v políciu, tak v skutočnosti nedával vysvedčenie mne, ale médiám za ich angažovanú prácu. Veď reálne výsledky práce polície v styku s občanom netvorila moja osoba, ale 23 tisíc ľudí v teréne. Spokojnosť občanov s políciou v Stropkove tvoria stropkovskí policajti, v Rožňave rožňavskí policajti a nie Tibor Gašpar.

Neľutujete dnes, že ste krátko po vražde Kuciaka na tlačovej konferencii povedali, že jeho vražda pravdepodobne súvisí s výkonom jeho práce, a tak ste odštartovali celoštátnu hystériu?

Vzhľadom na dobu, v ktorej žijeme, a vzhľadom na spôsob, akým pracujú niektorí novinári, asi som mal vtedy viac zvážiť tú vetu. Nechcel som prísť s vyhlásením, že ten motív je úplne nejasný. Keby som to nebol ja, domnienku o možnom pracovnom motíve by povedal niekto iný. Jeden z motívov to stále je a môže byť platný, čiže ja ho nechcem vylúčiť. V tej chvíli, z hľadiska poznania po tých niekoľkých hodinách bol najpravdepodobnejší, ale ja som nikdy nevylúčil aj iné motívy. Dokonca mi vytýkali, že som išiel urobiť z obete pracovníka drogových dílerov, ale kým nie je vec vyšetrená, treba predsa pripustiť každú možnosť, ktorá nie je vylúčená.

Viac vám neviem povedať, lebo nepoznám proces toho vyšetrovania, keďže, ako som spomenul, mi to nepríslušalo a neprísluší. Napriek kritike, že polícia niečo manipuluje a zametá a ja som to všetko mal údajne zastrešovať, som sa v skutočnosti o tieto veci zaujímal len málo – práve toľko, aby som mohol ako policajný prezident rámcovo odpovedať na otázky novinárov.

Ale s odstupom času si myslím, že asi bolo vtedy namieste sa vyjadriť ohľadne možného motívu tej vraždy tak, ako som sa vtedy vyjadril. Keby nebola spoločenská klíma taká, aká je, keby nebola snaha túto kauzu politizovať, tak by bolo to vyhlásenie prijaté úplne normálne. Veď to bol žurnalista a skoro pri každej vražde jeden z motívov, ktoré si dáme medzi pracovné hypotézy, je aj ten pracovný. Či je to podnikateľ a môže ísť o problém v obchodných vzťahoch, či je to úradník a môže ísť o problém s rozhodovacím procesom, ktorý má na starosti, atď. Takže bolo úplne samozrejmé, že sme v Kuciakovom prípade počítali od samého počiatku aj s pracovným motívom.

Do nemilosti liberálnych médií a vítačov migrantov ste sa však dostali už pred rokom, keď ste sa spolu s niekoľkými profesormi a generálmi podpísali pod vyhlásenie hospodárskeho klubu NEF, ktoré varuje pred migráciou ako politicky a mediálne organizovaným úkladom voči našej európskej civilizácii. Čo sa dialo potom, ako ste to podpísali?

Keď už spomínate túto udalosť, tak poviem, áno, myslím si, že práve vtedy sa začala zvýšená kritika a útoky voči mojej osobe. A tiež si myslím, že prejavenie toho názoru malo svoj veľký význam, napriek tomu, že obsahom toho vyhlásenia sú veci, ktoré neskôr aplikovala ako vládny program napríklad rakúska vláda – teda nešlo o nič problematické či extrémne.

Ja vždy podám pomocnú ruku každému, kto padne na kolená a treba mu pomôcť vstať a keď na to príde, krátkodobo si ho viem vziať aj k sebe domov. Ale v prípade ľudí, ktorí by tu mali ostať natrvalo, si treba najprv ujasniť veľa vecí: či ich budeme živiť my, alebo sa budú živiť sami, či im vieme pomôcť sa integrovať, a či vôbec budú rešpektovať náš spôsob života.

A ďalšia vec je, že ak máme o našich občanoch z hľadiska registrov vedomosti od občianskeho preukazu, cez sociálnu, zdravotnú poisťovňu až po pasové oddelenie, tak predsa musíme mať rovnaké vedomosti aj o každom našom návštevníkovi. Veď nie je možné, aby som ja ako občan prišiel na letisko, kde ma dôkladne skontrolujú, a v tom istom čase vedľa letiska cez hranicu si prechádzajú nekontrolovane cudzinci bez dokladov – ako odborník na bezpečnosť som sa na také niečo nemohol nikdy pozerať ľahostajne. Ale ono to tak, žiaľ, býva: politici niečo rozbabrú, pobabrú skôr, než si overia aký dopad to môže mať, a potom volajú bezpečnostných odborníkov, aby urobili poriadok a udržali bezpečnosť.

Ako sa tá „nemilosť“ v očiach médií a liberálnej časti opozície prejavila v praxi?

Pre mňa to vyhlásenie bolo úplne štandardným vyjadrením názoru. Preto ma prekvapilo, že ma prezident štátu, ktorý má mať na všetkých občanov rovnaký meter, pozval „na koberček“. To, že som bol „na koberčeku“, som sa dozvedel síce až potom, a naša diskusia bola vecná, nebola nátlaková, ale bola interpretovaná mediálnymi poradcami prezidenta ako „koberček“. Veľmi sa mi to nepáčilo, poviem to otvorene, lebo ja som predsa prejavil názor v súlade so zákonom o štátnej službe a nič som neporušil.

Mal som z toho celého divný pocit. Spomínam si, že počas revolúcie v roku 1989 – bol som tesne po vysokej škole a prijímal som tú zmenu ako asi väčšia časť tejto krajiny, s nádejou – ako mladý učiteľ som na nástenku vyvesil heslo „Už nepotrebujem na svoj názor súhlas“. Samozrejme, malo to hneď u niektorých starších kolegov odozvu, pýtali sa ma, či som dovtedy nejaký súhlas potreboval. Vtedy som netušil, že sa o tridsať rokov dožijem toho, že ma prezident tejto krajiny zavolá ako občana a bude ma karhať za môj názor. To je niečo, čo sme asi nechceli. Lebo ak dnes za názor človeka paušálne odsudzujeme a mediálne lynčujeme, že je zlý, že je mafián, že ho hádam treba zavrieť, tak sa môže stať, že sa to onedlho začne diať naozaj. Alebo vás označia na ulici, že ste nepriateľ tejto krajiny a bude súd na ulici. Tieto veci už poznáme z minulosti, toto nie je dobrá cesta.

Zo strany prezidenta Kisku prichádzal potom aj tlak na vaše odvolanie. Bolo dôvodom aj to, že polícia vyšetruje jeho daňové kauzy?

Asi to nebol jediný dôvod, ale jeden z dôvodov to bol, ja som to povedal verejne. Ale ja som sa o jeho kauzy bližšie nezaujímal, tak ako nebolo v mojej kompetencii sa zaoberať ani inými vyšetrovaniami, už som to tu niekoľkokrát spomenul. Do istého času som ani nevedel, že sa vyšetruje spoločnosť pána Kisku, pretože tie rozhodnutia, ktoré sa robili ešte v okresoch Poprad a Prešov, sa zviditeľnili až s odstupom nejakého roku a pol. Či boli správne alebo nesprávne vyšetrené, o tom rozhodla prokuratúra – pokiaľ viem, skonštatovala, že boli nesprávne vyšetrené, a že treba zopakovať niektoré úkony.

Ja som sa však verejne vyjadroval aj k tomu, keď pán prezident začal neoprávnene verejne kritizovať Národnú kriminálnu agentúru (NAKA), že robila účelové vyšetrovanie. Lenže všetky podnety, ktoré prišli z finančnej správy v rokoch 2014 – 2015, sa vyšetrovali najprv na regionálnych útvaroch v Poprade a Prešove, s tým predsa NAKA nemala nič spoločné. Až keď prokuratúra preskúmala tie pôvodné vyšetrovania a rozhodla o tom, že sa musia zopakovať, tak to bolo pridelené – po dohode s prokuratúrou – na jednu zložku, a tou bola Národná kriminálna agentúra. Teda tým najkvalifikovanejším odborníkom, na národnú jednotku finančnej polície. Komu konkrétne to bolo pridelené, o tom rozhodovali úplne iní ľudia. Lenže interpretácia, ktorá sa podsúvala verejnosti práve aj pánom prezidentom, bola taká, že NAKA manipulovala vyšetrovanie. A to nebola pravda. Ja k tomu hovorím jedine toľko: nech sa to riadnym spôsobom prešetrí, a nech sa zverejnia výsledky, samozrejme, do tej miery, do akej to zákon povoľuje.

Prvú časť rozhovoru s T. Gašparom nájdete TU.

Druhú časť rozhovoru s T. Gašparom nájdete TU.

Ivan Lehotský