Koncept Matice ako osvetového a vydavateľského ústavu a predstaviteľky slovenského národa vypracovali Ľudovít Štúr a Alexander Vrchlický, no 27. septembra 1844 sa zrodil v Liptovskom Sv. Mikuláši „iba“ literárny spolok Tatrín. V júni 1850 Andrej Radlinský podal vládnym úradom žiadosť o povolenie Matice slovenskej, no ešte v tom istom roku žiadosť zamietli. V nasledujúcom roku predložil návrh matičných stanov i s finančnými zárukami Daniel Lichard, no 9. marca 1852 sa dočkal zamietavej odpovede. V rokoch 1856 a 1857 sa o Maticu slovenskú usilovali Štefan Moyses, Karol Kuzmány, Ján Palárik, nanovo Daniel Lichard. Martin Hamuljak venoval budúcej Matici svoju knižnicu…

Čas ešte nedozrel. Muselo prísť slávne národné zhromaždenie pod martinskými lipami v júni 1861 (ktorého sa naľakali nielen Maďari!), musel zájsť za panovníkom do Viedne biskup Moyses, aby prišiel čas „naplnenia“ nemilého proroctva, ktoré tri dni pred svojou smrťou, 6. apríla 885, zvestoval arcibiskup Metod kráľovi Svätoplukovi: „Ak dopustíš vyhnanie mojich žiakov, na tisíc rokov sa staneš podnájomníkom vo vlastnom dome…“

Pridržme sa historickej pravdy a nehovorme o tisícročnej porobe, iba o „takmer tisícročnom podnájomníctve“. Za tisíc rokov sa vymenilo štyridsať generácií a každá z nich – ako v tomto seriáli dokumentujeme – udržala silu tradícií, silu ľudovej kultúry a skutočne osobitý, „decentralizovaný“ národotvorný proces Slovákov pokračoval, nemali sme jedno centrum, to preto máme toľko nárečí. A napokon Ľudovít Štúr vyhlásil 19. september 1848 slovenskú nezávislosť na Myjave, a po pätnástich rokoch vznikla Matica slovenská v Turci. Slováci podobne ako iní Slovania bez vlastných kráľov, si pri dovolávaní sa uznania osobitosti svojho národa nevyvolili vlastného kráľa – ale vlastnú kráľovnú, Maticu. Symbolické: ak je štát dielom ľudským, ktorý spravuje moc politická, národ ako dielo Božie spravuje moc duchovná, tvorcovia a strážcovia národnej duchovnosti, básnici, spisovatelia, národní proroci, Matica.

V roku osláv tisícročia príchodu solúnskych bratov veľký uhorský – v pôvodnom zmysle slova, nie teda maďarský! – hudobný skladateľ a virtuóz Franciscus List nahovoril pápeža Pia IX. sláviť príchod Konštantína a Metoda medzi Slovákov / Slovanov vo Večnom meste a zložil pre tú príležitosť skladbu Slavimo Slavno Slaveni na slová básnika Pučića – prečo čo i len zmienka o tejto skladbe absentuje v encyklopédiách? V tom roku banskobystrický biskup Moyses vybavil u pápeža, aby sa dátum osláv solúnskych bratov a ich misie presunul zo 14. marca, ako to bolo v časoch Márie Terézie, na 5. júl. Cyril a Metod veruže súvisia s Maticou, Hurban dokonca navrhol, aby sa menovala Cyrilometodskou Maticou!

Posledné štádium vzniku Matice sa začalo ešte pred prijatím slovenskej delegácie panovníkom 12. decembra 1861. Vznikol dočasný výbor na prípravu slovenskej Matice, v ktorom boli Slováci so služobným pobytom v Budapešti: Viliam Paulíny-Tóth, Ján Gotčár a Ján Palárik na čele s Jankom Franciscim, dvaja katolíci a dvaja luteráni. Štátna správa zbierala protimemorandovské podpisy a množili sa útoky na biskupa Moysesa. A Slováci v časoch bez internetu, rozhlasu a televízie prehovorili: za 18 mesiacov dostal Moyses 93 petícií z 343 obcí a miest s vyše 4000 podpismi!

Začali sa práce na stanovách Matice a zrazu chýbalo pre ňu sídlo: od čias Svätoplukovej Nitry sme spoločné sídlo nemali. A tak vybrali slobodné kráľovské mesto Brezno. S návrhom predstúpili pred Námestnú radu v Budíne, a táto rada vyzvala Brezno, aby sa osvedčilo, či súhlasí s tým, aby výbor Matice slovenskej svoje porady držať mohol v Brezne. Mestská rada Brezna pod vedením mešťanostu Jána Černáka 28. augusta 1861 rozhodla, že prijíma Maticu do svojho lona. No niektorí jej členovia s tým nesúhlasili a 3. októbra presadili revíziu rozhodnutia. Lámali si hlavu, či je prijatý záver pre mesto prospešný alebo škodlivý? Ktosi zistil, že „predstavitelia Matice nemajú v meste dôveru“ – aj keď ešte nijakí neboli – a preto vznikla požiadavka na zrušenie kladného rozhodnutia. V tajnom hlasovaní 38 z 54 členov zastupiteľstva odmietlo už udelený súhlas. Ale značná časť Brezňanov s odmietnutím nesúhlasila, 14. októbra napísalo 37 mešťanov protest a o štyri dni mešťanosta rozpustil búrlivé zasadanie mestskej rady. V ten deň dedina Vrbický Hušták oznámila, že je pripravená prijať Maticu. Mohla však byť sídlom Matice neznáma dedinka? Veď ostatné slovanské Matice účinkovali vo veľkých mestách. V Brezne sa o Matici rokovalo ešte dva razy. 15. januára 1862 bola mestská rada za, ale na nátlak kráľovského komisára Zvolenskej stolice Andreja Havaša sa 9. apríla 1862 Brezno definitívne vyjadrilo proti. Brezňania teda dvakrát Maticu prijali a dvakrát ju odmietli. Ešte pochybujete, kde čerpal Chalupka námet na svoje nesmrteľné Kocúrkovo?

Potom sa prihlásil trojtisícový Turčiansky Svätý Martin. Tu bolo od roku 1861 slovenské Turčianske kasíno, tu sa konalo memorandové zhromaždenie. Vedenie mesta prijalo 21. apríla 1862 na návrh Samuela Galandu Maticu „do svojho lona“. Potešilo to členov Dočasného výboru, veď už od 8. februára 1862 mali spísané prvé matičné stanovy, v ktorých stálo: „Slovenská Matica je jednota milovníkov národa a života slovenského. Za cieľ si dala rozširovať a utvrdzovať v členoch slovenského národa mravnú a umnú vzdelanosť, pestovať a podporovať slovenskú literatúru a krásne umenia a tým napomáhať i hmotný dobrobyt slovenského národa a pracovať na jeho zveľaďovaní.“

A potom sa stal zázrak: Jeho Veličenstvo František Jozef ráčilo povoliť Maticu slovenskú! Keď 4. augusta 2012 preberal slovenský historik Milan Ďurica diplom zakladajúceho člena Matice slovenskej, priniesol vzácny dar, dokument z Haus-, Hof- und Staatsarchivu vo Viedni pod číslom 2547.862 Vortrag des D. H. EH. Rainer…, teda Prednes Výsosti arcivojvodu Rainera z 19. augusta 1862 pod číslom 940, týkajúci sa založenia spolku pod názvom Slovenská Matica: „S ohľadom na pôvab účelu pozdvihnúť a prípadne založiť morálnu a duchovnú vzdelanosť v slovenskom kmeni (im Slavischen Volksstamme), vyslovilo sa kráľovské uhorské miestodržiteľstvo ako aj dvorná kancelária za to, aby sa povolilo utvorenie spolku pod názvom Slovenská Matica“. A 21. augusta 1862 sa František Jozef v. r. podpísal text: „Schvaľujem utvorenie spolku Slovenská Matica na základe predložených modifikovaných stanov, ktoré sa budú ešte dopĺňať ohľadne sídla spolku, ako aj ohľadne miesta valných zhromaždení.“

Pre Slovákov sa otvorili nebesá, dosiahli svoj vrcholný výdobytok od čias kráľa Svätopluka: inštitucionalizovali sa slovenské ambície.

Bolo vtedy pomerne veľa nadšenia a prísľubov do budúcnosti. Banskobystrické gymnázium poslovenčil v roku 1852 Štefan Moyses, ďalšie tri slovenské gymnáziá vznikli v Revúcej (1862), Martine (1867) a v Kláštore pod Znievom (1869), od roku 1850 vychádzal týždenník Cyrill a Method v Banskej Štiavnici (redaktor Ján Palárik), Martin Hattala vydal Krátku mluvnicu slovenskú v Bratislave (1852) a v roku 1862 ruský cár vyznamenal svojimi rádmi Jána Francisciho, Karola Kuzmányho, Martina Hattalu a Janka Šafárika. V novembri 1864 vymenoval cisár Francisciho za župana Liptovskej stolice (bol ním iba do 10. septembra 1865), funkcie v štátnej správe dočasne zastával aj ďalší Slováci.

Do tohto okruhu patria aj správy, že od roku 1851 bola v Košiciach prvá štátna tabaková továreň, že v roku 1852 vznikla Rimavsko-muránska železiarska spoločnosť na výrobu a spracovanie železa, že v roku 1853 začali Železiarne v Podbrezovej s výrobou koľajníc, že podnikateľ Michael Thonet založil v roku 1865 vo Veľkých Uherciach prvú veľkovýrobu ohýbaného nábytku v Uhorsku…

Marián Tkáč