Môj profil 
Predplatné
Média po celom svete hádali, ako sa juhoslovanské PVO, používajúce zastaralé sovietske protilietadlové raketové komplexy, podarilo zničiť najbezpečnejšie “neviditeľné” lietadlo na svete. Boli vyslovované tie najneuveriteľnejšie verzie, dokiaľ sa neukázalo, že hlavná sila sovietskych protilietadlových komplexov bola práve v ich veku.
Behom takmer dvadsiatich rokov prevádzky americké vojenské letectvo stratilo šesť Nočných jastrabov. Ku všetkým prípadom došlo následkom technických porúch alebo chýb pilotov a ani jedna strata nebola spojená s bojovou činnosťou. Americké velenie si bolo neustále isté absolútnou nezraniteľnosťou lietadiel voči radiolokačnému systému protivníka.
Večer 27. marca 1999 Nočný jastrab pilotovaný Dalom Zelkom (ten mal mimochodom slovinské korene) vzlietol, aby splnil misiu. Keď sa nachádzal niečo cez dvadsať kilometrov od jednotky, podarilo sa ho registrovať. Zamieriť na cieľ sa však podarilo až na tretí pokus. O 20:55 hod. americký pilot spozoroval blížiaci sa k nemu raketu. Uvidel ju neskoro: lietadlo bolo neobratné a nebolo možné ním manévrovať. K jeho šťastiu raketa vybuchla vedľa, ale lietadlo sa veľmi silno otriaslo. Hneď po prvej rakete sa objavila druhá a Zelko sa katapultoval. Jednotka za niekoľko minút opustila stanovište.
Úlomky zostreleného lietadla spadli blízko dediny Budžanovce približne 40 km od Belehradu. K pátraniu po pilotovi boli vyslaní vojaci, polícia a tiež miestni obyvatelia, ale jemu sa podarilo ukryť v priekope a dočkať sa záchrannej a pátracej skupiny, ktorá ho potom odviezla.
Ten istý večer srbské televízne kanály odvysielali, ako sa veselí miestni obyvatelia radujú pri troskách amerického lietadla. Nasledujúci deň USA oficiálne priznali stratu nezraniteľného F-117, ale neuviedli žiadne podrobnosti, akým spôsobom o lietadlo prišli.
A tento moment bol najzaujímavejší. Veď po Púštnej búrke vznikol neotrasiteľný dojem o nezraniteľnosti lietadla voči PVO. Práve preto prvou verziou vysvetľujúcou jeho stratu bola verzia o vzdušnom boji. „Neviditeľné lietadlo” bolo údajne zostrelené srbským pilotom na MiG-29, ktorému sa podarilo nadviazať s „jastrabom” „očný kontakt”.
Sami Srbi mnohoznačne mlčali a odvolávali sa na vojenské tajomstvo. Vraj existujú prostriedky i proti zázračným zbraniam, ale prezrádzať ich nebudeme. Niekoľko rokov po vojne Zoltán Dani, veliteľ jednotky, ktorá zostrelila „jastraba”, začal aktívne dávať interview tlači a ochotne rozprával, že sa zvlášť pripravoval k boji s „neviditeľnými lietadlami” a údajne určitým spôsobom zdokonaľoval S-125, ale odmietol prezradiť toto tajomstvo. Mimochodom, akési „zdokonaľovanie” vyvolávalo u odborníkov skôr úsmev. Dani očividne zveličoval svoje zásluhy. „Zdokonaľovať” komplex samostatne určite nemohol.
Spory o to, ako konkrétne bolo zostrelené „neviditeľné lietadlo”, trvajú doposiaľ. Svetlo do prípadu nevnášajú ani rozporuplné interview členov jednotky PVO, ktorá zostrelila lietadlo. Jeden hovoril, že lietadlo registrovali vďaka modernej termovízii. Druhý tvrdil, že zafungoval sovietsky radar. A tretí — že sa im podarilo vopred zistiť trasu lietadla, ktoré každý deň lietalo v rovnakú dobu po tejto trase, a naplánovali zapnutie radaru na túto dobu.
Populárna sa stala verzia, že sila technológie spočíva v jej veku. Američania projektujúci „neviditeľné lietadlo” sa zamerali na modernejšie krátkovlnné radiolokačné systémy a následkom toho sa lietadlo stalo zraniteľné voči starším dlhovlnným radiolokačným prostriedkom. Ale nie je to tak jednoduché.
PVO Iraku behom operácie Púštna búrka mala vo výzbroji systémy Kub a S-125, podobné juhoslovanským. Fungovali proti obyčajnému letectvu dokonca lepšie než juhoslovanské, ale na „jastraby” nestačili. Neexistujú dokonca ani jednoznačné potvrdenia toho, že behom tohoto konfliktu bol F-117 aspoň raz registrovaný a ostreľovaný.
Prečo sa Srbom podarilo to, čo sa nepodarilo Iračanom? Čiastočne za to môžu i sami Američania. Behom operácie Púštna búrka, pretože to bola prvá vážna skúsenosť „neviditeľných lietadiel”, Američania venovali veľkú pozornosť bezpečnostným opatreniam. Piloti dodržovali prísne rádiomlčanie, lietali iba v noci, aby vylúčili ich vizuálne odhalenie, trasy letov sa pravidelne menili, piloti boli ostražití.
V Juhoslávii sa chovali oveľa uvoľnenejšie. Súdiac podľa všetkého po Iraku boli sami presvedčení o nezraniteľnosti F-117. Behom prvých dní dokonca lietali rovnakými trasami rovnakú dobu. Možno sa Srbom podarilo jednu z týchto trás zistiť. A možno mali proste šťastie a proste zapli radar práve vo chvíli, kedy sa jeden z „jastrabov” nachádzal iba niečo cez dvadsať kilometrov od bojovej jednotky.
Ide o to, že neviditeľnosť — to je nie celkom správny termín, vymyslený PR a novinármi. Odborníci nazývajú také lietadlá nenápadnými. To je oveľa presnejšie. I „neviditeľné lietadlo” môžu celkom dobre zachytiť radary. Rozdiel spočíva v tom, že obyčajné lietadlo bude zachytené na oveľa väčšiu vzdialenosť, zatiaľčo nenápadné na kratšiu vzdialenosť. V tom spočíva i hlavná prednosť stealth technológií. Inými slovami — kto prvý uvidel, ten prvý vystrelil. Vo väčšine prípadov môže nenápadné lietadlo objaviť objekt PVO skôr, než bude samo zaregistrované.
Náhodou alebo úmyselne, ale Srbi zaregistrovali lietadlo práve v tej chvíli, kedy bolo maximálne bezbranné a mohli ho pozorovať. Strieľali prakticky na blízku vzdialenosť a stihli vystreliť dve rakety skôr, než pilot spozoroval aktivitu RLS. Vo chvíli zásahu sa lietadlo nachádzalo iba 13 km od odpaľovacej základne. Podľa merítok PVO to nie je proste blízko, to je veľmi, veľmi blízko.
Po tejto udalosti Američania zmenili taktiku a opäť začali venovať veľkú pozornosť bezpečnosti drahých lietadiel. Trasy letov sa teraz pravidelne menili a „jastrabi” lietali plniť úlohy pod ochranou stíhačiek, ktoré v prípade nutnosti zaútočili na odhalené objekty PVO.
