Ukrajincov čaká krutá zima bez elektriny, vody a ďalších základných životných potrieb. Bez ohľadu na to, z ktorého tábora sú a komu v geopolitickom konflikte fandíme, je jasné, že našim východným bratom musíme v takejto situácii pomôcť. Najmä ak je u nich viac-menej jasné, že veľká väčšina sa ich jedného dňa, keď sa vojna skončí, vráti domov.

Zložitejšie to však je s ľuďmi z exotických krajín, ktorí prichádzajú do Európy s tým, že tu chcú zostať, že si sem chcú priniesť svoj domov, so všetkým, čo k tomu patrí: so svojimi zvykmi, požiadavkami, kultúrou, náboženstvom – a aj konfliktmi a animozitami. Ani oni to nemajú ľahké, aj oni utekajú pred všeličím zlým. Na rozdiel od ľudí z Ukrajiny v ich prípade však musíme byť opatrnejší, pokiaľ ide o ich prijímanie. Oni totiž majú potenciál zmeniť náš svet. Isteže nie jednotlivec, a nie za rok – ale ak to budú tisíce ľudí s ich tradične vysokou pôrodnosťou a virulentnou náboženskou ideológiou, za ktorými prídu ich rodiny, a za nimi ďalšie ich rodiny, tak za niekoľko desaťročí by tá zmena neodvratne prišla, práve tak ako prišla do západnej Európy. Treba o tom vôbec ešte písať? Kto videl ulice v Paríži, Marseille či Malmö, kto niekedy navštívil no-go zónu, tomu netreba viac slov.

Doposiaľ žiadna slovenská vláda nesúhlasila s bruselskou snahou prideľovať Slovensku ilegálnych imigrantov na základe kvót. Doposiaľ žiadna slovenská vláda neodsúhlasila taký postoj k migračnej otázke, ktorý by predpokladal masové prijímanie utečencov bez papierov, overeného pôvodu, dôveryhodného vysvetlenia príchodu, civilizačných návykov, rečových znalostí. Žiadna vláda to nemala vo volebnom programe a v tých pár prieskumoch verejnej mienky, ktoré sa doposiaľ niekto odvážil v tomto smere urobiť, sa aj slovenská verejnosť vyjadrila úplne jasne: občania si vo veľkej väčšine masovú imigráciu ľudí z nekompatibilných kultúr neželajú.

Je to pochopiteľné: my totiž nemáme s migračnou katastrofou nič spoločné. Na Slovensku nemáme ľudoprázdne regióny, ktoré bolo treba osídľovať, naša krajina s jej ukradnutou ekonomikou dnes sotva uživí tých, ktorí tu žijú, nekolonizovali sme iné krajiny, nevedieme imperiálne vojny, a preto nemáme dôvod ani žiadnu morálnu povinnosť sa starať o obete týchto procesov. Áno, pomáhajme im humanitárne, organizačne, odborne, ale tam u nich. Toto je dnes celkom jasný postoj slovenskej verejnosti a kto sa snaží to prekrúcať a tvrdiť, že to je nejako inak, že Slovensko sem týchto ľudí chce a potrebuje dostať a vláda má mandát na to, aby ich sem začala presídľovať, tak jednoducho klame.

Žiaľ, a to naozaj nie je žiadnym tajomstvom, momentálne máme vládnu garnitúru, ktorá by Bruselu a Washingtonu najradšej vliezla veď viete kam, takže hrozba, že by sa niekto mohol snažiť Slovensku nanútiť kvóty a masovú migráciu, tu stále je. Radšej ani nechcime vedieť ako by hlasovali ľudia ako Valášek, Korčok, Dostál, Krúpa, Naď, Nicholsonová, Šimečka, keby išlo „do tuhého“ a malo sa rozhodnúť, či tie kvóty schválime alebo nie. Nie, prosím, radšej nič nevravte.

Predseda Slovenskej národnej strany Andrej Danko navštívil novovybudované stanové mestečko pre utečencov v Kútoch a na svojom facebooku napísal: „Z celého Slovenska dostávame správy o hromadnej migrácii. Dnes ráno pri Zvolene dostal kamión defekt a zrazu z neho vystúpilo 50 utečencov. Pýtam sa nahlas, či to niekomu vyhovuje, že do Schengenského priestoru sa v rámci EÚ dostávajú utečenci zo Sýrie. Odpoveď je ľahká. Áno, vyzerá to na špinavú dohodu medzi Tureckom a špičkami EÚ. Je to organizované. Turci mali dlhodobo problémy so sýrskymi utečencami. Teraz sa ich zbavujú a zázračne prechádzajú hranice bez akýchkoľvek dokumentov.

Kto vníma Erdogana, vie, aký je obchodník. Erdogan sa zbaví utečencov a zaplatí tým, že pomáha Ukrajine alebo nebude blokovať vstup Švédska a Fínska do NATO. Je to evidentne organizovaný presun utečencov.“

V 21. storočí by naozaj nemalo byť neriešiteľným technickým problémom mať hranicu pod kontrolou tak, aby cez ňu nepozorovane neprekĺzla ani myš, nie to ešte ľudia. Vidíme však, že sa nám tu tí imigranti stále odkiaľsi vynárajú. Chcú ísť do Nemecka, lenže ani Rakúsko ani Česko ich nechcú prijať, a tak sa hromadia u nás.

Ono by to nemuselo byť neriešiteľným problémom ani tak. Človek neznalý pomerov by mohol naivne povedať: veď odkiaľ prišli, tam ich môžeme zase vrátiť. Áno, keby platilo takéto jednoduché a účinné pravidlo, tak by mohol byť problém vyriešený. Lenže tak to nefunguje: takzvaná readmisná politika SR musí kopírovať politiku EÚ a rešpektovať všetky dohody o readmisii uzatvorené v mene EÚ s tretími krajinami. A podľa týchto dohôd by ilegálni imigranti mali odísť domov iba ak sa tak sami rozhodnú a až v prípade nemožnosti takéhoto prístupu je možné uvažovať o ich nútenom návrate.

Bruselskí úradníci by vám vysvetlili, že keby každý štát mohol každého vrátiť odkiaľ prišiel, tak by napokon museli skončiť v krajine, kde im hrozí nebezpečenstvo, a to by bolo nehumánne. Takže EÚ sa rozhodla pre opačnú možnosť: na svoje plecia si zobrala zodpovednosť za všetkých trpiacich z celého sveta a musí prijať všetkých, ktorí tvrdia, že im hrozí nebezpečenstvo, nech by ich bolo hoci sto miliárd – stačí, že sa im podarí nejako dostať do EÚ a od tej chvíle je za nich zodpovedná EÚ.

Za migrantov, ktorým sa podarí preniknúť na Slovensko, teda zodpovedá Slovenská republika. Nesmieme ich poslať tam, odkiaľ prišli, ale kam chcú ísť, tam ich zase nechcú prijať. A ďalší nám tu pribúdajú… Čo s tým? Nuž, v prvom rade treba zabrániť tomu, aby ďalej prichádzali. Na to práve má slúžiť fungujúca hranica – to je napokon jej zmyslom, okrem iného.

Tieto veci má na starosti minister vnútra. To on je zodpovedný za stráženie hraníc a aj za to, čo bude s ľuďmi, ktorí tu sú ilegálne. On by mal chápať aj dôsledky toho, ak tu vznikne dlhodobý problém s množstvom ľudí, ktorí nikam inam nepatria, už sú v podstate „naši“. Zatiaľ síce chcú ísť všetci do Nemecka, ale aj to sa môže veľmi ľahko zo dňa na deň zmeniť, stačí jediná vyhláška z Bruselu či Berlína.

Tábory ako ten v Kútoch ľahko vznikajú, ale v európskej praxi sa len veľmi ťažko rušia. Ak minister vnútra nezačne čosi robiť inak ako teraz, tak vlastne akosi prirodzene splní príkaz panstva z Bruselu, aby sme aj my naplnili kvóty na migrantov, ktoré sa nám snažia už dlho nanútiť, len zatiaľ nevedeli ako. Je však možné, že už na to prišli.

Hlavnou postavou tohto predstavenia je nepochybne minister Mikulec. Či chce alebo nechce, všetko to padá na jeho hlavu. Je momentálny stav výsledkom jeho neschopnosti? Možno áno. Ale niekto by v tom mohol vidieť aj úmysel. Tak je to predsa aj v iných prípadoch: ak sa niekde v dôsledku toho, že si niekto neplní svoje povinnosti, deje niečo nesprávne, z čoho však ktosi tretí má prospech, vtedy je namieste sa pýtať, či náhodou nejde o zámer, o sabotáž. Nič v zlom, pán minister, ale keď je známy čin, možný motív aj hlavný podozrivý, vtedy je táto otázka úplne namieste.

Ivan Lehotský