Slovenský dejinný súd „oceňuje“ tých, ktorí akokoľvek prispeli k uchovaniu slovenskosti – teda národa a života slovenského, lebo toto je slovenskosť, nielen jazyk, ale aj naše tradície. Len vďaka jazyku a tradíciám sme Slovákmi. A „kára“ tých, ktorí tomu bránili a bránia. A keďže štát je systémom na udržanie národa, chváliť máme tých, ktorí nás k štátu priviedli, a ktorí dbajú na to, aby sme oň neprišli.

Nenechajme sa pritom mýliť, my sme štát mali aj vtedy, keď nemal v názve Slovensko. „Naším štátom“ bolo aj Uhorsko, pravda, len dovtedy, pokiaľ naším štátom „neprestalo byť“ – pokiaľ udržiavalo aj náš národ. Pokiaľ na scéne uhorských/slovenských dejín neprešla vláda z národa na národ pre nespravodlivosti a neprávosti, pre hanebné činy a rozličné podvody. V rokoch, o ktorých píšeme, bolo Uhorsko aj naším štátom, ba dokonca blíži sa čas – rok 1526 a nasledujúce – keď na poldruha storočia bolo Uhorské kráľovstvo predovšetkým naším štátom. Hlavným, korunovačným a snemovým mestom bola Bratislava a riadili ho naši slávni muži. A náš národ prirodzene ochraňovali v štáte s menom Uhorsko.

Chváliť sa nám patrí našich slávnych mužov a svojich otcov podľa ich činov. Tých, ktorí panovali či boli slávni pre svoju udatnosť, ktorí boli obdarovaní múdrosťou a stali sa vodcami ľudu vo svojom čase, ktorí svojím nadaním zostavovali piesne a písali básne. Chváliť nám však treba aj pracovitých, robotných ľudí, ktorí obrábali polia, či udržiavali a budovali zlatonosné a striebronosné bane v srdci Slovenska po celé stáročia. Už Ptolemaios poznal Terra Baniensis, kde sa ťažilo zlato a striebro. Dnešné stredné Slovensko, Liptov, Spiš, Gemer.

V čase, keď žila 27. a 28. generácia pred nami, 17. novembra 1328 rozhodol kráľ Karol Róbert o zriadení mincových komôr a o razbe mincí v Kremnici a v Smolníku. Vtedy založená mincovňa v Kremnici pracuje dodnes, je vari najstarším podnikom na celom svete. Aj to je dôvod, prečo zdobí kremnické námestie socha Karola Róberta. Zlaté kremnické dukáty boli viac ako štyri storočia nielen obeživom v habsburskej monarchii, ale aj obchodným platidlom v Európe. Akoby predchodca eura.

V rámci peňažnej reformy začala v tých časoch platiť dvojitá mena: od roku 1329 sa razili strieborné groše, a od roku 1335 zlaté dukáty v rýdzosti 23 a ¾ karátu. Takú vysokú rýdzosť inde nedokázali docieliť. Do jedného zlatého dukáta sa vošlo šestnásť strieborných grošov.

Od druhej polovice 13. storočia do prvej polovice 14. storočia dosahovala ročná ťažba zlata na Slovensku v priemere dve tony, čo bolo 80 percent európskej produkcie. Koncom 15. storočia z jednej a pol tony zlata, ktoré sa vyprodukovalo v celom Uhorsku, viac ako štyri pätiny pochádzali z našich banských miest. V tom čase sa predovšetkým v Banskej Štiavnici ťažilo ročne okolo desať ton striebra, čo znamenalo druhú najväčšiu produkciu po Česku (20 ton). V Nemecku sa ťažilo sedem ton, v Sliezsku tri a v ostatnej Európe sedem ton striebra. Toto je hádam jasný dôkaz (aj pre nežičlivých podčiarnikov) o hospodárskej sile Slovenska a jeho všeobecnej dominancii v Uhorsku. A tá dominancia sa počas života nasledujúcich siedmich generácií ešte zväčšila. V časoch keď Turci obsadili južnú časť Európy a aj takmer celé dnešné Maďarsko.

Na súde našich dejín obstojí Ľudovít I. Veľký, ktorý zomrel v roku 1382 v Trnave. Zdá sa, že Trnavu mal tento kráľ rád. Bol tu často, tu boli aj zásnuby jeho dcéry Márie s budúcim kráľom Žigmundom v roku 1379. Svadbu si však Žigmund vynútil až vojenským vpádom do Uhorska. Keďže sa Ľudovít nedočkal syna, ale troch dcér, viedlo to k sporom o trón. Zvíťazil v nich Žigmund Luxemburský, ktorý sa narodil v Norimbergu ako syn cisára nemeckého a kráľa českého Karola IV. (1387–1437). Bol manželom Ľudovítovej dcéry Márie, ktorá vládla už ako dievča po otcovej smrti päť rokov. A Žigmunda údajne nechcela.

Podľa diplomata a spisovateľa Aeneasa Piccolominiho, budúceho pápeža Pia II. (1458-1464), Žigmund Luxemburský „mal vynikajúcu postavu, jasné oči, široké čelo, jemne zrumenené líca, dlhú a hustú bradu, jeho veľký duch chcel všetko, ale nie nadlho, obľuboval žarty, rád pil víno, za ženami priam planul, dopúšťal sa tisícok cudzoložstiev, mal blízko k hnevu, ale rýchlo sa dal udobriť, viac sľuboval ako plnil, a často klamal.“ Akoby nevedel, že víno a ženy vedú k úpadku aj múdrych, trest uvádzajú aj na rozvážnych. Tu dodajme, že dokázal nadávať aj „po kumánsky“ čiže po maďarsky – len ako jeden z dvoch uhorských kráľov ovládal maďarčinu.

Česi ho nemali radi, ako český kráľ si vyslúžil najpotupnejšie prívlastky: prefíkaná ryšavá líška, krvavý kat, nepriateľ husitov. A čo my, Slováci, máme ho mať radi? Aký je súd slovenských dejín nad ním? Rád rozdával, Moravanom dal do zálohy západné Slovensko. A keďže bol (podľa Piccolominiho) „márnotratníkom topiacim sa v dlžobách,“ za 37-tisíc kôp pražských grošov (čo bola suma veľká, bolo to šesť až sedem ton striebra) dal do zálohy trinásť spišských miest okolo Starej Ľubovne Poľsku. Záložnú zmluvu podpísali 8. novembra 1412 v Záhrebe. Žigmundove rozhodnutie trvalo nasledujúcich 361 rokov, až do 18. septembra 1773, keď príslušnú dohodu o vrátení spišských miest odobril podpisom poľský kráľ Stanislav II. Poniatowski. Takmer štyri storočia nepatrila vinou Žigmunda časť slovenského Spiša Slovensku. Návrat týchto trinástich miest Slovensku je nespornou zásluhou Márie Terézie, lebo Poľsko chcelo Spiš, a celý, natrvalo.

A ako hodnotiť fakt, že v roku 1428 sa dlhoročný Žigmundov boj s husitmi preniesol z Česka k nám? Husiti nazvali cesty na Slovensko poeticky „spanilými jazdami“ – Česi majú takýto poetizujúci sklon, november 1989 bol „sametovou revoluci“ – no nebolo to nič iné, ako rabovanie a drancovanie. Aj keď donedávna sme si toto drancovanie nevedeli vynachváliť ako slovakizáciu (či skôr čechizáciu) Slovenska. To, že to boli časy, keď zároveň hrozila invázia moslimov, to už ako zlý bod Žigmundovi pripísať nemožno. Aj keď 28. septembra 1396 prehral s nimi pri Nikopole prvú bitku, a odvtedy sa stalo turecko-moslimské nebezpečenstvo stálou hrozbou pre našich predkov.

Žigmund z vďaky za pomoc proti husitom udelil Bratislave mincové privilégiá, čo prinieslo mestu finančný výnos. Mincovňa mala sídlo v dnešnej Starej radnici. Žigmund vlastne obnovil razbu minci v našom hlavnom meste, po Keltoch razil tu mince aj kráľ Štefana v rokoch 1013–1015, jednu z jeho mincí našli na švédskom ostrove Gotland v roku 1939. Neskôr, po smrti Mateja Korvína, sa presťahovala mincovňa do budovy po zaniknutej Academii Istropolitane (dnešná VŠMU).

Žigmundovi požehnal Pánboh iba jednu dcéru, a tak ho po smrti nakrátko vystriedal na tróne zať Albrecht Habsburg (1438–1439), čím Habsburgovci po prvý – no nie posledný – raz zaujali uhorský trón. Albrecht si Bratislavu obľúbil (dnešná Bratislava naňho, ale nielen naňho úplne zabudla), aj keď sa tu na fašiangy 1439 pošmykol na schodoch a zlomil si nohu, zle sa mu zrástla a odvtedy kríval.

Počas výpravy proti Turkom kráľ Albrecht ochorel na úplavicu a umieral, a tak z nosidiel nadiktoval testament. Jeho manželka Alžbeta bola v piatom mesiaci, preto si prial, aby jeho syn vyrastal a natrvalo sa usadil v Bratislave. Syn sa napokon narodil po jeho smrti, 22. februára 1440 v Komárne, pokrstili ho ako Ladislava s prídomkom Pohrobok. Dvornej dáme Alžbety sa podarilo ukradnúť uhorskú svätoštefanskú korunu z Vyšehradu a odniesla ju do Viedenského Nového Mesta – údajne sa práve pri tejto krádeži stalo, že sa ohol krížik na korune. Alžbeta potom prinútila prímasa korunovať trojmesačného syna Ladislava 15. mája 1440 v Stoličnom Belehrade za uhorského kráľa. Následne vypukla dvojročná občianska vojna medzi prívržencami Vladislava a matky Ladislava Pohrobka Alžbety.