Slováci dostávajú výplatu ako v Čile. Prácu však štát zaťažuje ako na Západe

Slovenský bezdetný zamestnanec s priemernou mzdou mal podľa OECD v roku 2025 čistý príjem približne na úrovni Čile a Kostariky. Jeho práca však bola daňami a odvodmi zaťažená oveľa viac. Firma preto môže považovať zamestnanca za drahého, hoci človek sám sa podľa výplaty draho rozhodne necíti.

To je jadro slovenského mzdového problému. Ekonomika vytvára málo pridanej hodnoty a štát si zároveň z ceny riadnej práce berie vysoký podiel. Výsledok poškodzuje zamestnanca, poctivého podnikateľa aj verejné financie.

Práca stojí 50-tisíc, človeku zostane necelých 29-tisíc

Podľa OECD dosahoval v roku 2025 čistý ročný príjem slovenského bezdetného zamestnanca s priemernou mzdou po prepočte cez paritu kúpnej sily približne 28 865 dolárov. Celkové náklady jeho práce predstavovali približne 50 392 dolárov.

Slovensko sa čistým príjmom ocitlo tesne nad Čile a pod Kostarikou. Zásadný rozdiel je v tom, koľko z ceny práce pohltia dane a odvody. Slovenský daňový klin dosiahol 42,7 percenta. V Kostarike to bolo 27,7 percenta a v Čile 7,5 percenta.

Daňový klin nie je iba daň z výplatnej pásky. Zahŕňa daň z príjmu aj odvody zamestnanca a zamestnávateľa. Ukazuje, aká časť celkového nákladu firmy sa nedostane do čistého príjmu človeka.

Nie je preto presné tvrdiť, že samotný slovenský zamestnanec odvádza viac než väčšina Západu. Jeho priama čistá daňová sadzba bola mierne pod priemerom OECD. Rozdiel sa ukáže až po spočítaní odvodov a daní na oboch stranách pracovného pomeru.

Firma platí veľa. Zamestnanec dostáva málo. Otázkou je, prečo Slovensko v tomto rozdiele uviazlo.

Lacná práca mala krajinu rozbehnúť

Tento stav nevznikol jedným zákonom ani rozhodnutím jedného ministra. Slabé hrubé mzdy sú výsledkom hospodárskeho modelu založeného na zahraničnom kapitáli, automobilkách a zapojení do výrobných reťazcov.

Volkswagen začal v Bratislave pôsobiť už v roku 1991. Za vlád Mikuláša Dzurindu sa však zahraničné investície, reformy, stimuly a lacnejšia pracovná sila stali hlavnou cestou modernizácie krajiny. Nasledovali PSA pri Trnave, Kia pri Žiline a vstup do Európskej únie.

Tento model nebol od začiatku chybný. Priniesol pracovné miesta, výrobu, export a kapitál, ktorý na Slovensku chýbal. Problém vznikol, keď sa z prechodnej výhody stala trvalá stratégia. Lacná práca mala krajinu priviesť k vlastnému vývoju, silnejším domácim firmám a vyššej pridanej hodnote. Tento posun sa neuskutočnil v potrebnom rozsahu.

Dzurindove vlády tento smer politicky ukotvili. Ďalšie vlády vrátane vlád Roberta Fica ho zásadne nezmenili. Slovensko vyrába veľa automobilov, no vlastníctvo značiek, podstatná časť vývoja a rozhodovanie o ziskoch zostávajú mimo krajiny.

To vysvetľuje slabé hrubé mzdy. Stále však nevysvetľuje, prečo štát z nízkej ceny práce odoberá taký vysoký podiel.

Prečo si štát berie práve z práce

Zamestnanec aj zamestnávateľ sú evidovaní, mzda je pravidelná a odvody sa vyberajú každý mesiac. Práca je preto pre štát jedným z najspoľahlivejších a najľahšie dostupných zdrojov príjmov.

Z odvodov sa financuje zdravotný, sociálny a dôchodkový systém. Keď výdavky rastú a vláda nechce alebo nevie dostatočne šetriť, najjednoduchšie je zvýšiť sadzbu, vymeriavací základ alebo daň. Peniaze prídu do rozpočtu rýchlo a náklad sa rozdelí medzi firmu a zamestnanca.

Štát sa tak príliš spolieha na príjmy z riadnej práce, hoci tým zdražuje zamestnávanie a znižuje čistú mzdu. Namiesto zásadnejšieho pohľadu na výdavky a financovanie verejných služieb opakovane siaha na platcu, ktorého má najlepšie pod kontrolou.

Keď sa nízka pridaná hodnota spojí s vysokým zaťažením práce, legálny pracovný pomer začne byť drahý pre firmu a málo výnosný pre človeka.

Drahá legálna práca deformuje pracovné vzťahy

Spojenie nízkych miezd a vysokého zaťaženia práce sa prejavuje aj v šedej ekonomike. Jednou z jej podôb sú obálkové mzdy, pri ktorých sa časť odmeny nepriznáva. Na papieri zostane zamestnancovi nižší príjem, než aký v skutočnosti dostáva.

Následky nesie najmä pracovník. Nižšia oficiálna mzda mu zhoršuje pozíciu pri hypotéke a znižuje nemocenské dávky, podporu v nezamestnanosti aj budúci dôchodok.

Ďalším prejavom je fiktívna živnosť. Človek formálne vystupuje ako podnikateľ, ale v praxi pracuje podľa pokynov jednej firmy a v postavení zamestnanca. Prichádza tak o časť pracovnoprávnej ochrany a preberá na seba odvody, administratívu aj riziko výpadku príjmu.

Pri obálkovej mzde sa zatajuje časť odmeny. Pri fiktívnej živnosti sa zastiera skutočná povaha pracovného vzťahu. V oboch prípadoch sa náklady a budúce riziká presúvajú z firmy na pracovníka.

Vysoké odvody porušovanie zákona neospravedlňujú. Nie každá živnosť je fiktívna. Platí však, že čím drahší je riadny pracovný pomer, tým silnejší je tlak hľadať spôsoby, ako jeho cenu obísť. A práve tu sa ukazuje rozpor v politike štátu.

Štát trestá únik, ale zdražuje cestu

Od 7. júna 2026 platí širšie vymedzenie závislej práce. Zo zákonnej definície vypadla podmienka, že pracovný čas musí určovať zamestnávateľ, čo uľahčuje postih vzťahov, ktoré sa formálne tvária ako živnosť, ale v skutočnosti majú znaky zamestnania.

Lenže vláda súbežne zvyšuje cenu oficiálnej práce.

Od roku 2024 stúpla sadzba zdravotných odvodov zamestnávateľa z 10 na 11 percent. Od roku 2026 sa zvýšila sadzba zamestnanca zo 4 na 5 percent. Pribudli dve vyššie sadzby dane z príjmov, 30 a 35 percent. Živnostníkom vzrástol minimálny vymeriavací základ aj minimálne sociálne poistné.

Vláda si zároveň zriadila Radu vlády Slovenskej republiky pre konkurencieschopnosť a produktivitu. Problém teda pozná. Napriek tomu konsoliduje spôsobom, ktorý prácu ďalej zaťažuje.

To je hlavný rozpor. Štát hovorí, že potrebuje viac produktivity, investícií a lepšie platených miest. Súčasne odoberá viac z práce, podnikania a príjmov, ktoré majú tento rast vytvoriť.

Otočiť sa to dá aj v Európskej únii

Európska únia Slovensku neprikazuje daňový klin 42,7 percenta. Sadzby dane z príjmu a slovenských zdravotných a sociálnych odvodov sú prevažne domácim rozhodnutím.

Zmena preto nie je otázkou vystúpenia z Únie. Je otázkou politickej ochoty prestať považovať prácu za najjednoduchší zdroj ďalších príjmov.

Slovensko potrebuje trvalo znížiť zaťaženie nízkych a stredných miezd. Výpadok musí štát kryť úsporami vo výdavkoch, rušením neefektívnych schém a lepším výberom existujúcich daní, nie plošným zdaňovaním bežného bývania.

Nižšie odvody však samy osebe nevyriešia slabú produktivitu. Slovensko musí vytvárať viac hodnoty na jedného pracovníka. Potrebuje viac vývoja, technológií, domácich dodávateľov a firiem, ktoré nielen vyrábajú, ale aj vlastnia výrobok, značku a zisk.

Kým sa nezmenia obe strany problému, Slovensko zostane v pasci. Zamestnanec bude dostávať ako v Čile, firma bude platiť ako v Európe a štát bude ďalšiu konsolidáciu opäť hľadať u tých, ktorí pracujú, zamestnávajú a tvoria hodnoty.