46. časť Neznámych slovenských dejín: Bernolákova slovenčina bola kolektívnym dielom

Bratislava 23. júna 2019 (HSP/Kresba:Marián Tkáč)

Zámer Jozefa II. z konca roku 1782 – prispôsobiť katolícku cirkev záujmom štátu, viedol k budovaniu kňazských seminárov pod štátnou kontrolou. Jeden z nich, generálny seminár pre Ostrihomskú a Nitriansku diecézu, bol od roku 1764 na Bratislavskom hrade. Panovník ho navštívil hneď po otvorení a okrem iného vyzval študentov aj na pestovanie rečí ľudu

Rektorom seminára bol Slovák Andrej Sabo, ktorý rovnako ako Michal Kratochvíla, predstavený prefektov a zároveň vicerektor seminára v Záhrebe, opakovane navrhovali študentovi Antonovi Bernolákovi (1762–1813), ktorý v seminári na Bratislavskom hrade študoval v rokoch 1784-1787, aby sa ujal úlohy zjednotiť slovenský pravopis. Predtým študoval na Pázmaneu vo Viedni, kde cez neho Adam František Kollár odkazoval Slovákom, „aby reč a svoj kmeň neprestali milovať len preto, že sú posmievaní takými, ktorí tiež bývajú v Uhorsku“.

Prešpurské noviny, ktoré začal v bibličtine vydávať Daniel Tállai 1. júla 1783, zaznamenali pozornosť, aká sa v hradnom seminári venovala pestovaniu slovenského jazyka. Odtiaľ vieme, že profesor Kratochvíla rozposlal listy viacerým katolíckym vzdelancom a vyzval ich k spolupráci na pripravovanej ortografii (pravopise) slovenského jazyka. Prvá odpoveď prišla 6. augusta 1786 od nadšeného dubnického farára Ondreja Mesároša.

Z takéhoto žičlivého prostredia vzišlo v máji 1787 prvé základné dielo kodifikujúce spisovnú slovenčinu pod názvom Dissertatio philologica-critica de litteris Slavorum s pripojenou Ortographiou, teda pravopisom, ktoré vytlačil bratislavský typograf Joanis Michaelis Landerer. Bolo to však dielo viac-menej anonymné, namiesto mena autora bolo na ňom uvedené iba Patriis Philologis – Vlasteneckí Filológovia. Podľa Bernoláka, ktorý v čase vydania Dizertácie a Ortografie nemal ešte ani 25 rokov, išlo o dielo „zostavené a vydané po dlhých diskusiách so vzdelanými mužmi, a po ich schválení“ v snahe zaviesť do nejednotného pravopisu presné pravidlá.

Kto teda boli Bernolákovi spolupracovníci, Vlasteneckí Filológovia? Boli to jeho spolužiaci Anton Kubica, Anton Baník, Matej Bielčik, Jozef Osvald, Martin Ružička, Adam Jančo, ktorí rovnako ako Bernolák na konci školského roku 1786/1787 končili svoje štúdia v generálnom seminári? Zrejme boli medzi vlasteneckými filológmi aj Michal Kratochvíla, Andrej Sabo, Karol Wágner, Juraj Sklenár, Ondrej Mesároš, a viacerí Bernolákovci, členovia zrušeného jezuitského rádu, profesori Trnavskej univerzity, ktorá vznikla v roku 1635 a v roku 1777 je presídlili do Budapešti. Na tejto univerzite (podobne ako na univerzite v Košiciach) sa v slovenčine tlačili knihy, predovšetkým teologické diela a modlitebné knihy. V Trnave ich vyšlo 48, v Košiciach 18.

Akosi sa zamlčuje, že už v roku 1665 sa dokonca ostrihomský kanonik, neskorší nitriansky biskup Jakub Haško (1690-1691), usiloval vytvoriť na Trnavskej univerzite katedru (stolicu) slovenčiny, Catedram Slavonicam Tyrnaviensem! Keby jeho žiadosť nezamietol ostrihomský arcibiskup Juraj Lipai, s odôvodnením, že „nateraz ten projekt odmietam, lebo po jeho schválení by svoje stolice žiadali aj Maďari, aj Taliani z Rakúska, čo by mohlo viesť k nepokojom i bojom medzi národnosťami“ – bola by spisovná slovenčina ešte o 122 rokov staršia!

Je symbolické, že spisovná slovenčina sa spája s Devínom. Bohoslovec Anton Bernolák, polosirota, trávieval prázdniny v roku 1785 i 1786 na devínskej rímskokatolíckej fare u farára – jezuitu Michala Salakiho. V susedstve veľmi starého kostola, dnes Svätého Kríža, ale ktovie, či v 9. storočí nestál na jeho mieste ten chrám Panny Márie, v ktorom pochovali sv. Metoda. Existujú o tom indície v súvislosti s archeologickým prieskumom pod kostolom z roku 1982. Podľa viacerých je kameň s gréckym krížom a dvoma kalichmi, ktorý sa vtedy našiel, Metodovým náhrobným kameňom. A ten, ako vieme, spolu s bratom Konštantínom priniesol písmená pre jazyk našich predkov, teda pre starú slovenčinu možno práve na Devín. Ak budeme považovať vstupnú časť kostola na Devínskom brale – ktorého základy sú odkryté a priam lákajú zrekonštruovať chrám nad nimi – za nartex, možno práve tu bolo Konštantínovo a potom Metodovo učilište, kde sa vzdelávalo 200 žiakov v rokoch 863-867, a časť z nich vysvätili v Ríme za kňazov.

Tu na chvíľu odbočíme. V poslednom čase sa objavujú úvahy o tom, že toto učilište možno bolo v Arade alebo Oradei (Veľký Varadín) v dnešnom Rumunsku, kde by malo či mohlo byť sídlo kráľa Svätopluka i arcibiskupa Metoda. Alan Dolog (Naše dejiny úplne inak, Bratislava 2019) argumentuje okrem slovenskej toponymie, zachovanej dodnes v Sedmohradsku (napríklad jeden z rumunských krajov sa dodnes volá Maramureš – Veľká Morava), ale aj zdôrazňovaním niektorých u nás prehliadaných pasáží z veľkomoravských legiend. Tých, v ktorých sa hovorí o veľkom zemetrasení pri vyháňaní Metodových žiakov – aké sa v Nitre nezvykne vyskytovať, a v ktorých je opis cesty, „ktorou hnali nemeckí vojaci sedmopočetníkov k Dunaju“, a to cez rieky Kriš, Baktu a Temeš, a po jeho prekonaní „o tri dni pešej chôdze boli v Belehrade“ (strana 299). Ukončíme naše odbočenie tým, že Sedmohradsko, v ktorom žili Sloveni (Vandali) po roku 282, zaiste bolo súčasťou Svätoplukovej ríše. Biskup Viching, ktorý vyháňal Metodových žiakov, bol však nespochybniteľne biskupom v Nitre, nemal teda v tomto zmysle dosah na Sedmohradsko, a na tam pôsobiacich Metodových žiakov. Vylučuje to však možnosť, že Vichingom vyhnaní žiaci z Nitrianska naozaj prekročili najprv spomenuté tri rieky a potom Dunaj tak, aby sa po troch dňoch pešej chôdze ocitli v Belehrade? Že teda až po Sedmohradsko mohli ich nemeckí vojaci „hnať“ ponad Dunaj, po jeho ľavej strane?

Vráťme sa však k Bernolákovmu dielu. To bez ohľadu na všetko, čo sme doteraz povedali – teda širší kolektív spolupracovníkov, či skutočné sídlo arcibiskupa Metoda – preklenulo 920 rokov, teda život 36 generácií našich predkov od konštantínovsko-metodovskej misie po koniec 18. storočia, a vrátilo slovenčine spisovný úzus, zjednotilo ju na báze jazyka používaného v okolí Trnavy. A jeho príprava súvisela s Devínom podobne, ako aj Štúrova slovenčina či Hollého poézia.

Generácia pomenovaná podľa Antona Bernoláka sa zapísala do našich dejín aj ďalším veľmi významným faktom, ktorým je založenie Tovarišstva literného umeňá, Slovenského učeného tovarišstva v roku 1792 v Trnave. Bernolákovci tak reagovali na situáciu, ktorá v Trnave, nepochybnom centre slovenského katolíctva, ale aj vzdelanosti a kultúry, vznikla po preložení Trnavskej univerzity do Budapešti (1777). Tovarišstvo združovalo prívržencov slovenského jazyka a literatúry, a aj keď sa viac profilovalo ako vydavateľská spoločnosť, jeho založením predbehli Slováci Maďarov o 32 rokov Maďarov – Maďarská akadémia vied vznikla až 3. novembra 1825. Popri centre v Trnave malo Tovarišstvo „stánky“ v Nitre, Banskej Bystrici, vo Veľkom Rovnom, v Jágri, Solivare, Rožňave, ako aj v Košiciach.

Početné členstvo Tovarišstva (s 581 členmi bolo v svojom čase najpočetnejšou organizáciou v Uhorsku) sa pričinilo o hospodárske a mravné pozdvihnutie ľudových vrstiev. Členov spájala bernolákovčina, koncepcia slovenskej národnej svojbytnosti a idea rovnosti národov. Tovarišstvo malo podporu od významných osobností vtedajšieho života, ako bol gróf Mikuláš Čáki, Anton Ďateľ, František Xaver Fuchs, Juraj Hollý, Juraj Palkovič, Anton Palšovič, Alexander Rudnay, budúci kardinál. Členmi boli väčšinou kňazi, učitelia, profesori, lekári, úradníci, mešťania, remeselníci, kupci. Usilovali sa o vydávanie osvetových a ľudovýchovných diel, v záujme zabezpečenia „našej slovenskej reči očiščení, krásu a vivíšení“. Angažovali sa pri zakladaní spolkov striezlivosti, knižníc, propagácii moderných prvkov hospodárenia, zakladali ovocné sady, včelie hospodárstva a ako katolícki kňazi angažovali sa aj pri spravovaní kostolných pokladníc.

Osobnosti ako Anton Bernolák, Juraj Fándly i autor prvého slovenského románu René mláďenca príhodi a skúsenosťi, Jozef Ignác Bajza, aj keď s tým mali prví dvaja mnohé nezhody (ó, náš ohavný hriech nesvornosti!), Ondrej Mesároš či Alexander Rudnay, patria do slovenského panteónu, ktorého „zhmotnenie“ zaiste raz príde. A ich odkaz zvečníme sochami v hlavnom meste.

Marián Tkáč