Slovenským roľníkom naháňala strach kolektivizácia podľa sovietskeho vzoru, ktorá sa začala po prijatí zákona o jednotných roľníckych družstvách 23. februára 1949. Zakladanie družstiev malo svoje peripetie: keď sa na začiatku neplnili predpovede, že družstvá povedú k rastu výroby, využili roľníci smrť Stalina a o týždeň (14. marca 1953) aj Gottwalda, a v prvej polovici roku 1953 sa rozpadlo asi tisíc družstiev. Na severovýchodnom Slovensku, kde sa pri kolektivizácii najviac používali násilné metódy, sa rozpadli takmer všetky družstvá. Po poslednej etape združstevňovania – vyvrcholilo v roku 1959 – v súkromnom sektore Česka zostalo 7,5% pôdy, na Slovensku až takmer 20%. Aj to však bolo málo na to, aby sa uchovalo roľníctvo ako stav, ktorý by mohol prežiť ateizáciu spoločnosti bez väčšej ujmy, ako to bolo v Poľsku.

Na hospodárske a sociálne pomery u nás mala negatívny dopad menová reforma na jeseň 1945, pri ktorej prišli Slováci zhruba o 30 miliárd korún a až po vojne(!) bol zavedený lístkový prídelový systém. Pri uplatnení výmenného pomeru 1 : 1 si však aj Praha uvedomovala poškodenia Slovenska, a preto sa malo zvýhodniť pri náhrade vojnových škôd, pri uvoľňovaní viazaných vkladov na sociálne účely a pri industrializácii. Zatiaľ čo prvé dva prísľuby sa vôbec nenaplnili, proces industrializácie – aj keď s veľkými problémami – bol súčasťou investovania do slovenského hospodárstva v povojnových rokoch.

V rokoch 1948–1968 sa na Slovensku investovalo relatívne viac v súhrnnej sume asi 10 mld. korún. Odhliadnuc od inflačného momentu – hodnota koruny bola iná v roku 1948 ako 1968 – a od toho, že v rámci industrializácie prišlo i k presunu už opotrebovaných strojov a zariadení z Česka na Slovensko, suma industrializácie v prospech Slovenska bola trojnásobne nižšia, ako negatívne dôsledky menovej reformy k 1. novembru 1945. A ďalej, investovanie na Slovensku podľa päťročných plánov bolo extenzívne vzhľadom na dostatok pracovných síl, ako aj surovín na Slovensku, a zakladala sa ním taká štruktúra slovenského priemyslu, aby plnil iba funkciu subdodávateľa pre český priemysel. Nehľadelo sa na efektívnosť a rentabilitu nových fabrík rovnako, ako sa vôbec neprihliadalo na ich vplyv na životné prostredie. Hospodársky potenciál Slovenska sa budoval najmä na základe politických a strategicko-vojenských úvah v podmienkach obchodného embarga Západu. Otázky technickej úrovne, efektívnosti a rentability boli vtedy vedľajšími, ale o niekoľko rokov neskôr začali byť pre Slovensko príťažou. Išlo najmä o zbrojovky, ktoré pribudli v Martine, Detve, Snine, Prakovciach, ale aj inde. A napokon, reálna industrializácia sa stretávala s veľkými prekážkami zo strany pražského „plánovacieho centra“ i komunistických predstaviteľov Slovenska. Výstavba Východoslovenských železiarní (po privatizácii US Steel) sa opakovane začala až na naliehanie niektorých slovenských predstaviteľov a prebehla v rokoch 1957–1965.

Nemožno však poprieť: roky po vojne priniesli aj viacero zlepšení, a to v sociálnom rozvrstvení spoločnosti, postúpila urbanizácia a zvýšila sa vzdelanostná a kultúrna úroveň ľudí a napokon predĺžil sa aj priemerný vek, čo je najrukolapnejší ukazovateľ rastu životnej úrovne. Nemožno neuviesť, že v tých rokoch vyrástli na Slovensku veľké priemyselné giganty, okrem VSŽ v Košiciach, Slovnaft v Bratislave, Duslo v Šali, Chemko v Strážskom atď., ktoré vytvorili desaťtisíce nových pracovných miest. Počet ľudí pracujúcich v slovenskom priemysle sa zvýšil z 217-tisíc v roku 1948 na viac ako 800-tisíc v 80. rokoch. Slovensko však predovšetkým vyrábalo zbrane (2/3 zbraní v ČSR), čo sa čoskoro ukázalo ako riziko. Táto tzv. špeciálna výroba kulminovala v roku 1987, v ďalšom období sa už len znižovala, až ju „havlovci“ rozrumili.

Podiel slovenského národného dôchodku (neskôr HDP) na celkovom produkte ČSR sa vyvíjal takto: v rokoch prvej ČSR nie viac ako 15%, po rokoch vojny prekročil v roku 1948 19%, v roku 1968 dosiahol 26%, v roku 1983 bol takmer 28% a na konci reálneho socializmu v roku 1989 31% pri takmer 34-percentnom podiele obyvateľstva Slovenska. Na Slovensku vytvorený HDP bol v roku 1989 na obyvateľa na úrovni 87,7% hodnoty dosiahnutej v Česku. Aj keď teda Slovensko dosiahlo po druhej svetovej vojne dynamickejší rast v porovnaní s Českom – každoročne znižovalo svoje zaostávanie na hlavu o 0,29%, absolútne rozdiely naďalej rástli. Teda slovenský ročný rast mal byť ešte prudší. Pritom najväčší priemerný ročný prírastok dosiahlo Slovensko v rokoch prvej Slovenskej republiky, presnejšie v rokoch 1937–1948, a to 0,38% ročne.

Povojnová industrializácia vniesla do hláv Čechov (a možno i niektorých Slovákov) „rukolapný dôkaz“ o presune zdrojov na Slovensko, čiže o „doplácaní“. Slovensko-české vzťahy naozaj zaťažovalo ustavičné vracanie sa ku kauze „doplácanie“, pričom s týmto „tromfom“ narábal už Jan Malypetr v časoch Pribinových osláv v roku 1933 v Nitre, Edvard Beneš, ale aj komunisti, najmä Antonín Novotný, novinári i odborná verejnosť pred novembrom 1989 i po ňom. Po novembri 1989 si tieto tvrdenia najväčšmi osvojil Ladislav Adamec, predseda českej aj federálnej vlády. Nebolo českých novín, ktoré by si na „doplácaní“ neprihrievali polievočku a nezvyšovali svoj náklad. Pocity o doplácaní boli v českom prostredí zakotvené veľmi hlboko, a to bez ohľadu na to, ako boli zdokumentované a preukázané. A bez ohľadu na slovenskú účasť pri budovaní Prahy či metra.

Pritom „transfer“ peňazí z Česka na Slovensko nebol ničím iným, ako narovnávaním deformovaných cien a daňových a rozpočtových vzťahov, ako protipoložka lacno úradne ocenených slovenských tovarov a služieb, zhodnocovaných v Česku. Účtovne to skutočne vychádzalo tak, že sa na Slovensko presúvalo z „federálnych zdrojov“ viac, ako bol podiel obyvateľstva, ročne 8–13 miliárd korún. Klíringový systém platieb medzi Slovenskom a Českom od 1. januára 1993 do 1. októbra 1995 však potvrdil nad všetky pochybnosti, že išlo len o presun peňazí ako protipoložky za opačný presun tovarov a služieb. V klíringovom režime platby z jednej strany na druhú podliehali prepočtu cez ECU (predchodca eura). Slovensko a Česko si mesačne uhrádzali sumy, ktoré prekročili hranicu klíringovej špičky 130 mil. ECU. Počas celého trvania klíringového zúčtovania dosiahla klíringová špička 1,116 mld. ECU v prospech Slovenska, čo pri priemernom kurze ECU 40,00 korún znamená, že česká strana v prospech Slovenska zaplatila za tri roky 44,6 mld., pričom Slovensko zaplatilo Česku 3,4 mld. korún. Rozdiel 41,2 mld. korún v prospech Slovenska znamená, že priemerné ročné saldo klíringového zúčtovania bolo 13,7 miliardy korún presunu zdrojov z Česka na Slovensko. Je pozoruhodné, že ročná vyčísľovaná suma doplácania z Česka na Slovensko je veľmi podobná (8–13 mld. Kčs). Zrejme toľko peňazí z krajov zamoravských skutočne každoročne prichádzalo na Slovensko. Len predtým, v časoch spoločného štátu sa tomuto presunu, bez akéhokoľvek pokusu o objektívne posúdenie súvislostí, hovorilo „doplácanie“, čo urážalo Slovákov.

Marián Tkáč