Židovský národ bol už v tých dňoch, keď sa Kristus narodil, upadnutý ako aj teraz. Prestal byť národom vyvoleným a nemôže sa preto hovoriť, že sa Pán Ježiš zjavil len ich otcom, že len im zvestoval svoj zákon a spasenie. V tých dňoch, keď sa Kristus narodil, už úcta k pravému Bohu takmer celkom vyhynula a národy sa klaňali modlám. Pri tom všetkom sa aj medzi pohanmi udržala povesť, že sa v istom čase zjaví na zemi veľký osloboditeľ, ktorý na svete všetko obnoví. Toto očakávanie sa udržalo z prisľúbenia, ktoré dal Boh prvým rodičom v raji.

Zvlášť vo východnej Arábii sa prechovávala táto nádej ako drahý poklad a viac než ostatní sa jej tešili traja muži, ktorých pre ich hvezdárske umenie nazývali mudrcmi a pre ich dôstojnosť aj kráľmi. Tešili sa viac než iní, pretože viac než iní videli, ako veľmi je už potrebný pre svet vykupiteľ. Títo muži počas tichých nocí, keď hriešny život na zemi sa do spánku ponáral, oni často skúmali nebeskú oblohu.

Počas jednej noci sa ožiarilo pred nimi nebo a oni uvideli neobyčajnú hviezdu. Stála na oblohe, všetky ostatné hviezdy zacláňala a nadprirodzeným svetlom oblohu ožarovala. Iskra túžby a čakania sa rozplápolala v srdci mudrcov plameň, a sväté tušenie im napovedalo, že je to hviezda Mesiáša, ktorý sa má narodiť. Ihneď osedlali svoje ťavy a chystali dary, aby za behom podivnej hviezdy ho hľadali a vzdali mu príslušnú úctu. Nevšímali si veľkej diaľky, nebezpečenstiev cesty, nebáli sa búrok na púšti, jedovatých hadov, levov, tigrov, dychtiacich po koristi, obchádzali ich ležoviská, ale kráčali ustavične za svitom hviezdy, až sa ocitli konečne v Jeruzaleme, hlavnom meste židovskej krajiny. Tam sa domnievali, že nájdu Nádej všetkých vekov, Očakávanie všetkých národov. Preto zastavili svoje ťavy a pýtali sa: “Kde je ten, ktorý sa narodil, kráľ židovský? Lebo sme videli jeho hviezdu na Východe a prišli sme sa mu pokloniť.”

Ako blesk hromu udrela táto otázka do množstva ľudí a táto povesť sa rýchlo rozšírila po uliciach mesta. Kňazi utekali vyľakaní z chrámu, kráľ Herodes ustrnul strachom a celý Jeruzalem s ním, ale ani on, ani jeho rada sa nemohli dozvedieť nič presnejšie, než že podľa proroctva Micheáša sa má narodiť v meste Betlehem. Vtedy Herodes tajne povolal k sebe mudrcov, títo prišli a povedali mu všetko: “Videli sme na Východe jeho hviezdu a prišli sme sa mu pokloniť. Vypočítavý Herodes potlačil v sebe svoje bezbožné myšlienky, ešte zalichotil mudrcom a prepustil ich hovoriac: “Choďte, vyzvedajte usilovne o tom dieťati, a keď ho nájdete, zvestujte mi, aby som aj ja prišiel a poklonil sa mu.”

Viera mudrcov bola pevná ako skala a ako náhle vyšli z mesta, hviezda, ktorú videli od východu slnka, ich predchádzala, a oni sa s radosťou uberali za ňou. Konečne prišli k júdskemu mestu Betlehem, nazývanému aj Efrata. Pred týmto mestom na lúkach stála maštaľ, do ktorej pastieri počas daždivých a studených dní ukrývali svoje stáda. A nad týmto opovrhnutým miestom, nad týmto obecným chlievom sa zastavila hviezda a dotýkajúc sa žiarivým hrotom strechy akoby hovorila: „Tu je Ten, ktorého hľadáte!“

Toto miesto malo byť túžobným cieľom tak ďalekej cesty? Mali snáď v maštali medzi nerozumnými tvormi arabskí králi hľadať Vykupiteľa sveta? Zaiste to protirečilo rozumu. Oni sa však nedali týmto do zmätku priviesť, ale zosadli zo svojich tiav a s úctou vošli do maštale. A čo našli? Našli Dieťatko tak milé, aké nemôže byť žiadne ľudské dieťa, našli najčistejšiu Máriu s perlou lásky na čele, s korunou nevinnosti na hlave, ako blažene hľadí na svoje Dieťa, našli Jozefa, muža vážneho a vľúdneho, ako zamyslený, plný údivu rozjímajúci stojí po jej boku. Padli na kolená pred Pacholiatkom, klaňali sa mu, a otvorili svoje poklady. Obetovali mu zlato, kadidlo a myrhu, vylievali slzy radosti, s úctou mu nohy a ruky bozkávali a velebili Boha.

Na druhý deň boli v sne Pánom napomenutí, aby sa nevracali k Herodesovi ale aby sa vrátili do svojej krajiny inou cestou a rozprávali, čo videli.

Podľa starej povesti následne traja Králi žili viac než tridsať rokov pobožný a svätý život v kruhu svojich, často sa schádzali a potešovali rozjímaní, čo sa asi z toho Dieťaťa mohlo stať. Raz im jednoduchý cudzinec porozprával o betlehemskom Pacholiatku, ktoré vyrástlo v múdrosti a milosti pred Bohom a ľudom, a ako Ježiš chodil a plný lásky učil o vľúdnosti, aké zázraky a znamenia konal, aké kráľovstvo pravdy a cnosti založil, ako trpel a umrel a tretieho dňa vstal zmŕtvych a ako príde súdiť živých aj mŕtvych v posledný súdny deň.

Toto im zvestoval apoštol Tomáš, očitý svedok, ktorý sa vlastnou rukou dotkol rán svojho Majstra. A srdcia staručkých mužov žasli dojatím a túžbou a apoštol ich následne pokrstil v mene Ježiša, na čo pocítili v duši zázračnú blaženosť. Len kratučký čas ešte žili na tejto zemi a presťahovali sa do blaženosti, ktorá z hviezdy nad krížom vyviera.

Ich sväté pozostatky boli prenesené  najprv do Carihradu a odtiaľ v 12. storočí, Frederikom I. do Kolína nad Rýnom, kde sú dodnes uchované.

Spomeň si, kresťan, nemáš aj ty niekde svojho Boha, ktorého môžeš vyhľadať, ktorý nie je len v Betleheme ale aj v dome Pána, teda v chráme a tebe dáva príležitosť klaňať sa mu? Môžeš tak robiť pri každej svätej omši, kde je Ježiš na oltári prítomný – ako sám pri ustanovení svojej večere povedal: “Toto je moje telo…” A keď si pri pozdvihovaní kľakneš a kňaz ukazuje svätú hostiu, to máš pred sebou to, čo svätí mudrci videli, keď im Panna Mária ukazovala dieťa.

Zváž si, čo podnikli svätí mudrci ako pohania, aby sa malému Ježiškovi mohli klaňať. Teda nie pre to, aby od neho niečo dostali, ale aby oni jemu priniesli dary a úctu. Zamysli sa, čo mu ponúkaš ty! Mnohí nejdú do kostola alebo na svätú omšu, lebo im je zima, lebo prší, lebo nemajú čas kvôli práci… Mnohí tam nejdú v pracovný deň, aby to nebolo ľuďom nápadné, mnohí tam zasa idú trebárs každý deň, ale nie pre to, aby sa Ježišovi klaňali, ale aby od neho čosi prosili. Aj prosiť je dovolené, ale bolo by krajšie, ak by sme aspoň niekedy prišli do kostola s cieľom sa Ježišovi klaňať, aj keby nás to malo stáť nejakú škodu. Aj my musíme otvoriť svoje poklady a obetovať Ježišovi dary podobne milé ako zlato, kadidlo a myrha.

A ca deň Troch Kráľov by nikto nemal zabudnúť obetovať niečo malému Ježiškovi, lebo to patrí k pravému zasväteniu tohto dňa. A ak nevieš čo by si obetoval, daj almužnu chudobnému, a ak sa ti chce poďakovať, povedz mu, aby sa poďakoval Ježiškovi, ktorý sa stal bratom chudobných.

Karol Jerguš