Môj profil 
Predplatné
„Stredoeurópsky región mal vždy svoje špecifiká, bol viac rurálny, multietnický, religióznejší, emotívnejší. V európskej politike sme len zriedka hrali prvú ligu a vždy sme boli pre západniarov tak trocha za exotov. Tu sa nezačala ani industriálna, ani veľká októbrová revolúcia. Možno je v nás zakódované nejaké zápecníctvo a najmä túžba prežiť, zbytočne neriskovať. Spolu so svojou kultúrou, zvykmi, tradíciami a náboženstvom,“ píše v úvode.
Stredoeurópske krajiny boli a sú podľa Ziolkovského tranzitná zóna.
„Nemali sme ambíciu byť veľkými hráčmi a ak sme sa do tej pozície dostali, tak neraz z donútenia. Po novembrovej revolúcii sme chceli byť súčasťou integrujúcej sa Európy, z kultúrnych, ekonomických a pragmatických dôvodov. Z pohľadu Západu sme však zostali perifériou. Zónou, kde sa investuje, chodí na lacné dovolenky, stavajú sa výrobné haly. Ale nikto od nás neočakával a najhoršie, že to dodnes neočakávame ani samy od seba, že by sme sa pokúsili aktívnejšie formovať vlastné dejiny alebo veľkú politiku.“
Keď sa však vzoprieme, majú nás podľa známeho kňaza len za pubertiakov, ktorí nevedia, čo je pre nich dobré a ktorým treba ukázať, alebo ich nejako prinútiť, aby veci robili inak.
„Sme stále európske ‘dvojky’. Keď sme trucovali s eurovalom, migračnou krízou alebo Istanbulským dohovorom, zavládlo prekvapenie. Ani nie tak pre názor samotný, ale pre skutočnosť, kde sa to v tej našej submisívnej prispôsobivej mentalite vzalo. Pohľad Západu na nás sa nezmenil. Nemyslia to v zlom, ale nie sme pre nich úplne rovnocenný partner,“ upozorňuje.
Ziolkovský následne na niekoľkých príkladoch z minulosti ukazuje, ako sa západ s „dvojkami“ vždy iba hral. Z čoho vyplýva jasné ponaučenie, že stredná Európa nemôže všetko vsadiť na jednu kartu.
„Kultúrne a nábožensky patríme na Západ, o tom niet pochýb. Nikdy sme však neboli považovaní za jeho jadro, takže keď dôjde na lámanie chleba, musíme sa postarať sami o seba,“ dodáva.
V závere Ziolkovský konštatuje, že z nášho postavenia nám vyplývajú dve úlohy pre slovenskú zahraničnú politiku.
„Prvá: zostať proerurópski, ale slepo nepreberať všetky tie protipoľské a protiruské názory. A po druhé. Je čas prebudiť sa a začať v spolupráci najmä s krajinami V4 hrať vlastnú hru, čo by malo znamenať definovať vlastné predstavy o Európe a EÚ a razantnejšie s nimi vstupovať do verejného európskeho priestoru,“ uzatvára.
Tatiana Stará
.JPG)
