Američania budú chcieť po odstúpení Dohody o raketách krátkeho a stredného doletu rozmiestniť svoje staré Pershingy v Európe, aby znížili ruský náskok. Tí európski politici, ktorí sú lokajmi USA a dovolia rozmiestniť americké rakety schopné niesť jadrové hlavice na svojom území (veľmi sa snažia Poliaci a Rumuni, Američania by radi tieto rakety rozmiestnili aj na Ukrajine a v Pobaltí) musia rátať s ruskou odvetou. Ruské rakety s jadrovými hlavicami budú okamžite zacielené na všetky štáty Rusmi vnímané ako hrozby a prípadný jadrový konflikt bude mať aj pre tieto štáty fatálne dôsledky. Ale to nič nemení na fakte, že väčšina ruského jadrového potenciálu ostane aj tak namierená na USA, vrátane všetkých nových zbraní, nadzvukových rakiet, podmorských dronov, rakiet s jadrovým pohonom a pod.

Moskva už začala obnovovať svoje vojenské základne na území bývalého ZSSR. Ruské základne sa dnes objavili v Kazachstane, Kirgizsku, Tadžikistane, Bielorusku či Arménsku, ruské základne sa nachádzajú v Osetínsku, Abcházsku a Podnestersku. S týmito oblasťami Rusko udržiava aj rozvinuté ekonomické vzťahy v rámci Spoločenstva nezávislých štátov. V zahraničí už Rusko vybudovalo dve svoje základne v Sýrii a v hre sú aj ďalšie oblasti.

1. Venezuela. Keď v roku 2009 navrhol Hugo Chavez, aby Rusko vybudovalo svoju vojenskú základňu vo Venezuele, Rusko nebolo v takej politickej, ekonomickej a vojenskej kondícii, aby si mohlo dovoliť vybudovať na “americkom zadnom dvore” novú základňu. Dnes je vo Venezuele kríza, v ktorej Američania opätovne porušujú medzinárodné právo a svetom znie arogantné americké  “Maduro musí odísť”. Maduro je však pripravený farebnú revolúciu vo Venezuele potlačiť. Ak sa to podarí a Guaido skončí, vo Venezuele pravdepodobne vznikne nielen ruská, ale aj čínska vojenská základňa. Ak tieto základne vzniknú, bude to ďalší dôkaz amerického oslabovania.

2. Nicaragua. Podobne ako Venezuela krajina, o ktorej sú Američania presvedčení, že leží v zóne ich vplyvu. Daniel Ortega a jeho sandinovské hnutie má s Američanmi, ktorí podporovali v Nicaragui fašistickú juntu množstvo skúseností. Momentálne Američanom vadí, že v Nicarague budujú Číňania kanál, ktorý má nahradiť kanál v Paname. Američania zaútočili na Panamu v roku 1989, ako dôvod použili “diktátora Noriegu”. Hlavným americkým cieľom bolo ovládnuť panamský medzinárodný prieplav, čo sa im podarilo. Kanál v Nicarague znemožní Američanom kontrolovať spojenie medzi Tichým a Atlantickým oceánom, uvoľní ruky Rusku a Číne.

3. Kuba. Kubánsky režim prežil aj pád ZSSR a dokázal svoju životaschopnosť. V tieni amerických sankcií žijú Kubánci už takmer 50 rokov a je potešujúce, že úroveň kubánskej ekonomiky či zdravotníctva je podstatne vyššia ako úroveň v Salvadore, Guatemale, Honduraseu, Kolumbii a pod., teda krajín, ktoré sú pod priamou americkou kontrolou a bez hrozieb sankcií. Napriek tomu, tieto latinskoamerické krajiny  nemôžu zvyšovať svoj ekonomický potenciál, slúžia len ako surovinové základne pre USA. Kubánci sú pripravení na ruskú vojenskú prítomnosť, v 60. rokoch však Chruščov odmietol počas Karibskej krízy na Kube inštalovať ruské rakety. Dnes bude stačiť, keď Rusi budú môcť využívať kubánske vojenské prístavy a Kuba inštaluje na svojom území S-300 alebo S-400.

4. Bolívia. Ani tu sa Američanom nedarí. Bolivijský prezident Hugo Morales obmedzil americké možnosti drancovať Bolíviu, v Bolívii pred rokmi bojoval aj kubánsky revolucionár Che Guevarra. Bolívijci z veľkej väčšiny nemajú radi Američanov, terén Bolívie a bojaschopní ľavicovo orientovaní Indiáni nie sú súperom, po ktorom by Američania túžili. Hugo Morales má v krajine pomerne silnú pozíciu a Morales už takisto naznačil, že by bol rád, ak by v Bolívii vznikla ruská základňa.

5. Ekvádor. Ekvádor si podobne ako Venezuela, Kuba, Nikaragua či Bolívia drží odstup od Američanov. Ekvádor udržiava s Rusmi a Číňanmi veľmi blízke vzťahy, Rusi pomáhajú budovať v Ekvádore vodné elektrárne, ropný priemysel a ruskí inžinieri majú takisto participovať na vzniku ekvádorských atómových elektrárni. Ekvádor vo veľkom kupuje ruské zbrane a spolupracuje s ruskými vojenskými odborníkmi.

6. Mexiko. Mexiko bolo dlho pod kontrolou proamerických elít, situácia sa však začína meniť. Medzi Mexičanmi a Američanmi rastie napätie, Mexická stena, import drôg z Tijuany do USA, tradičná nenávisť Mexičanov k americkým gringom sú pre Američanov nepríjemnou sprchou. Voľby v roku 2018 postavili do čela Mexika novú vládu, ktorá už nemá natoľko servilný postoj k USA, ako predchádzajúce mexické elity. Mexičania dokonca odmietli uznať Guaida za venezuelského prezidenta. Bolton a Pompeo sa budú musieť veľmi snažiť aj v Mexiku. Mexiko takisto rozvíja svoju spoluprácu s Ruskom a Čínou vo vojenskej oblasti a objavili sa aj hlasy o potrebe vytvoriť ruskú základňu v Mexiku

7.Haiti. Na Haiti už dlhšiu dobu situácia vrie, časť haitských elít je stále naviazaná na USA, silnejú však vzťahy s Čínou a Ruskom. Washington podporuje haitského diktátora Jovenela Moiseho, opozícia je prepojená najmä na Čínu. Pri posledných nepokojoch už zomrelo približne 10 ľudí, mnoho ľudí bolo zranených. Haitskí vzbúrenci pália zástavy USA, Američania stiahli svoich diplomatov z krajiny a nedoporučujú Američanom na Haiti cestovať. Haiti takisto od II. svetovej vojny Američania finančne drancujú, situácia v krajine je katastrofálna. Demonštranti protestujú a nosia ruské či čínske zástavy, ako aj portréty ruského a čínskeho prezidenta. Ak by vznikla ruská alebo čínska vojenská základňa na Haiti, bol by to dôkaz americkej politickej agónie.

8.Líbya. V Lýbii Američania vyprovokovali farebnú krvavú revolúciu, presne podľa ukrajinského či sýrskeho vzoru. Situácia sa však nevyvíja tak, ako by si Američania predstavovali. Líbyjský maršál Haftar sa otvorene spolieha na ruskú pomoc a v jeho radoch bojuje množstvo ruských žoldnierov. O tom, že bojujú úspešne svedčí skutočnosť, že Haftar kontroluje 75 % krajiny, zvyšné územie dosiaľ kontrolujú prozápadné sily a moslimskí teroristi. Predpokladá sa, že Haftar oslobodí aj ďalšie líbyjské územia. Ruská vojenská základňa v Líbyi by bola nočnou morou pre NATO a južnú Európu.

9. Sudán. Situácia v Sudáne bola donedávna katastrofálna, Západ nedokázal Sudánu nič ponúknuť. Pomohli však Rusi a Číňania.  Sudánsky prezident Omar Bashir úzko koordinuje svoju činnosť s Rusmi a Číňanmi, Sudán otvorene požiadal Rusov, aby vybudovali základňu na pobreží Červeného mora. Ruská vojenská prítomnosť by znamenala koniec pirátov v Červenom mori, čo by ekonomicky pomohlo všetkým krajinám v regióne. Ekonomický rozvoj by však priniesol so sebou zosilnenie Sudánu, čo nie je práve to, po čom Američania túžia.

10. Egypt. Severoafrické krajiny si prežili “arabskú jar” vyprovokovanú CIA. V Egypte sa našťastie nepodarilo natoľko destabilizovať situáciu ako v Lýbii alebo v Sýrii, situácia v Sýrii sa dostala pod kontrolu a Egypt Američanom takisto nevyšiel tak ako si predstavovali. Proamerické hráči na egyptskej politickej scéne sú z veľkej časti odstavení, veľká časť egyptských elít je za rozširovanie svojich kontaktov s Ruskom. V minulosti sa podobne  ústretovo k ZSSR správal aj egyptský prezident Sadat, ktorému Sovieti pomohli vybudovať Asuánsku priehradu, neskôr však Sadat po prehratej vojne s Izraelom draftoval na americkú stranu. Dnešní Rusi sú na rozdiel od Sovietov veľmi pragmatickí, samozrejme že sú ochotní Egyptu pomáhať, nie však až v takej miere a tak naivne, ako pomáhal ZSSR. Egypt chce, aby Rusi vybudovali svoju vojenskú základňu v Siddí Baráni.

11. Stredoafrická republika. Francúzom sa nepáči, že v Stredoafrickej republike silnie vplyv Moskvy a Pegingu. Krajina má nesmierne nerastné bohatstvo, ktoré dosiaľ pomerne beztrestne rabovali Američania a Francúzi. Situácia sa mení. Rusi a Stredoafričania podpísali memorandum o vojensko-technickom spojenectve, ruskí inštruktori a vojaci zvyšujú bojovú úroveň Stredoafrickej republiky

12. Mjanmarsko. Bývalá Barma má za sebou pohnutú históriu, v krajine sa doteraz nachádzajú vojenské základne ešte z dôb ZSSR, rovnako ako sovietske zbrane. Američania sa nikdy nedokázali v oblasti uchytiť, podobne ako vo Vietname sú Američania v Mjanmarsku značne neobľúbení. V krajine pôsobia ruskí a čínski vojenskí inštruktori a špecialisti.

13. Vietnam. Vietnamci na vlastnej koži zažili americké predstavy o demokracii a civilizovanom svete. Vo Vietname množstvo ľudí trpí rakovinou, tá je dôsledkom amerického bombardovania chemickými zbraňami (Agent Orange). Vietnam je socialistickou krajinou, Vietnamci stále udržujú úzke kontakty s Ruskom, aj keď majú Američania na svojej výplatnej páske časť vietnamskych politických elít, ide však stále o marginálne množstvo. Vietnamci nemajú práve najlepšie vzťahy s Číňanmi, orientácia na Rusko je pre nich politicky najvýhodnejšia.

14. Seychely. Napriek americkému odporu Seychely udržujú s Ruskom veľmi priateľské vzťahy. Ruské bojové lode regulárne používajú seychelské prístavy na doplnenie pohonných hmôt a zásob. Američanom sa nepáči, že sa ruská vojenská prítomnosť zvyšuje aj v Indickom oceáne, kde je americká vojenská základňa San Diego. Navyše Rusi kooperujú svoju činnosť s Iránom.

Sme svedkami, že situácia vo svete sa mení. Čoraz viac štátov chce užšie spolupracovať s Ruskom v politickej, ekonomickej či vojenskej oblasti. Ostáva na Rusku, ako situáciu vyhodnotí a kde sa rozhodne svoje základne vybudovať. Svet už však rozhodne nie je jednopolárnym, jeho multipolárnosť sa čoraz viac posilňuje a to je dobre.