Szabolcs je v Tokajskej oblasti, kde sa oddávna pestuje hrozno. Už len z názvu cítime slovanský živel. Jedni tvrdia, že názov Tokaj je od stekania sa riek Bodrog a Tisa, dovolím si ale napísať, je to od slovesnosti, ktorá tu ostala napriek tomu, že tu dnes žijú akože hrdí Maďari. Z vlastnej skúsenosti viem, že tu sú nápadne tvrdohlaví, pyšní.

No a napriek tomu sa práve tu zachoval názov charakteristického hrozna Tokaj samorodý (szamorodi), alebo aj zlatý, (tak ho pomenúvajú aj tunajší Maďari s častými priezviskami Novák, Lipták, Hudacsko, Markovits, Horváth, Zsilinszky, Koniár, Tóth, Hliva, Kovács, Krecz, Riba, Milibák, Jurecska, Lezák, Sustercsics, Szmik, Groncsák, Pokornyi, Zelenák, Hrubi, Kurinszki, Hutkai, Kosztolnik, Szlovenszki.

Víno sa dorába úplne odlišne, ako všade inde. Prvé, čo som si všimol je, že sa jeho korene vôbec neokopávajú, vinice sú zatrávnené. Druhá odlišnosť je, že zber úrody je veľmi neskorý. Hrozno sa zbiera až vtedy, keď ho napadla kultúrna pleseň Botrytis cinerea a jej pôsobením vzniknú tzv. cibéby. Pleseň oslabí, až odstráni blany bobúľ a šťava sama vyteká z neho von. Preto sa tomu hovorí samotok. Víno sa robí samovytekaním – tokajom.

Lisovanie  zaviedli až rodiny Bari a Furmini, ako talianski novoosadníci, ktorí doniesli so sebou aj nové odrody Furmint a Lipovina, po tatárskom vpáde z juhu Itálie (Bari). Hrozná sa lisujú aj dnes, ale len na 70%, aby do vína nevošla trpkosť kôstok.

Píšem to všetko preto, aby som upozornil na slovo samotok, ktoré aj dnes Maďari používajú. Práve toto slovo mohlo dať názov hradu na sútoku Bodrogu a Tisy, pri ktorom omnoho neskôr vzniklo mestečko. Pôvodné hrozno aj so spôsobom pestovania na koloch, sem mohli doviesť ani nie Rimania, ale Gréci dávno pred Rimanmi. Oblasť spadala do gréckeho rítu, podobne, ako Sedmohrady, Potisie. Aj dnes je tu silné zastúpenie gréckokatolíckych kostolov.

Tokaj, alebo Tatra, Matra, Fatra?   

V Tokaji je okrem búst a sôch Františka Rákocziho II., Bakchusa a maďarského bojovníka v čase honfoglalásu, uprostred hlavného námestia hrdý pylón, na jeho vrchu je Arpád s anjelom, ktorý mu dáva na hlavu korunu. Zaujímavejší je ale erb mestečka. Tvorí ho symbol trojvršia. Na bočných vŕškoch je vinič pestovaný tradične na koloch, na strednom je kríž (lebo boh dal to víno) a na ňom je ovinutý had. Tokajské víno kráľov, kráľa vín, je považované aj dnes za liek. Preto had. Užívajte s mierou!

Keď sa blížite k Tokaju, z určitého miesta vidno krásnu scenériu troch kopcov, stredný je najvyšší a najpravidelnejší kužeľ. Na nich sa pestuje hrozno, ktoré je celý deň na slnku. Tento pohľad sa až núka, aby sa stal symbolom.

Predstavte si Maďarov, ktorí sa celú existenciu preháňali nekonečnými rovnými stepami medzi riekami Dneper a Don a oni zrazu museli prekonať Karpaty. Toto muselo byť pre nich mimoriadne stresujúce. A teraz prišli na rozprestrenú, láskavú rovinu, na ktorej uvideli  solitérne Tokajské vrchy, na ktorých dozrelo neuveriteľne dobré víno. Raj na zemi! Tento obraz a lahodná chuť vína mohla spôsobiť, že do  symbolu novej zeme zvolili práve toto. Kríž na trojvrší. Byzantský kríž. Pretože prvé známe krstenie Maďarov sa udialo práve v Konštantínopoli. V Byzancii, kde sa symboly zdvojovali. Aj kríž bol v Byzancii zdvojený. Až podstatne neskôr heraldici vykladali tento znak ako symbol Tatry, Matry, Fatry.

Urazili ostatné pohoria bývalého Uhorska! Predsa Sedmohradsko bolo tiež súčasťou Uhorska a v znaku by tiež mali byť Transylvánske alpy. Rovnako aj hory Chorvátska… My sa ale stále učíme o Tatre, Matre, Fatre. Slovenské Rudohorie má najväčšiu plochu a ťažili sa tam kovy, prečo nemali symbol v znaku Uhorska? Lebo niekto zašmodrchal skutočný význam znaku, aby bol baran celý a vlk sýty?

Za tokajským mestom Szentes je tento znak v kruhovom objazde a za ním krídla vtáka Turula ako brána do vlasti.

Klin do zeme Slovanov

Vieme, že Frankovia si Maďarov najprv najali ako pomoc pri pokuse o zničenie Veľkej Moravy, potom Svätopluk najal Maďarov proti Frankom. Maďari vedeli, že po Svätoplukovej smrti je krajina rozhádaná, že ju trápi vojna bratov Svätopluka II a Mojmíra II a samozrejme aj útoky Frankov. Veľmi dobre vedeli, že krajina je dobitá sama, ak v nej prebieha vnútorný boj.

Anonym sa teda nemýli, keď v tvrdí, že nenarazili na odpor. Prebili sa len cez Užhorod, odkiaľ prenasledovali vladyku Laborca až pred Zemplín, k rieke, pri ktorej ho obesili a nazvali podľa neho.

Hradisko Zemplín potom dobili a nanovo opevnili. V Zemplíne sa vysporiadali s Álmosom, o tri kilometre urobili smutný kar a pokračovali najprv po rieku Slanú. Vraj im to dovolil bulharský miestodržiteľ Salan.

Tak ho predpokladajú Maďari a od nich prevzali tento pohľad aj Srbi. Ale srbský historik Alexa Ivič tvrdí, že Salan bol Slovan. Vraj mal sídlo v Titeli. Bol som tam. Nič tomu nenasvedčuje. Dovolím si iný pohľad.

Určenie vojvodu Salan mohlo byť od miestnej príslušnosti. Tak, ako je Košičan, Bratislavčan, mohol byť Salan. Poznám tri Šale. Jedna je vo Švédsku (Je tam tiež celý kraj Sala, z mestom Sala, dokonca je tam aj Uppsala, čo je horná – hlavná Šaľa. Bolo to kráľovské mesto.). Druhá je na Slovensku, tretia sa dnes volá Zala, v Maďarsku, dnes župa Zala. Vladár Salan musel mať osobné meno. Nebol to náhodou Braslav, ktorý po Koceľovi práve v tom čase vládol na Blatnohrade? Mapu vplyvu si Maďari nakreslili, ako sa práve hodilo. Ale kraj Zala nezmazali.

Pokračujme v stopách Maďarov. Potom sa vrátili k Tise a prenikli k hradu Bihar (Biharea, tiež veľmi podobný, nepravidelný zemný hrad asi 9 km nad Oradeou.), ktorý nedobili, ale prenikli cez Mezešskú bránu až ku Kluži, kde pri Kapušanoch (potok Kapuš – Brána) zabili tamojšieho vladyku Gelu. Táto skupina opanovala aj Belgrad, dnešnú Alba Iuliu a usadila sa tam. Odtiaľ neskôr pochádzala Šarlota, matka Štefana I.

Hlavný voj Maďarov mal snahu preniknúť ďalej na západ, postupovali hlavne po zemných pevnostiach strážiacich krajinu na južných svahoch Bukových hôr a Matry. Boli to hradiská Abaújvár, Borsodi földvár pri Edelénye, Diósgyőr = Orechový kruh pri Miškovci, Lator vár, Ostoros (strážny hrad pri Jágri), hrad Horných Trakán (Felsótarkány), Pósvár, Verpelét, Porószló, Domoszló, Bene vár (Bene = dobrý z latiny, preto predpokladajú, že sa jednalo o rímsky zemný hrad), Gyöngyössolymos Óvár, hrad Neszmélyi (Nesmej) a slovenská Bíňa, rozlohou najväčšia z nich (cez 1 km2)…

Najzápadnejší a najmenší je Nyírkarás neďaleko Nyíregyházy, veľkosťou pripomína Nitriansky Hrádok. Mal priemer len 60 m. Akoby mal byť vyhotovený len pre ochranu vyvolených, či veliteľa, ktorý mal v strede pozorovateľňu a velil… podobne, ako je to v Biharei, lenže tá je nepomerne väčšia.

K Abaújváru sa mi žiada dodať toto: Pred hradom Abaújvárje na tabuli napísané: A régeszeti feltárás szerint a fa-fold építésu abaújvár várának sánca egy a római császárok korában 1 – 4 század itt ált telepulés maradványaira épult.

Preklad: Podľa archeologických vykopávok bol drevo-zemný hrad Abaújvár postavený na pozostatkoch osady postavenej tu v dobe rímskych cisárov od 1. do 4. storočia.

Takže tým je akože vylúčená kontinuita osídlenia od 4. Do 11. storočia, teda 600 rokov toto miesto nikto podľa Maďarov neobýval? A oni prišli do prázdnej krajiny? Aba postavil, obnovil (?) toto hradisko r. 1047.

Bol som prekvapený, koľko pevností bolo v pásme medzi Horným a Dolným Uhorskom. Maďari sa o tom naozaj neučia. Nevedel o tom ani ich učiteľ dejepisu. Aj ja som to prácne zisťoval. Pritom asi jediný tvrdím, že aj Feldebrö bolo hradisko. A to jednoznačne. Aj tam je dnes cintorín obce.

Volali ju pôvodne Dobruška, Dobrow. Netýka sa to dávnej minulosti Maďarov, neboli to pôvodne ich pevnosti. Pretože ich priznaním by nemohli tvrdiť, že keď tu prišli, bol tu prales a vyľudnené. Táto hustá reťaz zemných hradov, ktoré sa neskôr niektoré  prestavali na murované pevnosti, lemovala, oddeľovala Pannóniu od severu zeme, v ktorej boli kovy a kde sa vyrábali aj zbrane.

Maďari vedeli, že najprv musia oddeliť tieto zeme a potom sa ich pokúsia opanovať. Ich stratégia bola vynikajúca. Musela byť. Veď ich bola len hŕstka oproti počtu tunajších obyvateľov. Rumuni odhadujú len Bihar, Banát a Sedmohrady v tom čase na 1,20 mil. obyvateľov.

Zaujímavé je, že práve v kraji spomenutých pevností je toponýmia naznačujúca ich postup. Sedem kmeňov: Nyék, Megyer, Kürtgyarmat, Tarján, Jenő, Kér, Keszi, ktoré  tvorili kmeňový zväz, zanechali pamiatku ich postupu v názvoch dedín.  Práve nad spomenutými hradmi sa usadili tieto kmene a ostali názvy dedín Veľké (teraz Balážske) Ďarmoty, Veľký Krtíš, Veľký Meder, Veľké Kosihy, Veľký Kýr pod Nitrou, Tarján a  Jenő v Maďarsku.

Útok na najvyššieho

Maďari postupovali znovu smerom na Veľký varadín (Oradeu), kde sídlil Mojmír II (Menumorut), syn Svätopluka, ktorý využíval ostatky dávnych Hunov na ochranu hraníc svojej zeme. Podľa toho, že ich úlohou bolo robiť záseky na hraniciach ich nazývali Sekulovia. Sami seba nazývajú Číkovia. Využívali ich aj Arpádovci, rozmiestnili ich po hraniciach – Sekule na Záhorí…

Najviac Sekulov, ktorí vedia, že sú potomkovia Hunov, je v najvýchodnejšom priestore Rumunska, v kraji Harghita. Choďte sa na nich pozrieť. Stojí to za to. V dedinách sa zachovali naozaj šikmookí Huni s aziatským výzorom. Títo sa prví pridali k Maďarom.

Samozrejme, že sa k nim pridávali aj Slovania, domáce obyvateľstvo, či už ako zajatci, alebo ako dobrodruhovia, ktorí chceli rýchlo zbohatnúť rabovaním cudzieho majetku.

Dokonca aj z radov ich nepriateľov Pečenehov (volali ich aj Poľovci – priezvisko Poľovec aj dnes u nás existuje, podobne názov Bešeňov, Bešeňová…). Za žold sa k nim pridávali aj Rusi. Samozrejme, pridali sa mnohí Uhri (Moravania), pôvodné slovanské obyvateľstvo, bezzemkovia, zločinci a pod. Takto sa to dialo a deje v každej vojne.

Takto vzniklo vojnové spoločenstvo, ktoré naberalo na sile a pochopiteľne budilo strach a hrôzu v širokom okolí.

Už to neboli len Maďari, aj keď to oni nikdy nepriznajú.

Anonym to popisoval ako branie rukojemníkov a otrokov. Samozrejme, že títo pribudlíci sa postupne naučili maďarsky, aby si v boji rozumeli. Máme svedectvo salcburgského biskupa Thietmara, ktorý r. 900 píše pápežovi sťažnosť, že Moravania (Uhri) si na spôsob Maďarov oholili hlavy, bojujú s nimi, rúcajú kostoly a rabujú.

Touto silou postupovali cez Srbsko do Chorvátska a na sever do Budapešti, na Nitru a ďalej na západ. Až nakoniec zabrali aj Pannoniu v zmysle zem západne od Dunaja (Maďarského.). Tam jasne Anonymus potvrdzuje, že aj tu porazili Slovenov, aby im ukradli zem. Zem, ktorú pomenovali Bakonyi – cez Balaton až po juh Maďarska, kraj Zala, Šaľa.

Mojmír II. videl, že je v úzkych a nakoniec urobil pre svoju záchranu to, že ponúkol svoju dcéru, podľa Rumunov sa volala Felicita, Felícia (po nej sa nazývajú kúpele pri Oradei – Baile Felix), Arpádovmu synovi Zultovi. Obaja mali jeden rok. Sobáš spečatil zmluvu o tom, že Menumorut bude vládnuť nerušene vo svojej krajine, dokedy bude žiť. Vtedy netušil, že bude žiť už len rok.

Arpádovci tak zdedili bývalé hlavné sídlo veľkej Moravy aj s krajinou, bez boja. Preto niet nijakých správ o jej definitívnom zániku. Arpád umrel r. 907 po bitke pri Bratislave, pravdepodobne bol tam ranený. O tom Maďari mlčia.

Česi v Nitre?

Anonymus píše, že keď Maďari zaútočili na Nitru a po trojdňovom boji ju dobili, obesili vladyku Zobora na vrchu, ktorý má dnes jeho meno. Tento človek bol vraj určený od Čechov ako hlavný veliteľ nitrianskeho vojska.

Zmienka o Čechoch ma zaujala. Môže to byť pravda? Čo tu robili Česi po rozpade Veľkej Moravy, po smrti Svätopluka?

Spomeňme si, že jeho manželka bola Svätožizňa z rodu Přemyslovcov, bola sestrou přemyslovca Bořivoja I. Anonym píše, že keď prišli Maďari, Svätopluk II. bol v chlapčenskom veku. Teda, čo ak sa Anonymus nemýli a záujmy aj ich potomka mladistvého Svätopluka II. hájili priamo v jeho sídle práve Česi? Ako dedičský nárok na zem a vládu nad polovicou Veľkej Moravy?

V tom prípade by to bol pravdepodobne český panovník Spytihněv, ktorý  sa po smrti Svätopluka ujal vládnutia v Čechách.  Nemusí sa nám to páčiť, ale mali legitímne dôvody, a najmä, mali podporu Frankov, ktorí túžili rozbiť Veľkú Moravu. Dejiny, to nie je len to, čo chceme, aby sa stalo, ale to, čo sa naozaj stalo!

Maďari  pokračovali v lúpení smerom na Západ s čoraz väčšou krvilačnosťou, až utrpeli porážku pri rieke Inn, ale najmä pri rieke Lech. Vraj sa z desaťtisícového vojska vrátilo len 7 bojovníkov. Frankovia ich pustili domov najmä preto, aby rozprávali o svojej porážke.

Toto celé rozprávanie vysvetľuje, prečo dnešní Maďari nemajú DNA ujgurského zväzu, ale najmä R1a, teda slovanskú. Je pitoreskné, že práve oni  hrdo spomínajú na zaujatie vlasti. Dávno zabudli na to, že úplne iní Maďari s Uhrami dokonali rozpad Veľkej Moravy a prevzali kompletne jej štátne usporiadanie. Jedni chceli zabudnúť na svoje korene, iných k tomu prinútili pomaďarčení Slováci: Abonyi, Szecsényi, Vesselényi, Kossuth, Petofi a mnohí ďalší. Aj tí, ktorí sa k Maďarom pridali ešte v Sedmohradoch a po zbohatnutí lúpežou prišli na Slovensko (Horné Uhry) robiť grófov.

Hovorí sa, že za každým veľkým bohatstvom je trestný čin. Preto o mnohých grófoch vieme, že pochádzajú zo Sedmohradska. Tam bol chudobný dobrodruh, tu si od kráľa kúpil právo byť urodzený. Jazyk vedel – bol Sloven, ako bol Slovenom aj v Sedmohradoch najneskôr od r. 282. A alebo si už vtedy pomaďarčil meno, alebo sa ani neunúval a nechal si ho slovenské, napr. rod Huszár. Píšem o tom vo svojej knihe Naše dejiny úplne inak.

Na tieto miesta treba chodiť. Chodievajte do Maďarska a pozorujte, vnímajte ho ako našu zem. Pretože našou bola. Žijú v nej ľudia, ktorí majú DNA R1a. Len o tom nechcú vedieť. Chcú byť lepší, iní, ako my. A oni aj sú. Vedia, že nie sú Maďari, ale nimi byť chcú, chcú mať slávnu minulosť. Darí sa im. Všade sochy, múzeá, slovanskí muži sú ich hrdinami. Maďarskými hrdinami. Kossuth, Petöfi, Szecsényi, Aponyi z Oponíc a podobne.

Nyíregyháza múzeum – naozaj rázovité podávanie dejín

Samozrejme, navštívil som aj múzeum v okresnom meste Nyíregyháza (slov. Jeden brezový dom). Čítal som, že tam sa sústreďujú nálezy z okolia. Bol som náramne zvedavý, aké artefakty tam uvidím hlavne zo Szabolcsa.

Archeologická časť múzea ale pozostávala len z dvoch miestností, kde bolo zopár vitrín. Prehistorické kosti zvierat, zopár pazúrikov, potom doba bronzová. Nasledovala vitrína doby železnej, Skýtska, potom kelstská vitrína. Tak vitrína o barbaroch, teda Sarmatoch a Germánoch. Po nich samozrejme, Huni, ale tam boli len dve rímske spony. Tak vystavovali Avarov a posledná vitrína bola Arpádovská. Z archeológie všetko. Slovania v Maďarsku, v tomto kraji, nikdy neboli!

Preglgol som horkú slinu a vyšiel von. Spomenul som si na slová môjho priateľa, ktorého rodičia, jedni z mnohých Slovákov, čo sa museli nedobrovoľne vysťahovať na Slovensko, kde dostali dom po Maďarovi, ktorý sa musel vysťahovať do Maďarska. Obstáli dobre, dostali dom aj s celým gazdovstvom. Ale nikdy nezabudne na ústrky, ktoré zažili ako Slováci v Nyíregyháze.

Aj mne domáci v Tokaji dal pocítiť, že nepatrím do jeho „bandy“. Poliakom vo vedľajšej izbe doniesol s veľkým hrmotom okoštovať víno s ruským komentom: eto dorobila moja semja, pažalsta, okoštýrujte, nenužno platiť. Mňa dal do iného domu, lebo tu nemá teplú vodu. Poliakov som sa na to potom pýtal. Teplá voda tiekla. Nemal som mu odpovedať na otázku, že som prišiel do Tokaja za históriou. Úprimnosť sa nevypláca!

Anonym spomína hrady, či hradiská, ktoré po Nitre dobili Maďari. Boli to Šintava, Hlohovec, Trenčín, Beckov a Bana. Podľa archeologických nálezov súdim, že Bana by mohla byť skomolená Bojná. Tam sa našlo množstvo streliek šípov, pravdepodobne staromaďarské, smerom do vnútra valov.

Na záver

Pátranie po našich, slovanských pamiatkach je nesmierne zaujímavé. Skúste aj vy navštevovať kraje, ktoré boli v minulosti slovanské, zažijete vzrušenie z objavovania. Táto kapitola je vyňatá z mojej novej knihy Reppertum, ktorú si môžete zakúpiť cez e-shop vydavateľstva Torden. Je tam mnoho kapitol, možno ešte zaujímavejších zistení, ako je toto.

Alan Dolog

Prvú časť si môžete prečítať tu

Knihu si môžete kúpiť tu