Ak by som písal o niečom, o čom som len čítal a počul, nikto by mi neveril. Sú veci, ktoré pochopíš a nájdeš len vtedy, ak miesta navštíviš. Ale prv, než napíšem o tom, čo som našiel na svojej ceste je dobré si povedať, čo vieme z kroniky notára uhorského kráľa Belu, Annonyma – Gesta Hungarorum – Činy Maďarov.

Cesty cudzincov do krajiny                                                                   

Maďari – Ujguri, boli Pečenehmi donútení opustiť svoju prechodnú vlasť Etelköz (Etel = Dneper, közép = medzi riekami), a vydať sa na strastiplnú cestu na Západ cez sto kilometrové pásmo Karpatského oblúka. Maďarskí historici predpokladajú, že ich cesty viedli viacerými priesmykmi, ktoré sú od Ukrajiny, až po Rumunskú Besarábiu. Ale potvrdené sú len dve cesty. Verecký priesmyk, kade mali prejsť r. 895. Ten spomína aj Annonymus. Druhou je cesta, ktorú vyznačujú najmä rumunskí Maďari žijúci v najvýchodnejšej časti, v Harghite. Táto cesta začína pri Bacău, ide cez Comănești a Ghimes, cez dolinu v ktorej je dnes hlavné mesto Harghity Miercurea Ciuc a nakoniec prekonáva posledný val pohoria priesmykom Vlăhița (čítaj Vlahica), maďarsky Tolvaj, kde je trojkrížový pamätník s dátumom prechodu 896. Nasleduje dedina Vlăhița, ktorú pravdepodobne spomína arabský obchodník Abú Alí Ahmad bin Umar ibn Rusta (po 913) „Ketáb al-a’aláq al-nafísa“, do slovenčiny prekladané ako: Kniha vzácnych drahocenností alebo Kniha cenných drahokamov, ako Wahita, ako prvé miesto Svätoplukovej krajiny. Táto cesta je pohodlnejšia na prechod Karpatami, ale nebola asi pre Maďarov použiteľná v r. 895.

Verecký priesmyk sa považoval najmenej 1000 rokov za cestu do Ruska, bol strategický, prechádzali ním kupci, Maďari, i Mongoli (Tatári), viedli sa v ňom významné obranné boje aj v prvej a druhej svetovej vojne. Vyústenie tejto cesty bolo blízko Mukačeva, tam boli ukončené muky namáhavého cestovania. Tam sa Maďari zvrtli na Užhorod, aby dobili prvú pevnosť, Užhorodský hrad = Ungvár. Aj ďalšie cesty tohto vojska sú pomerne dobre zaznamenané na mapke, ktorú podľa Annonymovho záznamu zaznačil Nagy Béla. Túto mapku, ako verejne prístupný zdroj, som si požičal z portálu Wikipédia.

Komentár k mapke zostavenej podľa Annonyma (asi r. 1200). Červená šípka vpravo naznačuje mnou spomínanú druhú hlavnú, pohodlnejšiu cestu do Karpatského „bazéna“. Zaujímavé je, že Béla Nagy pomenúva bývalú krajinu Pribinu a Koceľa ako Rímske pasienky rómaiak legelője. Vôbec mu nevadí, že Rimania túto krajinu opustili pred 800 rokmi. Menumorútova zem (Mojmír II.) je označená ako Menmarót földje. Je až neuveriteľné, že na juhovýchod Slovenska napísal Bolgár Szlávok – bulharskí Slovania. Takýchto manipulácií je v mape možno viac. Ale dal som ju sem pre zaznačenú cestu. Tá súhlasí s tým, čo píše Annonymus. Cesta Maďarov medzi riekami Tisa a Dunaj bola zrejme kľukatá, pretože na tejto zemi sa najmä rieka Tisa široko rozlievala. Na Vereckom priesmyku Maďarská vláda r. 2008 postavila na pamiatku príchodu Maďarov pamätník. Druhý pamätník, tri kríže, postavili rumunskí Maďari.

Pred cestou

Prv, než som konečne zasa vyrazil na cesty som si teda prečítal znovu Anonyma – Gesta Hungarorum v preklade od V. Múcsku. Zápisky notára kráľa Belu sú vzorom, ako sa história nemá písať. Ale my nemáme mnoho zdrojov z tej doby a preto by bolo nesmiernym plytvaním toto dielko striktne odmietnuť. Tu sa naozaj musíme držať českého príslovia: „Na každém šprochu pravdy trochu“. Veď netreba vnímať Annonymovo chválenkárstvo a tendenčnosť.

Cesta po stopách Maďarov

Vydal som sa na cestu do krajov, kde mali prvý krát vstúpiť straroujgurské (Maďarské) “hordy” bojovníkov na naše územie, na územie Veľkej Moravy. Pre nešťastný koronaproblém som nešiel až do karpatského Vereckého priesmyku, alebo aspoň do Mukačeva a Užhorodu, ale začal som v dedine Zemplín. Mimoriadne zaujímavá lokalita. Toto miesto bolo preukázateľne zaujímavé aj pre Keltov, Dákov, Rimanov a Maďarov. Podstatné ale je, že všetci prišelci sa usídlili, či zdržali, na vyvýšenine oproti zemnému hradisku, ktoré v dedine je, nie v ňom. Na tom istom mieste sa zastavili aj Maďari a zanechali aj hroby, ktoré vykopal p. Prof. PhDr. Vojtech Budinský Krička, DrSc. Kompletná správa z výskumu je dostupná na internete.

Najzaujímavejší fakt pre honfoglalás (dobytie vlasti) v diele Gesta Hungarorum je to, že vykopal hrob veľmoža z bohatou výbavou, práve z doby príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny. Hrob bol mimoriadne bohato vystrojený napriek tomu, že bol už vykradnutý. Najzaujímavejšie bolo na ňom to, že hlava bola oddelená od tela. Teda muž bol pravdepodobne sťatý. Nie je ale možné vylúčiť, že bola posunutá práve v súvislosti s vykrádaním tohto hrobu. To je len môj názor.

Hrob bol najmä maďarským archeológom Nándorom Fettichom interpretovaný ako pravdepodobný hrob Álmoša, vojvodu Staromaďarov, Ujgurov, ktorý spôsobil, že po prehratej bitke s Bulharmi a vypálení Etelközu, ich vlasti (Etel = Dneper, közép = medzi) museli opustiť túto zem a strastiplnou cestou cez Karpaty prešli do “novej zeme”, kde ale podľa ich práva už nemohol byť veľvezírom on a podľa nepopulárnej povesti bol sťatý. Jeho nástupcom sa stal jeho syn Árpád.

Hrob – mohyla 21 x 18 m, je situovaná na mieste, kde po prekonaní Karpát a prebití sa v Užhorode, si mohli konečne oddýchnuť. Správa o tomto hrobe bola najprv bombastická. Najväčší záujem, samozrejme, prejavili Maďari, ale pretože to bola škvrna na ich dejinách a my sme chceli mať s Maďarmi dobré vzťahy, Budinský Krička musel správu napísať tak, aby bola ovca celá, aj vlk sýty.

Napriek tomu PhDr. Pavel Dvořák vo svojom televíznom seriáli „Stopy dávnej minulosti“ tomu venoval pozornosť a dokonca tam dal do súvisu aj 3 km vzdialenú dedinu Somotor, ktorej názov napovedá, že sa tu konal veľmi smutný kar (maď. szomorú tor). Pri osobnom stretnutí mi povedal, že to asi bol omyl. Pritom sám povedal: nedozvieme sa pravdu o dejinách. Deformuje ju politika. Túto tému sa dnes snaží oprášiť Mgr. Beáta Pintérová z UKF Nitra.

Oproti tomuto miestu je teda staré hradisko. Dnes je v ňom cintorín. Podobne, ako na mnohých iných opustených hradiskách a pevnostiach. Tieto miesta sa spravidla nedali orať, boli plné skál, črepov a kostí, boli tu zlí duchovia, preto boli a sú využívané dodnes ako cintoríny.

Zemné hradisko Zemplin nemá nič spoločné s plynom. Názov Zemlin deformoval niekto, kto nevedel, čo to znamená. Pri srbskom Belehrade je podobné hradisko Zemun.

Výška valov Zemlína (zem, hlina) je pomerne impozantná, dosahuje miestami zvonku aj 8 m, je to symetrický ovál. Jeho vnútro tvorí vyvýšená plošina so silnou kultúrnou vrstvou – zem je čierna od humusu a azda i od stôp po požiaroch. Pokračuje v ňom archeologický výskum.

Najviac ma tam zaujal fakt, že hradisko bolo pôvodne murované z kameňa kladeného do horúceho vápna. Keby hradisko malo pravé uhly, pomyslel by som si, že je pôvodne rímske. Aj tak to nemožno vylúčiť. Na toto dá odpoveď práve archeológia.

Zaujímavé je, že tento cca 2 m široký múr niekto neskôr zasypal zeminou a zrejme potom stále navyšoval. Bolo by zaujímavé pozrieť aj iné hradiská, najmä blízke, či tiež nemajú podobný vývoj.

Szabolcs

Ďalšie zemné hradisko v smere postupu Maďarov je cca 35 km južnejšie v Maďarsku. Je to Szabolcs. Aj tu bol cintorín, je tu ešte pár zachovaných hrobov. Aj tu boli valy postupne navyšované. Anonymus síce píše, že pevnosť postavil Szabolcs, ale pravdou zrejme bude, že on mohol byť posledným, ktorý toto hradisko navyšoval.

Nebol by to prvý, ani posledný prípad, kedy Maďari píšu históriu tak, že “Arpádovci postavili”. Pravdou je, že často len obnovovali, rozširovali. Pevnosti, kostoly a pod.

Napríklad Maďari tvrdia, že kláštor v Pannonhalme postavili Arpádovci r. 955, no Svätopluk s Arnulfom sa tam stretli už r. 871 (Ommuntesperch).

Kláštor totiž založil biskup Ammand (Amadeus) približne r. 675, veď ten kopec dodnes aj Maďari volajú Ammand hegy, Ammandov kopec.

Takýchto manipulácií a klamstiev je v maďarskej histórii veľa. Ostatne, aj samotná prezentácia uhorskej histórie ako maďarskej, je manipulácia. Uhor naozaj neznamenalo pred príchodom Maďarov to isté, ako Maďar. Uhor bol každý obyvateľ Uhorska. Aj Maďari. Maďari volali Uhrov Horváth. Človek z hôr. Existuje kamenná doska v Salcburgu z r. 477, kde je jasne napísané, že boja sa tu zúčastnili aj Uhri. Udialo sa to presne 398 rokov pred tým, než Maďari prekročili prvý raz Karpaty !

Hradisko Szabocs s trojuholníkovou základňou je rovnako impozantné, ako Zemlin, ale jeho výška nie je rovnomerná, kolíše od cca 10 m po 5 m. Zrejme jeho steny klesali preto, lebo posledné navýšenie nebolo armované kameňmi, drevom.

Hradisko malo okolo seba vodnú priekopu, vidieť to jasne na západnej strane. Na východ od hradiska je staručký kostol, ktorý taktiež akože postavili Arpádovci. Lenže jeho najstaršiu časť tvorí krásna rotunda, o ktorej niet pochýb, že niekedy tvorila samostatnú stavbu. Utvrdzuje ma v tom nielen stavebná odlišnosť od kostolnej lode, ale hlavne klasický ariánsky priemer – 7,3 m, azda zo 4 – 6. storočia.

Pri vchode do hradiska vás víta hrdá socha maďarského dobyvateľa s pamätnou doskou. Kiež by sme aj my mali rovnakú národnú hrdosť, ako oni! V Zemplíne nie je okrem biednej tabuľky nič, čo by bolo o hrdosti. Dokonca bývalé nálezisko spomenutých hrobov je úboho zarastené krovinami a je tam miesto na vývoz stavebného odpadu.

Niekedy mám pocit, že viem prísť na miesto v pravý čas. V Szabolcsi bol práve školský výlet. Sprievodcu im robil muž oblečený v staromaďarskej košeli so šišakom na hlave. Keď skončil produkciu, ešte naučil deti aj pokrik siedmych kmeňov. Tri krát zakričali: „HUJ BUJ, HUJ BUJ, HUJ BUJ. Vtedy som si spomenul, že na nitriansku sa hovorí človeku, ktorý niečo robí rýchlo nie halabala, ale – urobil si to hujbuj. Ledabolo.

Alan Dolog

Druhú časť si môžete prečítať tu

Knihu si môžete kúpiť tu