Podľa „rodného listu“ – originálnych dokumentov z Trianonu, svojprávne Slovensko po boku Česka s veľkým „S“ – Česko-Slovensko, čoskoro však už iba koncovka jedného dlhého slova „Československo“. Česi odstránením spojovníka z názvu štátu v ústave prijatej 29. februára 1920 Slovensko nanovo pred svetom „zahmlili“, takmer tri štvrtiny nasledujúceho storočia svet čítal názov štátu iba ako „Čeko“. Česi si pritom neuvedomili, že tým vlastne „degradovali“ pomenovanie svojho územia z podstatného mena „Česko“ na prídavné meno „české“: „Československo“ je totiž „České Slovensko“ rovnako, ako „Českobudějovicko“ sú České Budějovice. Napokon s tým mali a zdá, že ešte majú problém dodnes, ich prvej novodobej hlave štátu (V. Havlovi) nie a nie vyjsť z úst „Česko“, a doteraz je v pomenovaní „Česká republika“ podstatným menom „Republika“ a „Česká“ je iba „přídavné jméno, též adjektivum, z latinského nomen adiectivum/adiectum – to, co leží vedle“ – citované z českej wikipedie.

Z pohľadu českej väčšiny v štáte, ktorá mu vládla, bolo „Československo“ obnoveným českým štátom, zväčšeným o Slovensko a Podkarpatskú Rus, vďaka čomu „čechoslovákov“ bolo viac ako ostatných. Aj tak však bol tento štát z časového i teritoriálneho hľadiska dôležitým schodom/stupňom na ceste k slovenskej samostatnosti – o tom by nemalo byť pochýb. Inou vecou je, že vtedajší slovenskí lídri s niečím takým, čoho sa čoskoro stali svedkami, celkom logicky nepočítali…

Slovensko vstúpilo do nového štátu vinou neokrôchanej a neskrývanej maďarizácie bez akýchkoľvek inštitúcií, nemalo vlastný snem, vlastné zákony. A vo svojom ekonomickom, ale i spoločenskom, ale osobitne v politickom vývoji bolo umelo zabrzdené a zaostalé – podľa odhadov dosahovalo vtedy toto zaostávanie za najvyspelejšou Európou až 70 rokov. Bez pomoci Čechov by sa na Slovensku pri neochote „uhorských“ kádrov prijať nový štát za svoj, naozaj len ťažko rozbiehal nový život, ak vôbec. S nesporne pozitívnym javom, českou pomocou, príchodom úradníkov, učiteľov, žandárov a ďalších „odborníkov“ (aj železničiarov, ale aj školníkov a pomocného personálu…) je spojený pokus o čechizáciu Slovenska v duchu oficiálnej idey o jednotnom „československom“ národe, čo pre Čechov nebol len taktický manéver pred svetom: „Je nás tolik a tolik“. Česi prichádzali na Slovensko ako do nekultúrnej krajiny, nevedeli sa prispôsobiť slovenskému prostrediu, nechápali slovenskú dušu, a preto okrem výnimiek si počínali tak, že vzbudzovali nedôveru, ktorá sa postupne menila na nenávisť. S prudkou čechizáciou Slovenska, ktorá bola v niektorých oblastiach len sofistikovanejšou akoby druhou maďarizáciou, slovenskí vodcovia nepočítali. Andreja Hlinku a mužov okolo neho, preto prekvapili a zarazili tak centralistické, ako aj proticirkevné opatrenia Prahy.

Hlinka, ktorý bol otcom myšlienky „rozvodu“ s Maďarmi a orientácie „česko-slovenskej“ – a z tohto stanoviska už neustúpil – v boji proti čechoslováckemu bezbožnému školstvu a „červenému“ Slovensku, z ktorého chcel mať „Slovensko biele“ sa vyjadril aj tak, že na tomto poli krátke české panstvo spôsobilo viac škody ako tisícročné panstvo maďarské. Vynaložil preto všetko možné, ale aj „nemožné“ úsilie, aby dôsledky Masarykovej protikatolíckej orientácie, obsiahnutej v jeho hesle „Tábor je náš program“, mali čo najmenší dosah na Slovensko. Aby sa Slovensko vyhlo odchodu katolíkov z cirkvi a založeniu „Československej cirkvi“ v roku 1920, ale aj strhávaniu krížov zo stien verejných budov, búraniu a ničeniu náboženských sôch. „Svetskú“ sochu Márie Terézie sa v Bratislave podarilo legionárom strhnúť v dňoch 26. – 29. októbra 1921, v čase, keď ožívali snahy obnoviť monarchiu.

Zdá sa, že z mnohých rozdielov to boli práve rozdielne postoje českej a slovenskej reprezentácie v cirkevných otázkach, ktoré radikalizovali slovenské autonomistické hnutie, vedené Andrejom Hlinkom. Zložitá situácia v slovenských katolíckych biskupstvách, keď okrem košického biskupa Augustína Fischera-Colbrieho, všetci ostatní biskupi na čele s kardinálom Csernochom (Slovákom zo Skalice), ostali verní „Uhorsku“, si žiadala riešenie. Záujem na odstránení maďarských biskupov mali slovenskí katolíci, aj pražská vláda. Ale tá si zároveň uvedomovala, že hlboká nábožnosť slovenského národa, historická spätosť medzi jeho náboženskou a národnou identitou znamená, že vplyv kňazov a najmä biskupov na Slovákov je veľký. Robila teda všetko pre to, aby na slovenských biskupských stolcoch sedeli prorežimoví hodnostári. Jasným dôkazom postoja Prahy bolo odmietnutie cestovného pasu pre Hlinku na cestu do Viedne a konzultáciu na nunciatúre – viedenský nuncius bol poverený pápežom zaoberať sa aj problémami katolíkov v nových štátoch, kde ešte pápež nemal svojich poverencov, už v prvých týždňoch nového štátu.

Cieľom pražskej vlády bolo menovať do hodností slovenských biskupov len takých adeptov, ktorí by boli oddaní novému štátu, a predovšetkým centralistickej politike jeho vládneho kabinetu, čím by sa zároveň oslabilo formujúce sa autonomistické hnutie. „Hlinkovci nesmí byt biskupi“, poznačil si programovo už v septembri 1919 prezident Masaryk a hrubo podčiarkol slovo „Hlinkovci“ (ako uvádza Emília Hrabovec v knihe Slovensko a Svätá stolica 1918-1927 vo svetle vatikánskych prameňov, 2012).

A tak nielen Andrej Hlinka, ale aj kňazi z jeho blízkosti, teda funkcionári (Hlinkovej) Slovenskej ľudovej strany boli už dopredu vylúčení spomedzi kandidátov na slovenských biskupov (Budaj, Tiso a pod.). Po diplomatickom úsilí pápežského nuncia za prvých troch slovenských katolíckych biskupov vysvätili 13. februára 1921 v Nitre Karola Kmeťka pre Nitru, Jána Vojtaššáka pre Spiš a Mariána Blahu pre Banskú Bystricu.

Čechoslovakizmus dosiahol svoj vrchol v jazykovej oblasti v roku 1931. Vtedy vrcholil vplyv čechoslováckej ideológie o jednom národe s „československým jazykom“ v dvoch zneniach, českom a slovenskom. Snahou českých jazykovedcov bolo, aby sa obe „znenia“ zbližovali, v princípe však išlo o pohltenie slovenčiny češtinou. Mali tomu dopomôcť úradné Pravidlá slovenského pravopisu, vydané Maticou slovenskou a schválené pražským ministerstvom školstva. Ich autorom bol Čech Václav Vážny, predseda Jazykovedného odboru Matice slovenskej. Zavádzalo sa písanie (a výslovnosť) slov typu „preca“, „dvacať“, „tricať“, slovesné tvary typu „treť“, „trem“ bez slovenských dvojhlások, ďalej sa uzákoňovali dvojtvary, napr. konec — koniec, barva — farba, svoboda — sloboda, bednár — debnár, a v slovníku sa ako spisovné slovenské slová uvádzali „české podarúnky“ napr. kozel (cap), láhva/láhev (fľaša), nabídka (ponuka), atď. Na valnom zhromaždení Matice slovenskej v máji 1932 sa na kritike Vážneho slovníka zhodli Andrej Hlinka (predseda HSĽS) a Martin Rázus (predseda SNS), čo nakoniec viedlo v rokoch 1932 – 1935 k vzniku autonomistického bloku. Vážny a väčšina členov Jazykovedného odboru z Matice vystúpili a naďalej pôsobili v Učenej spoločnosti Šafárikovej.

V roku 1932 sa stal matičným jazykovým referentom Henrich Bartek (1907-1986), ktorý založil časopis „Slovenská reč“ a významne sa zaslúžil o ustálenie pravidiel slovenského pravopisu. Žiaľ, po roku 1945 patril aj on do veľkej skupiny asi 5000 špičkových slovenských intelektuálov, ktorí museli natrvalo opustiť Slovensko.

Čechoslovakizmus bol z českého pohľadu vcelku pochopiteľným, ale málo premysleným a lajdácky uskutočneným pokusom kvantitatívne zväčšiť váhu Čechov voči Nemcom. A teda, ak na jednej strane „sobáš“ s jedným z najschopnejších európskych národov pomohol Slovákom k uchráneniu národnej identity, na druhej strane práve nerovnosť, osobitne potom ekonomická, ktorá sa ešte prehlbovala, viedla v ďalších rokoch k vnútorným napätiam. A posilňovala rady slovenských autonomistov.

Marián Tkáč