V posledných týždňoch YouTube zrušil Štefanovi Harabinovi jeho kanál, hoci zdá sa, že bol nakoniec obnovený. Neskôr Facebook zmazal profil Ľuboša Blahu (poslanec za Smer-SD). A pár dní dozadu Facebook zrušil aj stránku Kulturblog – blízku hnutiu Republika.

Kulturblog zrušili už tretíkrát. Jeden z adminov nám povedal, že pár dní predtým nahodili nejakú koláž, ktorá bola zablokovaná a po pár dňoch dal Facebook dole celú stránku bez udania dôvodu. Odvolali sa, ale zatiaľ bez odozvy.

Ak nie sú však dôvody explicitne formulované, nie je sa poriadne voči čomu odvolať.

Pri Blahovi treba ešte podčiarknuť skutočnosť, že Blaha platil Facebooku za propagáciu svojich statusov. Podľa Živé.sk len od 15. apríla 2019 odviedol Facebooku zhruba 31 500 €.

Čo tieto udalosti znamenajú pre demokraciu, si ukážeme v tomto článku.

Esencia demokracie: férová súťaž politických síl

Aby mohol byť nejaký spoločenský režim demokratický, musí spĺňať rôzne kritériá. Jednou z esenciálnych podmienok je, že v danej spoločnosti musí byť zabezpečená férová súťaž politických síl. 

V užšom ponímaní realizáciu férovej súťaže politických síl môžeme vidieť pri predvolebných diskusiách vo verejnoprávnych médiách. Všetci kandidáti musia byť pozvaní a dostávajú rovnaký čas na prezentáciu svojich cieľov, programov či postojov.

To je však iba vrchol ľadovca politickej súťaže. Politická prezentácia, a tým aj súťaž politických síl, prebieha stále. A nie sú do nej angažovaní iba politici, ale zrejme aj v rozhodujúcejšej miere rôzne médiá či ovplyvňovači (influenceri).

Donedávna preto bolo extrémne dôležité, aby každá politická sila mohla napr. vydávať svoje stranícke médium alebo mať médium, s ktorým je redakčne spriaznená a môže pomáhať tak danej strane pretláčať jej agendu alebo obhajovať stranícke postoje.

Zároveň férovú politickú súťaž zabezpečuje zhromažďovacie právo. Politici môžu zorganizovať protest alebo manifestáciu a na nej prezentovať svoje videnie sveta.

Využívanie zhromažďovania na verejných priestranstvách ako politického nástroja malo oveľa väčšiu intenzitu pred sto rokmi. Dnes na čisto politické podujatia nevedia strany prilákať väčšie davy ľudí a neraz si ich účasť nepriamo kupujú jedlom a pitím alebo aj atraktívnym programom v podobe napr. koncertov.

Kľúčové sú preto v súčasnosti masmédiá a za posledných zhruba desať rokov stále výraznejšie aj sociálne médiá.

Napr. spomedzi tlačených denníkov sa na Slovensku najviac predáva relatívne politicky neutrálny Nový čas s denným predajom niečo cez 40 000. Viac politicky vyhranená Pravda predáva denne okolo 18 000 a SME okolo 16 000 výtlačkov.

Väčší dosah však v súčasnosti majú elektronické verzie médií. Napr. Denník N deklaruje, že má vyše 73-tisíc predplatiteľov. Denník N je veľmi výrazne spriaznený s politickou stranou Progresívne Slovensko (pozri tu a tu).

Na Slovensku podobne ako v iných krajinách politická orientácia masmédií svojím dosahom nekopíruje proporčne rozloženie politickej orientácie populácie.

Medzi masmédiami na Západe, ktoré majú svojím dosahom výrazne navrch, vo všeobecnosti dominuje ideológia inkluzivizmu.

Iným politickým prúdom sa zďaleka tak nedarí penetrovať masmediálny priestor.

Nástup sociálnych sietí ako nádej na férovejšiu politickú súťaž

Vybudovať rentabilné masmédium s obrovským zásahom nie je jednoduché. Vyžaduje nemalý vstupný kapitál a dostatok schopných ľudí.

Neporovnateľne jednoduchšie je preniknúť na sociálne siete. Sociálne siete sa tak stali potenciálnym nástrojom, ktorý by dokázal kompenzovať neproporčné pokrytie politického rozloženia v masmédiách. 

Ak platí, že ktorýkoľvek predseda politickej strany by iba s veľkým organizačným vypätím síl dostal na námestie zopár stoviek ľudí a ešte nemožnejšie je pre neho ovládnuť nejaké masmédium, prakticky hoci aj počas využívania toalety takýto politik dokáže odovzdávať cez statusy na sociálnych sieťach svoje posolstvá k desiatkam tisícom svojich sledovateľov.

Vďaka sociálnym sieťam dokáže aj politik ignorovaný médiami dobre etablovaný na sociálnych sieťach stlačením jedného tlačidla a úplne zadarmo rozdistribuovať svoje posolstvo k väčšiemu množstvu ľudí, než by zabezpečili tie najväčšie masmédiá. A to 24 hodín denne, sedem dní v týždni. 

Pre ilustráciu uveďme počet sledovateľov predsedov parlamentných a niektorých neparlamentných strán na na Slovensku najpoužívanejšej sociálnej sieti Facebook k 22. júnu 2022:

• Peter Pellegrini (Hlas): 313 812
• Igor Matovič (OĽaNO): 275 525
• Robert Fico (Smer): 185 301
• Milan Uhrík (Republika): 144 633
• Boris Kollár (Sme rodina): 144 241
• Richard Sulík (SaS): 142 625
• Andrej Danko (SNS): 89 949
• Veronika Remišová (Za ľudí): 57 127
• Tomáš Drucker (Dobrá voľba): 51 143
• Marian Kotleba (ĽSNS): 47 382
• Michal Šimečka (PS): 31 456
• Milan Majerský (KDH): 9 806

Pre zaujímavosť uveďme, že predseda vlády Eduard Heger má 50 816 sledovateľov a prezidentka Zuzana Čaputová 361 363.

Vymazaný poslanec z Facebooku Ľuboš Blaha mal podľa Pravdy vyše 174 000 sledovateľov – viac ako drvivá väčšina predsedov politických strán, čím disponoval spomedzi politikov štvrtým najsledovanejším profilom.

Kulturblog, ako určitá forma média, nebol zrušený prvýkrát, pričom teraz išlo podľa Živé.sk o profil so 61 tisíc fanúšikmi. 

Ak niektoré politické sily majú k dispozícii sociálne siete, cez ktoré zadarmo distribuujú obsah stlačením jedného tlačidla a iné politické sily majú túto možnosť obmedzenú, potom nemožno hovoriť o férovej politickej súťaži a o fungovaní demokracie.

Sociálne siete sebaregulované a regulované tými istými silami, čo ovládajú masmédiá

Realita je však taká, že sociálne médiá svoj potenciál podporiť demokraciu férovejšou súťažou politických síl považujú skôr za hrozbu a ideologicky ho regulujú.

Inkluzivizmus, klimatizmus, covidizmus, ktoré dominovali alebo dominujú masmédiám, sú alebo začínajú byť rovnako presiaknuté v pravidlách sociálnych sietí ako Facebook, Twitter či YouTube/Google.

Potenciálne zraňujúce poznámky na margo rôznych menšín, popieranie klimatickej zmeny či skepticizmus ohľadne proticovidových vakcín – to sú všetko dôvody, kvôli ktorým sú najväčšie sociálne siete (Facebook, Twitter, YouTube) pripravené svojim používateľom klepnúť po prstoch, prípadne doživotne zakázať ľuďom na nich pôsobiť.

Ak by sociálne siete ako súkromné firmy samé na to nemali dostatok vôle alebo to nerobili v želanom rozsahu, donútiť ich k tomu má aj regulácia sociálnych sietí zo strany Európskej únie, čo je už vyslovene delegovanie masovej cenzúry verejnej moci na súkromné firmy.

Dôvody na odstránenie Blahu z Facebooku sú absurdné

Hoci príspevky Ľuboša Blahu či Štefana Harabina mohli byť a aj boli plné hrubých manipulácií, ak by porušovali zákony, nástroje na nápravu či potrestanie existovali. Prípadná náprava by sa však týkala predmetných tvrdení, čiže niekoľkých konkrétnych príspevkov či videí. 

Tu si však sociálne siete vytvárajú vlastné „zákony“ a navyše sú aj v pozíciách sudcov bez reálnej možnosti dovolať sa spravodlivosti.

Ako sumarizuje Tomáš Dugovič:

„Blaha sa mal dopustiť porušenia pravidiel o nenávistných prejavoch tým, že prirovnal amerických občanov ku psom, pričom v skutočnosti malo ísť o nazvanie ministra Naďa americkým ratlíkom. Pravidlá o šikanovaní a obťažovaní zasa vraj nedodržal tým, že partnera prezidentky Čaputovej, ktorá s ním žije vo voľnom vzťahu, nazval „konkubínou“. Tretím problémom mal byť ironický výraz ‚upáľte ho‘, ktorým Blaha [z kontextu jasne ironicky, pozn. autora] narážal na človeka, ktorý nevyvesil ukrajinskú vlajku. A hoaxy o zdraví vraj šíril spochybňovaním vakcín a koronaskepticizmom.“

Je zjavné, že Facebook vlastné pravidlá výrazne okliešťujúce bežné štandardy slobody prejavu aplikoval navyše aj úplne absurdne, akoby za tým boli nekompetentní inojazyční moderátori alebo politické sprisahanie konkrétnych moderátorov. 

Čo je však pomerne znepokojujuce, existujú dôkazy, že k daným zásahom mohol prispieť nielen lobing niektorých novinárov, ale aj lobing zo strany inštitúcií slovenskej vládnej moci.

Jakub Goda priznáva na celej veci svoju účasť a využitie vládnej inštitúcie Ministerstva zdravotníctva, pre ktoré pracuje, ale tiež iniciatívu prezidentky SR (tiež súčasť vládnej moci), pre ktorú pracuje ako poradca.

Pričom okrem notorického ideologického konfliktu s Blahom odkrýva Goda vcelku prozaické motívy tohto cenzorského ťaženia. Goda v jednom z nedávnych príspevkov dáva do súvislosti útoky Smeru na prezidentku Čaputovú s poklesom jej popularity, čo ohrozuje jej potenciálne znovuzvolenie.

Práve Blaha kritizoval a zosmiešňoval prezidentku často a s vysokým zásahom publika vďaka svojej facebookovej stránke.

Ďalším problémom týchto počinov sociálnych sietí voči niektorým používateľom je skutočnosť, že tieto pravidlá, resp. rôzne dvojaké metre neuplatňuje konzistentne. Rôzni ďalší politici z rôznych ideologických táborov majú pravidelne príspevky plné vážnych manipulácií, niekedy až vyslovene neprávd, a často aj výrazne znevažujúci slovník voči iným.

Zacieliť kontrolu a obmedzenia iba voči niektorým politikom či ideologickým prúdom je tak prejavom diskriminácie a silným útokom na férovú súťaž politických síl, čiže silným útokom na demokraciu ako takú.  

Demokracia vo vážnom ohrození

Pomerne znepokojivé na celom postupe zo strany Facebooku je, že:

• sociálne siete mažú používateľov so všetkými ich príspevkami bez ohľadu na to, že dané príspevky nie sú protiprávne;
• sociálne siete pri tom aplikujú svojvoľné pravidlá úplne nezmyselným spôsobom, napr. úplne evidentný sarkazmus vyhodnotia ako reálnu výzvu na upálenie;
• robia to selektívne, čiže diskriminačne voči niektorým politikom či politickým silám;
• deje sa to po nátlaku vládnych inštitúcií.

Čo je však možno ešte znepokojujúcejšie, je skutočnosť, že v hlavnom prúde nielenže nikto dostatočne hlasno nebije na poplach, ale dokonca sa nájde mnoho novinárov či politikov, ktorí takému počinu tlieskajú.

Sociálne siete potrebujú reguláciu, ale s cieľom posilniť demokraciu

Sociálne siete sa stali v posledných rokoch takým významným fenoménom, že sebaprezentácia rôznych politikov, ovplyvňovačov (influencerov) ap. majú stále výraznejší vplyv na výsledky volieb.

Ak spoločnosť nechá sociálnym sieťam a totalitaristickým silám v pozadí svojvôľu v tom, koho a za akých okolností doživotne vymaže, potom demokracia už prehrala.

Sociálne siete treba regulovať. A to spôsobom, že za takéto narušenie súťaže politických síl by boli penalizované tak drasticky, že by sa k niečomu takému nikdy neuchýlili.